Denník N

Tisíce afrických študentov v Prahe a prípad Kene.

Málo sa o tom vie a ešte menej sa o tom hovorí, ale v našom bývalom hlavnom meste pred 59 rokmi vznikla univerzita pre študentov z tretieho sveta, na ktorú sme už pomaly zabudli. Študovali na nej aj desiatky Keňanov. Ako sa sem dostali, čo tu robili a prečo ich tu vlastne komunisti chceli ?

 

Jedným z hlavných pilierov československej zahraničnej politiky v 60. rokoch bolo poskytovanie štipendií zahraničným študentom, ktoré sa postupom času stalo markantnou súčasťou aj jej  africkej politiky, pomocou ktorej sa ČSSR snažilo uchytiť v emancipujúcich sa krajinách kontinentu. V roku 1960 študovalo napríklad v Československu štyrikrát viac afrických študentov ako v Sovietskom zväze. V prepočte na obyvateľa dokonca 60 násobne a v prípade spojených štátov 12-násobne viac[1]. Jednotlivé štipendiá boli prideľované na základe medzinárodných dohôd po vládnej linke. S krajinami, ktoré ešte nezískali nezávislosť zas buď cez rôzne dohody s národne osloboditeľskými stranami, cez OSN alebo aj cez priame konkurzy. Spolu s postupujúcim úpadkom koloniálnych impérií v Afrike a s narastajúcim počtom nezávislých štátov, stúpal aj počet študentov prichádzajúcich do ČSSR. Na konci päťdesiatych rokov sa už preto dá hovoriť o tisícoch zahraničných študentov.

V roku 1961 Československo založilo špeciálnu univerzitu pre študentov z tretieho sveta, kde mali byť koncentrovaní všetci africkí študenti po vzore Lumumbovho inštitútu v Moskve alebo univerzity Karla Marxa v Lipsku. Univerzita 17. listopadu bola pomenovaná podľa dátumu nacistickej uzávery univerzít počas okupácie a študentom ponúkala spiatočné letenky, ubytovanie zdarma a náhrady na stravu bez poplatkov za štúdium. Praha dúfala, že takto vyškolení študenti po získaní titulu a návrate do domovských krajín zaujmú dôležité pozície v správe novovznikajúcich štátov a tak prispejú k posilneniu Československého vplyvu na dané krajiny.[2]

Ako príklad štátu, ktorého občania boli vysielaní do ČSSR môžeme uviesť Keňu, ktorej som sa venoval vo svojom výskume. V roku 1961 bolo v ČSSR len 14 keňských študentov a to desať v Mariánskych Lázních a štyria v Senici.[3]. Na školský rok 1961–1962 bolo Keni vyhradených šesť štipendijných miest. Toto číslo, ale muselo byť navýšené na 11 a v školskom roku 1964–1965 už na  22 miest. Záujem o československé štipendium bol pomerne značný, len u kenskej vlády sa hlásilo až 200 uchádzačov. Záujem o štúdium v ČSSR, navzdory určitej diskriminácii kádrov vyškolených v socialistických krajinách, ale aj západnej propagande bol mimoriadne veľký.[4]

Pre porovnanie, ZSSR ponúkalo Keni v roku 1964 tristo štipendijných miest, no nie všetky boli využité. Počnúc rokom 1964 poskytovalo Poľsko Keni ročne 10 štipendií a Maďarsko v tom istom období poskytovalo taktiež 10 štipendií ročne. Bulharsko v roku 1966 ponúklo 30 konkurzných štipendií, ale kvôli  nekvalifikovanosti uchádzačov nebolo využité ani jedno.

Tieto čísla, však v kontexte studenej vojny boli jednoducho nedostatočné, čo dokazujú aj informácie piateho a desiateho odboru MZV, podľa ktorých študovalo už v rokoch 1957–61 v Spojených štátoch až 2000 mladých ľudí z Kene, ktorí sa mali stať akousi baštou rastúceho amerického vplyvu v krajine. Na rok 1961–1962 mal byť počet štipendijných miest pre Keňanov v  USA 500–600.  V tej dobe v Keni ešte neexistovala Univerzita. Tento americký program, ktorý medzi inými podporoval aj senátor John F. Kennedy „napokon pomohol vyškoliť až 70 % budúcich lídrov nového národa, ako aj prvú africkú nositeľku Nobelovej ceny.“[5] V prvej kenskej nezávislej vláde tak až piati ministri získali vzdelanie v Spojených štátoch.[6]

Je preto zjavné len na základe týchto čísel, kto hral vo vplyve na budúcu elitu krajiny prím. Počty štipendistov prijímaných v socialistických krajinách boli jednoducho príliš nízke v porovnaní so západnými krajinami, nehovoriac o častej dezilúzii z reálneho komunizmu, s ktorou sa často štipendisti z ČSSR vracali. Šlo najmä o problémy s rasizmom, ktorý kenskí študenti zažívali na dennej báze, ale aj o sklamanie z fungovania totalitnej spoločnosti, ako vypovedá aj príbeh dvoch kenských štipendistov, ktorí z ČSSR počas štúdia v Holešove ušli. Podarilo sa im to na základe vymyslených príbehov o smrti rodinných príslušníkov a potrebe postarať sa o rodinu. Obaja však prisľúbili, že po tom čo si vyriešia svoje záležitosti v domove, vrátia sa naspäť na štúdiá. Podľa školy  sa „obaja chovali v ČSSR dobre.“ Po ich príjazde do Londýna však dali niekoľko rozhovorov pre miestne média, v ktorých opisovali svoje skúsenosti s ponižovaním, rasizmom a policajnou brutalitou v Československu. MZV predpokladalo, že ide o provokáciu zo strany Veľkej Británie a na študentov bol v Londýne vyvíjaný nátlak.[7] Nešlo však o prvý takýto prípad, pár mesiacov pred kenskými študentami podobne ušli aj dvaja študenti zo Somálska.

V svetle dochovaných archívnych materiálov je taktiež zrejmé, že najrôznejšie zložky československého bezpečnostného aparátu mali o zahraničných študentov záujem. Samozrejme tento záujem neznamenal iba snahu získať medzi nimi svoje kontakty, ale tiež mať ich jednoducho pod kontrolou, keďže cudzí študenti predstavovali bezpečnostné riziko, okrem iného preto, že mohli cestovať do zahraničia a udržovať vzťahy s tamojšími krajanmi, disponovali cudzou menou, s ktorou nelegálne obchodovali („kšeftovali“), bývali v pravidelnom kontakte so svojimi zastupiteľskými úradmi a boli názorovo nečitateľní.[8]

Výstrižok z britských novín z roku 1962 uchovaný v archíve MZV v Prahe.

 

[1] MUEHLENBECK, Philip, Czechoslovakia in Africa, 1945–1968, Basingstoke 2015, s. 168.

[2] Tamtiež.

[3] ABS, fond Hlavní správy rozvědky SNB, Kenje, reg. č. 11691/000/1/4/0056-1 I. S., Analýza vývoja v Keni od 9. odboru MV, 14. júla 1961, s. 3.

[4] AMZV, TO-T, Keňa, 1965–1969, K. 1, ob. 5, čj. 023.046, Zhodnotenie priebehu a skúseností z prijímania študentov USL, 30. marca 1965, s. 2.

[5] DOBBS Michael, Obama Overstates Kennedys‘ Role in Helping His Father, in: washingtonpost.com, Sunday, March 30, 2008, s.1. [cit. 24. 11. 2019].

[6] HORNSBY, Charles, KENYA: A History Since Independence, Londýn 2012, s. 105.

[7] AMZV, TO-T Keňa, 1960–1964, K.1, ob. 6,  čj. 021.675/62-10 , Kenje, nátlak na kenských študentov Agutu a Macharia, 13. decembra 1962, s.1.

[8] HOLEČKOVÁ, Marta Edith, Příběh zapomenuté univerzity : Universita 17. listopadu (19611974) a její místo v československém vzdělávacím systému a společnosti, Praha 2019, s.182.

Teraz najčítanejšie

Matej Jando

Študent histórie na Filozofickej Fakulte Univerzity Karlovy (FFUK).