Denník N

Čo od nás chceš? To my nie, to Pánbožko…

„Prosím ťa! Načo tam ešte chodíš? Veď to nemá význam!“, nie raz si vypočujem dobre mienenú výčitku z úst toho múdrejšieho z našej dvojice. Pravdou však je, že moje návštevy diskusných fór a to najmä tých konzervatívnych, sú čím ďalej, tým zriedkavejšie.

Predsa však, blízkosť virtuálneho bratislavského Pride 2020 a posledných udalostí spôsobila, že mi proste nedalo nenavštíviť články na Postoy, týkajúce sa najmä osoby Anny Polckovej, evanjelickej farárky v Starom meste a jej adresovaným vyhrážkam zo strany biskupov ECAV. Prepáčte, špeciálne vy veriaci za to výrazivo, mne sa skutočne nechce slovíčkariť v situácii, ako je táto. Obzvlášť, keď fakty sú známe. Už pred Annou Polckovou, skončili v cirkvi snahy teraz už bývalého dekana Evanjelickej bohosloveckej fakulty Ondreja Prostredníka a podobne aj Jakuba Pavlusa v súčasnosti bývalého kaplána na fare v Turanoch. Obaja sa snažili zastať sa LGBTI komunity a poukázať na nesprávnosť prístupu k nej v cirkvi.

A určite ma motivoval aj skvelý článok v ktorom Mária Ščepková opisuje svoje tristné skúsenosti zo snahy byť súčasťou cirkevného spoločenstva ako príslušníčka LGBTI menšiny. Snahy, ktorých výsledkom bolo, že sa človek, ktorý chce žiť podľa učenia cirkvi, nakoniec nestane ani plnohodnotný člen cirkvi ale zároveň nedokáže ani plnohodnotne žiť, ako homosexuálny jedinec. A bolesť či frustráciu, ktorú pritom zažíva, nejde opísať slovami.

Tak som sa opäť raz vyzbrojil trpezlivosťou, pozbieral energiu a vošiel som do diskusií, kde sa väčšina veriacich ‚spravodlivo‘ pohoršuje nad ‚pomýlenosťou‘ farárky Polckovej.  Nečakal som, že by sa niečo zmenilo, iba ak v istej lepšej premyslenosti argumentácie diskutujúcich konzervatívnych veriacich. Veď predsa istý argumentačný potenciál dostávajú napríklad aj od takých bláznov, ako som aj ja, ktorí sa s nimi púšťajú do debaty. A verte či neverte (ja viem, že veríte) nezmenilo sa NIČ. Presne tie isté argumenty, ktorých podstatou je to, že čože si vlastne myslí taká Polcková, čo si myslia LGBTI či už veriaci, alebo neveriaci, keď to Boh takto CHCE! A šlus. Nikto za nič nemôže, kresťan sa proste riadi slovom Božím. Slovo je jeho ústrednou autoritou a teda on nemá o čom rozmýšľať. Rozumu tu netreba. Teda vlastne treba, ale len nato, aby bolo čím podporiť ten vopred stanovený výsledok. A ten bol, je a vždy bude, že praktizujúci LGBTI žijú v hriechu (zvrátení, smilníci, v zajatí chtíča…). A ako to už býva, keď je výsledok vopred stanovený, treba poohýbať premenné, ktoré k tomu výsledku povedú. A to je teda pekná zbierka obludností. Chcete pár príkladov? Nechcete? Aj tak dostanete:

Ak by mohli pred tvárou Božou sexovať LGBTI, tak prečo nie aj pedofili, keď má byť povolené, aby spolu intímne žili LGBTI, tak môže byť povolené vraždiť a podobne. Tak dobre, milí moji, toto sú špičky ľadovca, tie reakcie zase nie sú až také príšerné. Len popisujú našu nenormálnosť, pre ktorú ani Pánbožko nechce, aby sme praktizovali homosexualitu. Odchýlku od normy, veď styk je správnym stykom len v manželstve a predpísaným spôsobom, ktorý má perspektívne viesť k oplodneniu. Mimochodom teraz som uviedol vlastne ten jeden jediný argument, jediné čo vo vzťahu k nám gayom a lesbičkám leží na srdciach konzervatívnych veriacich. A všetko ostatné už je len rozmazávanie toho istého. Sme promiskuitní, chceme aby bolo možné ľubovoľne meniť pohlavie, ci si dokonca vymýšľame množstvo ďalších pohlaví. Náš Pride je ukážkou obscénnosti a ohavnosti, beháme v pumpkách, kožených oblečkoch s rohmi či nahí. LGBTI  ohavnosť chceme zaviesť aj do škôl. Zámerne indoktrinujeme detičky v školách. Neveríme v zázračné vyliečenie – božie uzdravenie z homosexuality, ktoré je samozrejme oveľa lepšie a účinnejšie, ako boli všetky nezdarené predchádzajúce pokusy o liečbu. Chceme nie len žiť, ako LGBTI (v čom nám nikto nebráni), ale chceme mať aj deti a vychovávať ich. Deti považujeme za akési hračky, na ktoré si myslíme, že máme občianske právo. A pritom prirodzene plodiť nemôžeme. LGBTI aktivizmus je politická pliaga, ktorou vlastne sami bránime, aby sa naše problémy riešili a mnohé úpravy sme už vlastne mohli mať, keby sme z toho nerobili špinavú politiku. Tak toto sú tie nazvime to, žumpovitejšie reakcie. Na tie už nereagujem. Nebaví ma vysvetľovať, že zmena pohlavia nie je ľubovoľná, že na bratislavskom Pride nájdete asi toľko obscénnosti, ako na stretku poľovníkov a rybárov, že homosexuáli sú normálne plodní, len dieťa nesplodia v páre. Čo je samozrejme u nich aj tak len smilstvo a proti Bohu, nech je to oplodnenie akokoľvek prevedené. Proste po tých rokoch už to nejde, nedá sa trpezlivo čeliť takémuto primitivizmu.

Samozrejme prichádzajú aj sofistikovanejšie sa tváriace reakcie. Veď keď slepcovi uznám, že je slepý, tak je jasné, že je postihnutý. Tak prečo potom neuznám, že homosexualita je postihnutie? A darmo vysvetľujem, že v tom vôbec nespočíva podstata, ako si kto homosexualitu zadefinuje, to prejde okolo diskutujúcich ako vánok okolo ľadového medveďa a nezanechá to žiadnu stopu. Veď každý z nás máme nejaké chyby a obmedzenia, s ktorými v živote zápasíme, tak prečo sa potom ja nepopasujem so svojou homosexualitou, rozumejte nezanechám život v chtíči? Argumentujem, že po 27 rokoch s jedným chlapom to už asi nebude až tak o chtíči a teda prečo neskúsiť pozrieť sa na homosexualitu aj z hľadiska citov. Bááác a už ma majú. Aspoň si to myslia. City? No ktože by už mi len argumentačne uznal nejaké city?! Proste Pánbožkovi je jedno, či žijem vo vzťahu toľko rokov a vôbec prečo to stále vyťahujem? Chválim sa? Čím vlastne? Že je to inšpiratívne aj pre heteropáry? No akurát! Hriešnik, či smilník som aj tak. Tak čo? Je jedno či s jedným chlapom, alebo s celou futbalovou  jedenástkou naraz. Argumentujem, že tento prístup veľmi ubližuje veriacim homosexuálom, pre ktorých je potom nemožné žiť ani ako správny kresťan a ani ako homosexuál vo vzťahu a že aj neveriaci LGBTI neradi počujú, keď sa o ich živote vyjadruje niekto v negatívnej konotácii. A reakcia? Ale veď oni predsa zato nemôžu a čo tu vlastne sústavne pletiem city? Pred tvarou Božou je to jedno. Oni nič zlé nerobia, len žijú v zmysle kresťanského učenia, riadia sa Slovom a prečo sa do toho pletiem, keď tomu nerozumiem. A darmo tu budem vyplakávať, tváriť sa ublížene, toto je komunita na takejto vlne a všetky moje argumenty a spätné väzby na obludnosť takéhoto chovania len vypovedajú o mojej zraniteľnosti. A vôbec nič s tým nedosiahnem, keď tu budem brázdiť virtuálny priestor a hovoriť im, že sú zlí. A pozor, to nie LGBTI sú diskriminovaní. Tým, že ich správanie kritizujem, zasahujem do ich viery. A to že nesúhlasia so životmi LGBTI, je ich demokratické právo. ECAV si tiež môže robiť čo chce, lebo to zase pre zmenu nie je demokratická inštitúcia, takže niet o čom diskutovať. A vôbec, ako si dovoľujeme kritizovať, keď niekto vyjadrí slušným spôsobom názor na nenormálnosť homosexuality? Veď oni len žijú podľa kresťanskej morálky. A samozrejme, najradšej by sme ich za tieto slušne vyjadrené názory pozatvárali do basy.

To je ale záhul, priatelia. Ja plne chápem, že drvivá väčšina kritických diskutérov, ktorí sa tu tam objavia na týchto fórach (a že ich je stále menej), skĺzne k vulgarizmom. Aj u mňa, byť som už ledačo na diskusných fórach skúsil, je to veľká skúška odolnosti. V takomto prostredí menej skúsený kritik dlho nevydrží. To je vážne obludárium, byť sa už častejšie pobavím, veď ako inak sa s tým vyrovnať? Proste človek si po tých rokoch zvykne.

Pre objektívnosť nájde sa tu tam aj diskutujúci, ktorý ma chce skutočne spasiť, ktorého osobne mrzí, že žijem v hriechu, modlí sa za mňa a dúfa v moju nápravu a zmenu. A hlavne snaží sa mi vysvetliť, že jeho vieru nechápem. Že to čo si on vo svojej zbožnosti prežil v žiadnom prípade nemôže zahodiť kvôli nejakému homošovi. Že ma síce ako blížneho miluje, ale Pána Boha miluje viac. Čo samozrejme chápem, lenže iné pochopiť nedokážem.

A vlastne predsa len som si uvedomil niečo pre mňa nové. Moja mama je veriaca. Doteraz vždy, keď som mal pocit, že je veriacemu ubližované, keď niekto začal veriaceho pre jeho vieru urážať, či niečiu vieru pošliapávať, tak som reagoval kriticky. Nepáčilo sa mi to. A vždy som si zakladal na tom, že sám vieru iného nehodnotím a nekritizujem. Veď kto som ja? Ja len kritizujem zlé a neľudské chovanie k ľuďom, ktorí si to nezaslúžia. A nechcem nikomu ubližovať. Uvedomil som si, že práve toto bolo odo mňa pokrytecké a nie je to pravda. Ja skutočne kritizujem ich samotnú vieru. A treba, aby som si to priznal. Viera v mene lásky a Božej milosti vedome ubližujúca  nevinným, ktorí si svoje životy nevybrali v pokrivenej snahe byť lepšími a správnejšími zo strachu pred Božím trestom, nie je správnou vierou. A že je niekde chyba v ‚metrixe‘. Viera, ktorá robí niektorých ľudí nešťastnými, je pomýlená a je to scestie. Mrzí ma, milí veriaci, ak vás to pohoršuje, alebo uráža! Ale  neobstojí, že sa na vašom prístupe nedá nič zmeniť. Sám nie som bez viery a poznám mnohých veriacich, ktorých viera je láskavá a prijímajúca všetkých bez rozdielu.

 

Roman Dulgerov

Teraz najčítanejšie

Roman Dulgerov a Danko Beran

Viac rokov sme varili a písali na blogu SME. Dnes sa po období oddychu vraciame na blogy s novými receptami. Asi nám to chýbalo. Najviac sa budeme venovať receptom podla zdravého životného štýlu. Ale z času načas určite zaradíme aj nejaké to obžerstvo.