Denník N

Hlas dramatickej menšiny – jedinou šancou, aby sa nevrátila vláda Smeru, je odstúpenie Matoviča

Ilustrácia: Fedor Pichanič
Ilustrácia: Fedor Pichanič

Ináč nám hrozí, aby som citoval Veľký vreckový oxymoronický slovník, – „malá katastrofa.“

Pred pár rokmi sme s kamarátmi vo vydavateľstve P.S. fungujúcom ako súčasť Federácie spoločenského hokeja vydali Veľký vreckový oxymoronický slovník. Pojem oxymoron sa do slovenčiny dá preložiť ako protirečenie. Spomínaný slovník oxymoronov sa pokúsil zachytiť aspoň vzorku z plejády protirečení, ktoré bežne každý z nás používa pri rozhovoroch, alebo aj písomnom kontakte bez toho, aby si uvedomil, aký logický konflikt do nich práve ukryl.

Niektoré z týchto protirečení majú svoje poetické čaro, napríklad keď sa v športovom spravodajstve dočítate, že „horolezci zliezli do doliny“, alebo v rubrike kultúry, že „dlho očakávaný film bude mať tri premiéry“, či v aktualitách, že „cintoríny na dušičky ožili.“

Oveľa častejšie však takéto slovné zvraty vyústia do úplných nezmyslov. Úžasné v náhodnom generovaní oxymoronov sú deti, ktoré si ešte celkom neosvojili pravidlá jazyka. Detská logika je potom živnou pôdou pre krásne nezmysly, napríklad ako tento vypočutý v šatni na kúpalisku – „tá úplne predposledná skrinka je naša.“

Ilustrácia: Veľký vreckový oxymoronický slovník (P.S., 2012)

Ale najväčší majstri oxymoronov sú nesporne politici. Trúsia ich ako z rukáva na tlačovkách, prejavoch, či na statusoch sociálnych sietí. Pamätám si na jeden obzvlášť vypečený, keď sa o istom politikovi písalo, že „nepodvádzal, keď predstieral biedu.“ Do slovníka sa tiež dostal pamätný citát bývalého slovenského prezidenta v tom zmysle, že “rozhodnúť sa kandidovať do funkcie prezidenta hlavy štátu nikdy nie je jednoduché,“ alebo výrok bývalého slovenského predsedu vlády o tom, že „pred 1200 rokmi sme mali nejaký́ útvar, ktorý́ bol porovnateľný́ s čímkoľvek na svete, a v iných štátoch nebolo nič.“

Politici zabŕdajú do týchto neprehľadných končín syntaxe azda aj preto, lebo podobne ako deti si ešte celkom neosvojili pravidlá materinského jazyka, ale určite hlavne preto, že jednoducho klamú. Protirečenia a nezmysly v reči či písme politikov sú totiž jednoznačným ukazovateľom klamstva. Keď človek klame, prihodí sa mu, že si začne protirečiť alebo z neho vykĺzne nejaký logický nezmysel. Z toho dôvodu je naša slovenská politická scéna odjakživa výdatným žriedlom oxymoronov a jazykoví vedci skúmajúci tento fenomén majú u nás dostatok materiálu na svoj výskum.

Ilustrácia: Veľký vreckový oxymoronický slovník (P.S., 2012)

A platí to aj dnes. Minulý týždeň som zachytil hlášku, ktorá by určite bola ozdobou Veľkého vreckového oxymoronického slovníka. Jej autorom je aktuálny slovenský predseda vlády. Vyjadril sa v tom zmysle, že „podvádzal nevedomky“, že „nevedel o tom, že vo svojej diplomovej práci podvádzal“ a že to bolo pred 22 rokmi a on už na to zabudol. Dá sa veriť tomu, že na to naozaj zabudol, ale nie tomu, že to robil nechtiac, neúmyselne.

Podvádzať nevedomky sa totižto nedá. Už v slove podvádzať je skrytý úmysel. Nikto nevedomky neodpisuje z ťaháka, nikto nevedomky nenašepkáva, nikto nevedomky nepodvádza na maturitách, nikto nevedomky neurobí plagiát diplomovej práce, nikto nevedomky nepodvádza manželku, nikto nevedomky nespreneverí eurofondy.

Iste, ľudia občas podvádzajú. Niekto iba raz za život, niekto zopár krát. Stane sa. Ak takto zaklame poctivec, pamätá si to po celý život. Kvôli ukradnutej diplomovke by statočný človek určite pár nocí oka nezavrel a len tak ľahko by na ňu nezabudol. Volá sa to výčitky svedomia.

Ale nájdu sa aj takí ľudia, čo podvádzajú natoľko pravidelne, povedzme že notoricky, že im to napokon vypadne z pamäti. Bez výčitiek svedomia. Trebárs niekomu nevera, ďalšiemu eurofond, no a predsedovi vlády diplomovka.

Tak sme si tu na podvádzanie privykli, až sme akosi zabudli, že sa to nesmie, ba čo viac, ešte nás aj vyrušuje, ak nám to niekto pripomenie. Je to také naše tradičné déja vu – kradnúť a klamať.

Mojej mame, ktorá si pamätá viac ako ja, tento náš nový premiér „budovateľ“ so svojimi oxymoronmi pripomína budovateľov komunizmu z 50-tych rokov. Keď ho počúvam ja, zdá sa mi, že počujem budovateľa mečiarizmu z 90-tych rokov. A podobá sa naňho nielen protirečeniami, ale aj útokmi na novinárov, ktorí ho pri nich prichytili.

Na svoju obhajobu premiér medzi iným uviedol, že na Slovensku je podľa neho dramatická menšina hlúpych ľudí, ktorých presvedčíte, že jeho diplomovka je väčší problém ako zlodejiny predchádzajúcej vládnej garnitúry.

Nuž, hrdo sa k tej menšine hlásim a verím, že až taká dramatická nebude. Zlodejina totiž zostáva zlodejinou, či už sa týka diplomovej práce alebo eurofondov. A som presvedčený, že u notorického podvodníka, ktorý zabudol na to, ako kradol diplomovku, je aj veľká pravdepodobnosť, že rovnako zabudne na ukradnuté eurofondy. A že bude zasa raz podvádzať, samozrejme, podľa neho opäť nevedomky. A bez výčitiek.

Často počúvam argument, že nad tým treba prižmúriť oko, že radšej to, ako keby sa mala vrátiť predchádzajúca vláda. Je to nezmysel podobný tomu o nevedomom podvádzaní. Je to to isté ako tvrdiť, že odvolať Mečiara znamenalo návrat komunistov. Opak bol pravdou.

A tak je tomu i dnes. Jedinou šancou, aby sa nevrátila vláda Smeru, je odstúpenie Matoviča. Ináč nám hrozí, aby som zacitoval Veľký vreckový oxymoronický slovník – „malá katastrofa.“

Ilustrácia: https://www.instagram.com/oxymoronology/

 

 

 

Teraz najčítanejšie