Denník N

Znamenité albumy za polrok 2020

fiona ser na vzhľad. zdroj: https://www.vulture.com/2020/04/fiona-apple-fetch-the-bolt-cutters.html
fiona ser na vzhľad. zdroj: https://www.vulture.com/2020/04/fiona-apple-fetch-the-bolt-cutters.html

Keď už prešiel ten polrok, čosi by sa malo o kvalitných albumoch napísať. Aspoň o niekoľkých.

Hayley Williams: Petals for Armor

Vďaka Bohu za Hayley, hovorila som si v najväčších tornádach koronakrízy. Platí to dodnes. Od speváčky som však v úvode veľa neočakávala. Nieto ešte solídny album. No Petals for Armor nie je iba solídna nahrávka, je geniálnym spoločníkom do upršaných či smutných dní.

Ale pekne po poriadku. Paramore, kapelu, ktorej je speváčka frontmankou, som mala zaškatuľkovanú ako pop-rockovú skupinu depresívnych tínedžerov s ofinou siahajúcou k dolnej časti nosa. A potom tu bola Hayley. Oranžovovlasé dievča s výškou necelých 160 centimetrov pobehujúce po pódiu, ktoré kričalo z plných pľúc.

S vydaním posledného albumu „After Laughter“ sa v kapele čosi zlomilo. Paramore dospeli a vytvorili hravý popový album o depresii. Ako hovorí samotná Hayley v za-pozornosť-stojacom rozhovore, dôvod, vďaka ktorému sa nepoddala samovražedným myšlienkam bol jej psík.

Ťažkosti sa však na čerstvú tridsiatničku kopili naďalej. Po období depresie zažila rozvod a smrť viacerých rodinných príbuzných. Zrejme aj preto svoj album začala nahrávať v období terapeutickej liečby s názvom EMDR (desenzitizácia pomocou očných pohybov).

Chcela svoje traumy pretaviť do hudby a preniesť sa cez osobné pády. A tak hneď v prvej nahrávke nachádzame emóciu hnevu („Simmer“), pokračujeme smútením („Leave It Alone“) a depresívnymi pocitmi („Dead Horse“). A práve tým je Petals for Armor výnimočný. Interpretka sa totiž neutápa v žiali či v ničotnosti okolitého sveta. Je to hudba, ktorá nám v najťažších chvíľach pomôže a postaví nás na nohy. Hudba pozitívna, no nenásilná, citlivá a dostatočne ženská.

Fiona Apple: Fetch the Bold Cutters 

Keď Slovenskom šľahala prvá vlna korony, Fiona do sveta vypustila po 8 rokoch nový album. A ako zareagoval Pitchfork? 10 z 10. Pre lepšiu predstavu: Za posledných 30 rokov dostalo takéto hodnotenie asi 10 umelcov (medzi inými napríklad Kanye West, Radiohead a P J Harvey). Inak povedané, stal sa zázrak. No Fiona tak trochu zázrak je, respektíve šialený zázrak tohto sveta. Za dverami jej domu to však vyzerá úplne inak ako by ste si predstavovali.

Interpretka žije spolu so svojimi osemdesiatimi psami a čudnou priateľkou, ktorá speváčke varí a pomáha s dennou sebaobsluhou. Každý večer fajčí trávu, aby dokázala zaspať a nezošalieť zo svojich problémov. Za sebou má mnoho neúspešných vzťahov, pričom v mnohých z nich bola zneužitá či znásilnená (berme to ako súčasť Holywoodskych praktík).

Samozrejme, za túto jej životnú fázu si do veľkej miery môže sama. Ako hovorí, nemá pevnú vôľu. Je lenivá, a preto ju nebaví robiť viac muziky. Tvorí len vtedy, keď sa cíti ozaj príšerne. Nahrávacie štúdio je zrkadlom jej osobnosti. Fiona hrá výlučne na perkusie, medzi nástrojmi tu nájdeme aj kosti jej mŕtveho psa, z ktorého smrti sa dodnes nespamätala. Pri nahrávaní sa snaží dostať do akéhosi ekstatického stavu absolútneho šialenstva. Vtedy kričí a hovorí, čo jej slina na jazyk prinesie. A presne taký je jej najnovší album.

Interpretka sa v tvorbe stále posúva, o tom niet pochýb. Jej prvotina Tidal bola ovplyvnená jazzom a silnými autobiografickými textami s metaforami v štýle poézie Sylvie Plathovej. When the pawn…, jej druhá nahrávka, sa stala symbolom vymanenia sa z role emočne nestabilného dievčaťa. Texty sú oveľa pevnejšie, drsnejšie, melódie zrelšie a komplikovanejšie. Ako by povedala samotná Fiona: „Fuckin‘ go“. S tretím a štvrtým albumom sa speváčka postupne stále viac a viac vzďaľovala od drsných tónov. Krásu nachádzala v artpopových melódiách, hudba sa ustáluje, zmäkčuje.

Jej novinka je v mnohom iná. Apple ide na dreň. Akoby rany minulosti konečne spracovala a bola o nich schopná spievať. Hovorí o detstve, šikane na škole („Shameika“), znásilneniach („Newspaper“) či depresívnych rozladoch („Heavy balloon“). No samozrejme, nájdeme tu aj jej typickú tému vzťahov („I Want You To Love Me“ a „Cosmonauts“, ktorá je asi vrcholom Fioninej tvorby).

Apple sa obnažuje v priamom prenose, spieva z plných pľúc, kričí. Tentokrát však počujeme všetko. Už žiadne editovanie či snaha o perfekcionizmus. Nie. Nachádzame nedokonalosť, Fionine nervózne poznámky, štekanie psov v pozadí, ladenie nástrojov. A práve to robí album neopakovateľným.

Braids: Shadow Offering

Keď Kanaďania Braids vypustili do sveta tretí album „Deep In the Iris“, myslela som si, že nič lepšie nenahrajú. Nuž, a potom prišiel prekvapivý „Shadow Offering“. Nástrojovo sa album neodlišuje od predošlých nahrávok, elektronika však mierne ustúpila do úzadia. Naživo Braids tiež nie sú zohraní, chýba im šťava, možno ďalší člen do tímu, možno len nástrojový mág, ktorý by ich nápady zocelil.

Tak či onak, dôvod, vďaka ktorému sa kapela stala prvoligovou je frontmanka Raphaelle Standell-Preston. Vokálne sa podobá speváčke Björk (ak sa vôbec Björk podobať dá), pričom svojou hrou s hlasom a silnými textami tvorí jadro hudobnej skladby Braids. Jej texty sú intímne, bolestivé, feministické. Samotná Preston priznáva dlhodobé ťažkosti s depresiami.

Na najnovšom albume sa speváčka výrazne posunula a v deväťminútovej piesni „Snow Angel“ ide až na hranu. A práve táto pieseň opisujúca osobné pocity prelievajúce sa do deskripcie svetovej krízy je jednou z dosiaľ najlepších skladieb kapely vôbec.

U.S. Girls: Heavy Light

U.S Girls som, priznám sa, nikdy nevedela prísť na chuť. No potom prišiel singel „4 American Dollars“, na ktorom konečne niekto korektne pomenoval môj vzťah k peniazom. Napočúvala som si celý album a žasla som nad jeho silou. Piesne sú popretkávané krátkymi pasážami, v ktorých neznámi účinkujúci odpovedajú na otázky typu: „Aká je najbolestivejšia vec, ktorú ti niekto povedal?“, „Aká bola farba tvojej detskej izby?“ alebo „Akú rady by si dal sám sebe ako tínedžerke či tínedžerovi?“ A práve v týchto úprimných odpovediach spočíva sila celého albumu.

Princess Nokia: Everything is Beautiful, Everything sucks

Niet nad Princess Nokiu a jej geniálny rap. Nahrávky nevynikajú melódiami, ale osobným príbehom, ktorý vie Nokia výborne textovo podať a následne zaspievať či povedať. Jej dvojalbum Everything is Beautiful, Everything sucks to dosvedčuje, Nokia vo svojej tvorbe dospieva. Je to už predsa len nejaký ten piatok odkedy obnažujúc kričala slová „My little tities and my fat belly…“ v najslávnejšej piesni „Tomboy“.

Prvý album Everything is Beautiful je svedectvom Nokie v svetlých okamihoch, keď je všetko ako má byť. Ako by aj samotná interpretka povedala „Everythings beautiful.“ Ráno si usmaží vajíčka, zaje si cereálie, pomodlí sa, poslúcha rodičov a občas zájde aj do tej školy.

Nuž, a potom je tu jej druhé temné ja. Everything sucks, všetko je na nič. Hovorí Nokia a rapuje o sebe prirovnávajúc sa k postave Harley Quinn. Hovorí tu o najťažších okamihoch vo svojom živote. A tých teda nebolo málo. Vyrastajúc bez rodičov u babky, ktorá ju ponechala napospas nie veru ideálnym adoptívnym rodičom to interpretka nemala ľahké. Do školy veľmi nechodila, vychovala ju ulica a dennodenne si zažívala fyzické násilie.

Haim: Women in Music Pt. III

Odkedy trio vydalo svoj prvý album, nastavilo si vysokú latku. Dievčatá do svojho popového repertoáru primiešavajú silnú dávku feminizmu, Virginia Woolfová sa usmieva z hrobu a Haim držia zásadu o nenosení podprseniek. Hrajú na všemožné nástroje a ukazujú ako vyzerá dievčenská kapela neobmedzená producentom stojacim v úzadí.

Za pozornosť rovnakým dielom stoja aj:

Julianna Barwick: Healing is a Miracle

Jessie Ware: What’s Your Pleasure?

Grimes: Miss Anthropocene

Laura Marling: Song for Our Daughter

Nina Simone: Fodder on My Wings

Nuž a na záver môj výber piesní na Spotify:

Ak sa vám výber páči, moju tvorbu nájdete tu. Lajkovať môžete tu. Za dvere môjho bytu môžete nahliadnuť tu.

Teraz najčítanejšie