Slovensko sa Číny báť nemusí?
Čoho by sme sa mali z Pekingu báť, čo sa deje u našich susedov a ako vyzerá diskusia o Číne v našom verejnoprávnom médiu v porovnaní s tou českou ? Pozorovanie laika a otázky, ktoré zaťažujú jeho myseľ.
Študujem v Prahe a veľmi intenzívne sledujem české aj slovenské média. Pravidelne počúvam aj spravodajské a diskusné relácie oboch národných rozhlasov a včera, vo štvrtok 28.07. sa mi podarilo vypočuť si za sebou dva podcasty o Číne. Prvý bol z produkcie českého rozhlasu, konkrétne Vinohradská 12 a ten druhý zase RTVS – Z prvej ruky. Nevyšli síce v rovnaký deň, (ten slovenský už bol mesiac starý), ale zhodou náhod som ich počúval hneď po sebe. Prvý dojem bol skľučujúci. Slovenská diskusia o rizikách čínskych investícii mi po vypočutí zmieneného českého spravodajského podcastu prišla extrémne naivná. Diskutujúci boli síce nepochybne odborníci v danej problematike, ale témy, ktorým sa mali venovať a otázky, ktoré kládla pani moderátorka boli v porovnaní s českou konkurenciou miestami až detinsky smiešne.
Lenka Kabrhelová s novinárkami radiožurnálu sa vo vysielaní českého rozhlasu zaoberala spoluprácou českých univerzít s ich čínskymi náprotivkami, ktoré výskum austrálskeho profesora Alexa Joske označil za potenciálne nebezpečné a spolupracujúce s čínskym vojenským, obranným či atómovým priemyslom. Tieto čínske univerzity sú v zahraničí podozrivé z krádeží technológií, duševného vlastníctva ale aj z toho, že profesori a študenti, ktorých vysielajú na hosťovanie do západných univerzít vykonávajú pre čínsku tajnú službu špionáž. Podobné prípady už boli zaznamenané aj v samotnej Českej republike.
V podcaste tiež boli pripomenuté minulé kauzy čínskeho režimu v Čechách, ako zbieranie citlivých osobných údajov firmou Huawei, o ktorom prehovorili jej bývalí manažéri, verbovanie českých akademikov čínskou rozviedkou, ako aj bezpečnostné riziká, o ktorých opakovane hovoria české tajné služby (BIS). V Prahe sa tiež aktívne diskutuje o budovaní sieti piatej generácie (5G) firmami Huawei a ZTE a česká diplomatka sa angažovala aj v správe Európskej únie o šírení dezinformácií, v ktorých Čína jasne figurovala ako hrozba pre Európu. Nehovoriac o stálych diskusiách o Taiwane a smrti bývalého predsedu senátu Kubery. Zjednodušene povedané aj laická verejnosť, ktorá sa profesionálne Číne nevenuje má ako také povedomie o aktivitách Pekingu v jej krajine a o rizikách z nej plynúcich.
Diskusia v slovenskom rozhlase bola pre mňa studenou sprchou. V relácii Sone Juríkovej, ktorá bola zameraná hlavne na otázku čínskych investícii v SR totiž padali z úst moderátorky tak absurdné otázky ako: „Je rozdiel medzi americkými a čínskymi investíciami ? Bráni sa nejako Európa pred takýmito rizikami? Môže si Európa a aj Slovensko dovoliť odmietnutie (čínskych) investícií?“ Ako keby moderátorka žila v inom vesmíre a nevidela obchodnú vojnu medzi USA a Čínou, ktorá vznikla aj kvôli krádežiam duševného vlastníctva, priemyselnej špionáži či hackerským útokom a krádežiam dát. Nečítala o tom, ako Európske štáty zakazujú Huawei budovať ich siete piatej generácie či nepočula o škandáloch, ktorých sa dopúšťajú čínski diplomati v Bruseli, ale aj Švédsku či Českej republike.
Keď však položila otázku: „Môže si Európa a aj Slovensko dovoliť odmietnutie (čínskych) investícií?“ A respondent začal odpoveď slovami: „Treba mať dobré vzťahy aj s Čínou“, tak moderátorka extaticky vyhŕkla nadšené „ Presne tak!“ krátko na to ešte znova s jasným presvedčením dodala že: „čínske investície reálne potrebujeme.“ Ako keby na začiatku relácie nekonštatovala, že čínsky kapitál u nás je zanedbateľný (k tomu jeden z účastníkov diskusie neskôr dodal, že čínske investície u nás sú menšie ako napríklad kórejské či japonské . – V ČR napríklad investuje viac ako Čína aj Taiwan).
Diskusia sa neskôr otočila na európsku snahu zabrániť čínskemu štátu v ovládnutí strategických podnikov Európy. A potom to prišlo: „Hej, ale automaticky to neznamená, že Slovensko musí prevziať ten prístup západnej Európy, lebo my sme teda nielen geograficky, ale možno aj smerovaním trochu v inej pozícii ako Nemecko.“ Vtedy respondenti zostali na moment ticho. Presne si viem predstaviť čo im v tom momente muselo bežať v hlave. Nasledovalo hlasné prehltnutie s povzdychom… Niekto by tu už mal asi konečne vysvetliť, že Slovensko je súčasťou Európy a mečiarovský most medzi východom a západom z nás v minulosti urobil čiernu dieru Európy.
Keď sa jednému z respondentov konečne podarilo začať rozprávať o tom, že aj na Slovensku je veľké množstvo potenciálne nebezpečných akvizícií strategických podnikov Čínou tak ho moderátorka prerušila a obratne položila otázku druhému respondentovi. Ako veselý bonus tejto diskusie už pôsobilo moderátorkino skomolenie mena dánskej eurokomisárky Margaret Vestager. Predpokladám, že pani Juríková sa téme nevenuje a túto nešťastnú diskusiu možno ani moderovať nechcela. Musím si ale na záver položiť pár otázok, na ktoré možno dostanem odpovede od vás, čitateľov.
- Ako je možné, že slovenské verejnoprávne médium tak žalostne zaostáva za tým českým ?
- To sa naozaj v RTVS nenašiel nikto, kto aspoň číta zahraničné noviny, v ktorých sa o čínskej agresii a hrozbe píše snáď už na každodennej báze? (samozrejme otázkou preháňam)
- Prečo sa v slovenskom verejnom priestore nevedie diskusia o tejto hrozbe? (Áno, reportéri niektorých médií sa téme venujú do hĺbky a odborne –napr. denník SME – ale celospoločenská debata u nás na rozdiel od českých, ale aj poľských susedov neprebieha.)
- Naozaj sme tu tak naivní a myslíme si, že u nás sa Číňania a ich rozviedka nespráva tak ako v Prahe ?
- Kedy sa tejto téme verejne začnú venovať aj naši politici?