Kanálová poézia
Stretnutie v Diemerparku.
Diemerpark je jedným z mestských parkov mesta Amsterdam. Park má rozlohu 90 hektárov a nachádza sa na okraji východnej časti mesta. Na prechádzky ho využívajú hlavne obyvatelia priľahlej štvrte IJburg. Je to mierne členené, pomerne otvorené a veterné, neveľmi zalesnené priestranstvo tiahnuce sa popri lodnej „diaľnici“ Amsterdam Rijnkanaal. Miesto pôsobí pomerne pusto, nie však nevľúdne. Jeho stredom sa tiahne horizontála elektrického vedenia, uložená na pleciach kovových obrov, ktorí miestu dominujú svojou výškou. Pozornosti návštevníkov parku rozhodne neujdú bezstarostne (teda, aspoň sa tak zdá) pobiehajúce zajace, ktoré tu majú svoje nory. Niekedy ich ponaháňajú psi, ktorých ich majitelia púšťajú z reťaze. Povolené to síce nie je, no psičkári sú vynaliezaví. Zriadili si skupinový app, ktorým si dávajú navzájom vedieť, že sa k nim na bicykloch blíži bezpečnostná hliadka. Takto sa im darí svojich štvornohých kompaňonov včas znova pripútať bez pokuty k vôdzke.
V tomto parku sa nachádza umelecké dielo s názvom Stretnutie (De Ontmoeting). Koncept tohto diela je postavený na vtipnej, snáď i jemne ironizujúcej, či dokonca láskyplne melancholickej myšlienke o dvoch ľuďoch, ktorí si tam dali rande, no nedarí sa im stretnúť. Poetické monológy, (alebo žeby extrasenzorické dialógy?) týchto dvoch hľadajúcich sa ľudí, sú vyfrézované v 103 liatinových kanálových poklopoch, rozmiestnených po parku.
Ich autorkou je výtvarníčka a spisovateľka Maria Barnas(ová). Kanálové poklopy, a teda i jednotlivé texty nemajú fixnú štruktúru, ani stanovené poradie. Možno ich vnímať oddelene, ako samostatné básne, ale aj ako jeden, voľne koncipovaný celok.
Niektoré básne, myšlienky sú jednoslovné, iné sú zložené z viacerých slov, ďalšie tvoria celé vety. No ani tie nemusia mať jednoznačný začiatok či koniec. Nezačínajú veľkým písmenom, neobsahujú žiadne interpunkčné znamienka. Niektoré sa hrajú s významom, iné s formou. A to napríklad tak, že slová sú v nich napísané naopak. Otočené sú dole hlavou. Teda, hore nohami. Presne povedané, sú otočené o 180 stupňov. Všetky texty majú použitý jednotný font. Témou „kanálovej poézie“ neuskutočnených stretnutí je – láska.
Kanály sú nielen estetickým ale i funkčným objektom. Lokalitu Diemerzeedijk využívalo mesto do roku 1973 ako smetisko. Známe bolo ako najviac znečistené miesto Holandska. Mesto, namiesto toho aby na kontaminovanom území realizovalo dôkladnú sanáciu pôdy, rozhodlo sa pre jej rekultiváciu. Smetisko „zabalilo“ do vodovzdornej vrstvy ílovitej horniny (bentonit) a fólie. Preto je v parku zakázané kopať jamy, či stavať stany. Z toho istého dôvodu sú v parku vysadené len stromy s plytkým koreňovým systémom, ktoré nedosahujú výšku viac než 5 metrov. To množstvo poetických kanálov je potrebné na to, aby sa spodné vody mohli permanentne vyčerpávať a čistiť. Lokalita slúži ako park od roku 2004.
Výtvarníčka, spisovateľka a poetka Maria Barnas(ová) sa narodila 28 augusta 1973 v prístavnom mestečku Hoorn. Študovala na umeleckých školách Rietveld akademie a Rijksakademie v Amsterdame. Píše o umení a poézii pre významné periodiká, akými sú De Groene Amsterdamer, Vrij Nederland, de Volkskrant, či NRC Dagbald. Barnas(ová) je i redaktorkou časopisu pre umenie a literatúru, KOMMA (Čiarka). Okrem toho publikovala viacero románov a zbierok básní. Okrem toho píše hry pre rôzne divadelné spoločnosti. Výtvarné a literárne sú si v jej prácach rovné.
Krátko pred vyhlásením „šikovného“ lock downu, takto ho nazval premiér Holandska Mark Rutte, som sa bol s kamoškou Sanne do parku prejsť po prvý krát. (Prezieravo sme sa stretli prv, než sme ta dorazili.) Klábosili sme – aby som použil holandský idiom, o „kravičkách a teliatkach“ (over koetjes en kalfjes praten) – teda, o všeličom možnom. Kráčajúc umelo vytvorenými, trávnatými homoľami som zazrel v strede lúčky kanál. A neďaleko ďalší. Musím priznať, že v prírode som kanály nečakal. Hoci som si vedomý, že takmer všetka príroda v tejto krajine je kultivovaná ľudskou rukou, predsa len ma prítomnosť kanálov prekvapila. Sanne mi povedala, že tie kanály nie sú len kanály, ale aj umenie. Keď sme sa k jednému z nich priblížili, zaujal ma na ňom nápis: „Teraz“. Na ďalšom bol zas nápis iný: „Ja tu niesom.“ A takto sme potom obaja kľučkovali od kanála ku kanálu, aby som si všetky tie texty prečítal. …nuž, všetky vlastne nie. Len niekoľko. Od „kravičiek“ sme prehodili výhybku na kanály. Sanne bola toho názoru, že autorka tohto diela bezpochyby fajčí marihuanu. Nuž, po pokuse o preklad túto jej mienku nevylučujem. :) Pravou však je i to, že ten môj preklad nemá taký poetický rozmer, ktorý majú kanálové texty a tak je možné, že len nedisponujeme (ani ja, ani Sanne) dostatočnou dávkou obrazotvornosti a tvorivej fantázie.
Nech je tak či tak, toť sumár tých kanálových poklopov, ktoré sa mi podarilo zvečniť svojim „šikovným“ fónom.
Použité zdroje: https://amsterdam.kunstwacht.nl/kunstwerken/bekijk/1803-de-ontmoeting- https://nl.wikipedia.org/wiki/Diemerpark
Fotografie a preklad: autor