Bodka za kauzou Lexmann. Uprataný stôl zostal na Ústavnom súde zašpinený

V tomto blogu približujem:

• vývoj kauzy známej ako Lexmann paradox,
• druhé zamietnutie Ústavným súdom zaoberať sa prípadom,
• čo to znamená pre slobodné voľby a právny štát do budúcna.

 Predstavte si, že dostanete krásne zabalený darček, ale keď rozviažete mašľu a otvoríte škatuľku, je prázdna. Alebo bežíte maratón a tomu, čo v cieli dobehol za vami, povedia, že v skutočnosti dobehol skôr ako vy, pretože mu fúkal pri behu silnejší protivietor. Zrejme si poviete, že ide o zlý vtip a toto azda ani nie je možné.

Niečo podobné som však zažila pred rokom. KDH získalo v eurovoľbách viac ako 95-tisíc hlasov. O takmer 750 hlasov viac ako ďalšia v poradí, strana SaS. Paradox spočíval v tom, že KDH, ktoré malo viac hlasov, získalo v Európskom parlamente iba mandát jeden a SaS dva. Takto to pripúšťal náš zákon. Znamenalo to, že na pridelenie druhého mandátu – takzvaného „brexitového miesta“, v tom čase KDH muselo čakať až do prípadného odchodu Británie z Únie.

Do občianskej služby, kam ma verejnosť nominovala vlani v máji, som tak nastúpila až 1. februára tohto roku. Ak by som však mala menej hlasov, mohla som začať svoj mandát hneď po voľbách. Môj prípad sa medzičasom v celej Európe stal známym ako „Lexmann paradox“.

Paradoxom tohto paradoxu je fakt, že do eurovolieb som sa venovala hlavne podpore demokracie, právneho štátu a slobody človeka vo svete. Moji priatelia, disidenti z rôznych kútov sveta, boli touto kauzou zaskočení. Nevedeli pochopiť, že aj v demokratickej krajine sa môže prihodiť čosi také.

Ide o autoritu Ústavného súdu

Nie, SaS nie je na vine. Všetci účastníci vlaňajších eurovolieb vopred vedeli, že v hre je trinásť istých poslaneckých miest. Štrnáste miesto Slovensku malo pribudnúť až v prípade, ak Veľká Británia dokoná brexit. Preto pribudlo do volebného zákona narýchlo vymyslené ustanovenie §220a, ktoré konkretizovalo, kto a za akých podmienok bude musieť na toto 14. slovenské miesto čakať. Politológ Daniel Kerekes tri mesiace pred voľbami upozornil, že novelu volebného zákona bolo v tomto bode možné spraviť aj inak – bezproblémovo. Dokonca avizoval, že s uplatnením „matematicky nesprávneho vzorca“ pri prideľovaní mandátov to nedopadne dobre.

Ustanovenie nášho volebného zákona zjavne nezaručovalo spravodlivosť a doplatiť naň mohol ktorýkoľvek z kandidátov a ktorákoľvek strana. Kerekes presne vypočítal, koľko hlasov chýbalo stranám k “čiernemu Petrovi“. Verím, že v mojej pozícii by sa aj ostatní kandidáti aktívne snažili o súdne rozhodnutie a prípadnú úpravu legislatívy. Napríklad aj v tom, aby sa práva mohol domôcť občan, ktorý kandidoval a nie iba politická strana, na kandidátke ktorej bol. Alebo v tom, aby sa Ústavný súd  nemohol vyhnúť meritórnemu rozhodnutiu. Pretože KDH síce sťažnosť voči výsledku eurovolieb podalo, ale Ústavný súd Slovenskej republiky ju koncom vlaňajšieho júna zamietol. Zamietnutie Ústavným súdom znamená, že sa sudcovia sťažnosťou odmietli zaoberať z dôvodu, že nedosiahli väčšinu hlasov na prijatie rozhodnutia.

Pred rokom tvorilo náš Ústavný súd len sedem z celkového počtu trinástich sudcov. V Národnej rade práve prebiehala nekonečná sága – niektorými politickými stranami zámerné odďaľovanie voľby ďalších sudcov. Pravidlá ÚS v tzv. plenárnych veciach – kam patria aj volebné veci – hovoria, že sudcovia musia minimálne siedmimi hlasmi rozhodnúť, či v danom prípade volebnú sťažnosť prijímajú na ďalšie konanie, alebo ju odmietajú napr. pre tzv. zjavnú neopodstatnenosť. Súd v presne sedemčlennom zložení sa však neuzniesol, v tomto prípade, ani na jednom či druhom. Sťažnosť KDH voči zákonnosti eurovolieb tak zamietol, teda sa k nej žiadnym spôsobom nevyjadril.

Právo na spravodlivý a riadny proces za každých okolností zostalo len iluzórne. Súdny systém zlyhal v poskytnutí ochrany práva na prístup k voleným funkciám, ako aj v splnení svojej ústavnej povinnosti poskytnúť súdnu ochranu.

Predseda ÚS Ivan Fiačan sa v odlišnom stanovisku k uzneseniu sedemčlenného pléna vyjadril nasledovne: „Brexitový mandát v Európskom parlamente mal byť podľa môjho názoru prijatý na ďalšie konanie a následne meritórne rozhodnutý tak, aby bolo zrejmé, na koho strane bolo právo. Malo sa tak stať z dôvodu, že na rozdiel od konania o súlade právnych predpisov ide v danej volebnej veci o práva konkrétnych dotknutých kandidátov a politických strán, ústavnosť, europarlamentarizmus a v neposlednom rade o účel a autoritu Ústavného súdu.“ [1]

Ak nie je proces, nemôže byť spravodlivosť

V októbri bol konečne ÚS doplnený na trinásť sudcov a KDH znovu podalo návrh na preskúmanie ústavnosti a zákonnosti volieb do Európskeho parlamentu, keďže súd v prvom prípade nedal záväznú odpoveď na spornú otázku. Žiaľ, opakovane sme sa stali svedkami strčenia hlavy do piesku od najvyššej inštancie, ktorej úlohou je ochrana práva v krajine.

Stalo sa tak napriek tomu, že sa predseda ÚS Ivan Fiačan už po prvom zamietnutí vyjadril, že súd mal prípad prijať a zaujať stanovisko – nech by bolo akékoľvek. „Som presvedčený, že Ústavný súd mal byť silnejší a pristúpiť ku skúmaniu zákonnosti a ústavnosti predmetných volieb,“ napísal Fiačan a dodal: „procesné zamietanie sa javí ako “izolovaná“ legalita a posilňuje formalistické vnímanie práva. Dokonca sa môže javiť ako odmietnutie poskytnutia ochrany ústavnosti, čo je v rozpore s čl. 124 ústavy.“[2]

Inak povedané, ak politická strana alebo občan má veriť v právny štát, musí dostať odpoveď od poverenej autority, ktorá rozhodne, či boli alebo neboli porušené jej/jeho práva.

„Nesúhlas s odmietnutím spravodlivosti“

Ústavný súd sa prípadom „brexitového mandátu“ vo voľbách do Európskeho parlamentu nezaoberal ani pri opakovanom podaní a zamietnutím ho zmietol zo stola aj v apríli tohto roku.

Odlišné stanovisko tentokrát zverejnil sudca Peter Straka. Svoj postoj zjednodušene nazýva „nesúhlas s odmietnutím spravodlivosti“.[3]

„V prerokúvanej veci sa však z postupu ústavného súdu a jeho rozhodnutia zdá nedostatok úprimného záujmu o ochranu práva navrhovateľky (pozn. KDH) a jej mandantky (pozn. M. Lexmann) kandidovať vo voľbách,“[4] myslí si Peter Straka. Aj on tvrdí, že z pohľadu poskytnutia súdnej ochrany v právnom štáte nejde o legitímne ukončenie procesu. „Predmetom konania bolo i rozhodovanie o tom, ako ústavný súd chápe svoju úlohu chrániť ústavnosť,“ píše ďalej sudca Straka.

„Takýmto spôsobom (ne)bola posúdená ani ústavnosť a ani zákonnosť volieb. Tiež sa premárnila príležitosť kultivovať verejný a politický diskurz,“ a dodáva aj obyčajný ľudský rozmer: „Ide o jednoduché presvedčenie o povinnosti odpovedať na otázky, keď sa nás pýtajú, najmä, ak sme už raz na položenú otázku neodpovedali.“[5]

Bodka

Preto vítam navrhnutú reformu ministerky Kolíkovej, ktorá by mala zabrániť tomu, že sa ani iní nedočkajú odpovede. Podľa jej slov pri akomkoľvek návrhu na riešenie záverom pléna ústavného súdu nemôže byť, že sa nenašla väčšina. Existujú len dve možnosti: buď sa návrhu vyhovie, alebo sa nevyhovie. Musíme však mať meritórne rozhodnutie. To očakáva každý, kto sa obráti na súd. K predmetnému návrhu nemajú výhrady ani vrcholní predstavitelia slovenskej justície.

Po tom všetkom, čo vyplavila smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej za posledné dva roky, je dôležité, aby občania postupne opäť získali dôveru vo verejné inštitúcie – je to totiž jeden zo základných pilierov, na ktorých stoja demokracia a právny štát.

Aký dôvod majú voliči, ktorí mi dali svoj hlas, na to, aby dôverovali našej najvyššej inštancii na ochranu ústavných práv, keď dvakrát po sebe odmietla odpovedať na otázku, čo sa stalo s ich hlasmi? A akoby nadôvažok, po tomto (ne)rozhodnutí sa prevalila kauza o živých kontaktoch ústavného sudcu Mojmíra Mamojku na odsúdeného a ešte stále súdeného Mariana Kočnera.

Hoci sú demokracia a právny štát garantom spravodlivosti, nedokážu stopercentne zabrániť vzniku nespravodlivosti. Avšak práve preto by mali byť garantom toho, že ak k nej dôjde, štát a jeho inštitúcie disponujú akousi auto-korekčnou kapacitou. Ak prejde reforma ministerky Kolíkovej, bude to veľké povzbudenie pre mojich priateľov disidentov, že ich zápas za slobodu a demokraciu v ich krajine má zmysel.

Pre mňa to bude tá najkrajšia bodka za kauzou Lexmann. Dá nový pohľad na celý s ňou spojený paradox. Nespravodlivosť, ktorá povzbudila iných v boji za spravodlivosť.

[1]                  Odlišné stanovisko sudcu Ivana Fiačana k uzneseniu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 15/2019-46 z 26. júna 2019 o volebnej sťažnosti. Ústavný súd SR © 2019.

[2]                  Ibidem

[3]                  Odlišné stanovisko sudcu Petra Straku k uzneseniu pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 21/2019-48 z 29. apríla 2020 o návrhu na začatie konania vo volebných veciach. Ústavný súd SR © 2020.

[4]                  ibidem

[5]                  ibidem