ISTROPOLIS, DOM ODBOROV
Nič svojím príspevkom nezmením, veci sú hotové, na Slovensku miznú moderné i historické pamiatky nebývalou rýchlosťou, stačí si ich kúpiť a vybaviť si povolenia, ktoré pre developersky priaznivý stavebný zákon sa aj vydajú. A likvidáciu už nikto nezastaví. Rovnako to bolo v prípade PKO, ktoré patrilo k významnému výraznému komplexu budov s dobovou estetikou. A vôbec mi neprekáža že táto budova i budova Istropolisu vznikli za socializmu. Skôr ma mrzí, do akého stavu sa dostali po revolúcii. Aj v kontroverznej socialistickej dobe žili umelci, architekti, ktorí vdychovali objednaným, neraz megalomanským stavbám nápad, nóvum, estetiku. Snáď nechceme teraz búrať stavby ako v minulosti preto, že ich financovali komunisti – v konečnom dôsledku z daní našich rodičov a starých rodičov. To by sme potom mohli rovno zbúrať obrovské historické stavby, pri ktorých stavaní sa dokonca umieralo. Alebo stavby, ktoré dali postaviť rôzni diktátori či iné kontroverzné osobnosti. Domnievam sa však, že kultúra súčasnej spoločnosti sa predsa len posunula. Samozrejme, pokým nejde o zámer vyžmýkať zo stavebného zámeru čo najviac peňazí, čo najviac poschodí, čo najviac prevádzok namiesto účelových či rekreačných priestorov pre občanov.
Vizualizácia nového Istropolisu či jeho absolútnej prestavby nie je zlá, hoci sme nera svedkami odlišností nákresu stavby od reálneho výsledku. Ak sa pomôže aj okoliu bude to plus. V Novom Meste sa zaužívalo to, že sa dovolí stavať a obyvatelia sa kompenzujú kultiváciou okolia stavby. Teda ak sa developer podvolí. Ak nie, zrejme úradom nezostáva nič iné ako počúvnuť legislatívu, ktorá likvidáciu obcí, občianskych záujmov umožňuje. Ak si k tomu pripojíme neschopné pamiatkové úrady, tak samosprávam nezostáva nič iné ako ustúpiť aj tomu najabsurdnejšiemu developerskému zámeru, neraz práve takému megalománskemu ako za socializmu.
V podstate už tie slávne sociálne odbory pomáhajúce občanom určili osud Istropolisu – Domu odborov. Nezaujímala ich história, hodnota, ale rýchle zbavenie sa výrazného prvku Trnavského Mýta, ktoré nechali isto aj pre nákladnú prevádzku schátrať. Dodávam, že išlo o dosť vyťažený kultúrny priestoru, kde sa konali ešte donedávna tie najrozmanitejšie podujatia, takže isté možnosti získania prostriedkov na prevádzku pri dobrom manažmente by existovali.
Vyjadrím sa aj ako vyštudovaný estetik, nie iba divák. Istropolis je výnimočná a aj estetická, ale moderná stavba. A moderné sa nie vždy stretáva s porozumením. Nemôže sa považovať za haraburdu len preto, že ho dali postaviť komunisti. Hoci v ňom vidíme mnohé prvky socialistickej architektúry a stavba sa zdá megalománska (ale aj to je oprávnený znak umenia, aj súčasného), dozaista v ňom vynikajú aj znaky modernizmu 20. storočia
Podobné budovy nájdeme aj vo svete, kde socializmus nevládol. Štýl architektúry tohto obdobia vniesol do histórie umenia významnú pečať, ktorú sme si vedome či podvedome osvojili – napr. tradičné dispozície našich bytov už nevnímame ako komunistické a málokedy plánujeme bytovky búrať. Ba dnes byty socialistických sídliskách majú hviezdne ceny. Určite sme sa v Bratislave neraz pristavili pri modernej fontáne alebo soche z obdobia socialistických sídlisk. A práve socialistický realizmus estetizoval okolie činžiakov umeleckými sochami. A to sa aj dnes vracia, lebo to bol dobrý nápad. Ono aj antický chrám nebol bohvieaká miniatúra a napr. dórske grécke chrámy vyzerajú ťažkopádne, no napriek tomu ich obdivujeme. Obsahujú jedinečné prvky dobového umenia, ktoré sa dodnes napodobňujú. Istropolis nie je možno ideál umeleckej budovy, ale je rozhodne vzácnou technickou pamiatkou, ktorá vo svojom interiéri obsahuje jedinečné prvky v súlade s funkcionalizmom budovy. Málo súčasných megalománskych komplexov obsahuje inovatívne prvky. A ich sklo-betónová estetika sotva získa nejaké významné ocenenie.
Istropolis nemá síce obchody, byty a kancelárie, ale má niekoľko veľkokapacitných sál s vynikajúcou akustikou, o ktoré zrejme prídeme alebo ich nahradí jedna jediná sála obklopená komerčnými prevádzkami, garážami, kanceláriami a bytmi. Presne to sa stalo s kúpeľmi Centrál. Kvalitný komplex bazénov nahradil bazénik.
Búrať dokáže každý, no búraním dobovej architektúry sa nezvratne presklieva tvár nášho mesta, ktoré bolo známe symbiózou moderného s klasickým (až na Podhradie a Most SNP. To sa však likviduje aj dnes). Istropolis po istých úpravách, a rozhodne lacnejších, no menej výnosnejších, by mohol byť dôstojnou, funkčnou dominantou a napokon aj jedinečným centrom pre rozmanité podujatia. Napokon, rovnaký štýl a rovnakých „komunistických pôvodcov“ má aj novostavba SND, ktorá je to zaujímavou architektúrou, ľuďom priateľskou a sály v nej majú dobrú akustiku. Dobudovala sa v 21. storočí a prispôsobila sa novým normám. Takéto prispôsobenie je možné aj v Istropolise. Určite aj za prispenia štátu.
V Istropolise naša rodina nikdy nebola na komunistickom zjazde, ale na desiatkach kultúrnych podujatí, čo sa tam realizovali. Všetky mali dobrý zvuk, zovšadiaľ v hľadisku sme videli, priestor bol vzdušný, ľudia neboli stiesnení. Ale už je pravdepodobne rozhodnuté. Pre mňa však táto stavba rozhodne nie je symbol socializmu, je znakom dobovej architektúry s progresívnymi prvkami. Rovnaké bolo PKO. Súkromnému vlastníctvu nemožno brániť, i keď sa čudujem, ako sa len tak predávajú neraz oveľa vzácnejšie historické budovy. Štát by mal zasiahnuť, keďže nejde len o emblematickú budovu Bratislavy, ale aj o to, že na tomto mieste by mohla vzniknúť kontinuita a citlivou rekonštrukciou by sme mohli navrátiť a získať požadovaný dôstojný kongresový a kultúrny priestor suplujúci aj hanebne zlikvidované PKO, ktoré nahradili novodobými sklenými králikárňami.
