Estonia? Estonishing. Aj takto môže vyzerať post-sovietsky príbeh

O estónskom e-Governmente – digitalizácii verejnej správy sa toho už popísalo celkom dosť, takže len v skratke: sro-čku si v Estónsku založíte online za 15 minút; 94% daňových priznaní je vybavených online – v priebehu asi piatich minút iba skontroluješ automaticky predvyplnené údaje a klikáš na “next”; 31% ľudí odvolilo v posledných voľbách cez internet; na každého občana sa viaže jedno jediné identifikačné číslo uložené v elektronickom občianskom preukaze, ktorý najnovšie býva implementovaný priamo v SIM karte v mobile. V praxi to znamená, že cez mobil sa dostaneš do akýchkoľvek štátnych systémov a zadaním PIN kódu vieš rovno aj čokoľvek elektronicky podpísať. Skrátka, v týchto veciach sú o 20 rokov popredu a papierový formulár alebo ručný podpis je pre nich niečo ako písací stroj pre nás. Občas sa s tým stretneš, ale v zásade je to len také old-school analógové ňuňuňu.

Treba povedať, že toto nie je len efektné pozlátko, ktoré má napĺňať titulky zahraničných médií (aj keď toto funguje tiež a krajina to šikovne marketingovo využíva), ale je tu priamy súvis s pojmami ako efektívna štátna správa, odbúravanie byrokracie alebo s tým, že Estónsko má najnižšiu mieru korupcie zo všetkých post-komunistických krajín a predpovedajú mu, že o pár rokov môže patriť medzi najproduktívnejšie ekonomiky (per capita) v EÚ. Zaujimavejší ako toto všetko je ale príbeh ako sa k tomuto Estónci dopracovali.

Totálna porevolučná výmena vládnucej vrstvy

Po rozpade Sovietskeho zväzu sa rozpútal v krajine chaos a na začiatku roka 1992 bola s 1000-percentnou infláciou na pokraji kolapsu. Spolu s historickou prítomnosťou a hrozbou zo strany Ruska sa toto paradoxne stalo pre Estónsko požehnaním, pretože radikálny prúser poháňal túžbu po radikálnej zmene. Krajina v tom čase čelila rovnakej dileme ako my: kto má vládnuť, ak jedinú reálnu skúsenosť so spravovaním štátu majú komunisti? Estónci si, v duchu slov Václava Havla: “dočasná neskúsenosť je lepšia ako permanentná sabotáž”, zvolili úplne opačnú cestu ako my – okamžitú, radikálnu desovietizáciu a totálnu výmenu politickej nomenklatúry. Prvý estónsky premiér Mart Laar mal v čase zvolenia iba 32 rokov a mnohí jeho ministri boli ešte mladší.

Martin. M. Šimečka si teda zrejme právom sype popol na hlavu, keď hovorí o zlyhaní novembrových lídrov, ktorí keď prišlo na lámanie chleba, cukli pred prevzatím zodpovednosti a moc prenechali starým kádrom. Veľmi si vážim Šimečkovu sebakritiku a do smrti budem vďačný ľuďom ako on za ich zásluhy v 89-tom. Lenže keď dodnes vidím bývalých komunistov na vládnych postoch alebo keď sledujem postavičky ako Miroslav Číž rozdávať rozumy v parlamente, neviem či sa mám smiať, plakať, tresnúť sa o zem alebo rovno explodovať.

Ak sociálny štát, tak až neskôr

Vyrovnaný rozpočet sa stal jedným z hlavných cieľov už prvej estónskej vlády (ich celkový verejný dlh je dnes iba 6% HDP) a rozhodli sa k nemu dopracovať cestou škrtania rôznych štátnych dotácii, znižovaním výdavkov a zmenšovaním rozsahu vládneho aparátu. Bývalý estónsky premiér Mart Laar, ktorý sa netají tým, že jediná ekonomická kniha, ktorú čítal bola Friedmanova “Free to Choose”, priviedol krajinu na cestu rozsiahlej privatizácie, liberalizácie a zásadných pro-trhových reforiem. Vďaka tomuto sa Estónsko stalo obľubeným vzorom, ktorým sa radi oháňajú mnohí libertariáni.

Estónsky príbeh ale nepredstavuje ultimátny dôkaz o správnosti libertariánskeho pohľadu na svet. Nie je to “hotová” krajina, ešte stále majú relatívne nízke mzdy (približne na našej úrovni) a množstvo ďalších problémov. A na druhej strane existujú žiarivé príklady krajín, ktoré sú úspešné a od minimalistického štátu majú veľmi ďaleko. S istotou sa ale dá povedať toľko, že estónsky príbeh predstavuje zásadnú case-study o tom, prečo by transformujúce ekonomiky mali najprv odrezať svoje prehnité časti, prečo by mali čo najskôr radikálne zosekať a zminimalizovať zdedený nefunkčný štátny sektor a potom ho od základov, tehlu po tehle, stavať odznova. Úvahy o sociálnom štáte v krajine s neefektívnou verejnou správou, ktorá nedokončila transformáciu, nemá funkčné inštitúcie, ktoré nemajú dôveru ľudí, nedávaju žiadny zmysel. Veď nakoniec, Estónci, ak sa tak rozhodnú, vždy budú mať možnosť si sociálny štát dobudovať. V zreformovanom prostredí, s fungujúcou a efektívnou štátnou správou očistenou od korupcie, bude mať takýto sociálny štát omnoho väčšiu šancu na úspech.

Neustále reformovať a inovovať

Estónci zaviedli rovnú daň už v roku 1994, ale na rozdiel od nás to nebola jedna z posledných reforiem, ale jedna z tých prvých. Zrušili investičné stimuly a daňové prázdniny pre zahraničných investorov a rozhodli sa ich lákať prívetivým podnikateľským prostredím (8. miesto na svete v rebríčku ekonomickej slobody). Všetky ministerstvá prijali “No Legacy” politiku, ktorá prikazuje komplet nanovo prerobiť všetky verejné IT systémy každých 13 rokov s odôvodnením: “Verejný sektor má monopol na poskytovanie verejných služieb, a tak risk upadnutia do komfortnej zóny je privysoký”.

Odchodom Ivana Mikloša z politiky sa u nás akoby vytratil výraz “reforma” zo slovníku našich politických lídrov. Je tu ešte vôbec niekto, kto otvorene prezentuje ambíciu a odhodlanie robiť hĺbkové, štrukturálne zmeny? Fico toto slovo intoxikoval takou špinou, že všetci teraz na desaťročia rezignujeme, pokloníme sa pred lordom veľkej politiky a s plnými gaťmi sa zľakneme otvorene pomenúvať nutnosť robiť zásadné zmeny? Estónska strana, ktorá má slovo reforma priamo v názve, “Estonian Reform Party”, participovala takmer vo všetkých vládach od osamostatnenia krajiny a v súčasnosti predseda tejto strany vedie vládu. Je paradoxom a výrazom absurdnosti dnešnej doby, že naposedy som slovo reforma u nás počul zrovna od Roberta Fica vo vzťahu k Grécku…

Estónsky príbeh nám ukazuje, že účet za všetky tie Fico-vlády nebude len o tom, čo aktívne dobabrú alebo rozkradnú, ale snáď najväčšiou stratou bude tá šialená opportunity cost, cena za všetky tie premrhané príležitosti, za to dlhodobé prešlapovanie na mieste, za ten údržbársky leadership, za všetky tie vlaky stratených možností, ktoré nám deň čo deň utekajú. Prestali sme sa rozprávať o reformách a skutočných témach, už si tu len tak pasívne bdieme, raz sa bojíme homosexuálov, inokedy imigrantov, sem-tam nás vytočí korupčná kauza a vrchol konštruktívnej debaty predstavujú popové, symbolické sociálne balíčky.

V Estónsku sa v týchto dňoch intenzívne diskutuje o projekte e-Residence, prostredníctvom ktorého chcú umožniť komukoľvek na svete stať sa internetovým občanom Estónska a mať tak prístup ku všetkým ich elektronickým službám. Niečo ako lákadlo pre zahraničných investorov, ale nie na základe nízkych daní, ale kvôli perfektnej, plne digitalizovanej infraštruktúre verejnej správy. 1,3-miliónová krajina otvorene prezentuje ambíciu mať 10 miliónov „digitálnych občanov“ v roku 2024.

Je to hyper-ambiciózne, kontroverzné a má to množstvo úskalí, ale je to určite lepšia téma ako vlaky zadarmo.