Denník N

Rozhovory spoza kamery (3)

Dnes sa v našom putovaní filmami vrátime do neďalekej minulosti. Reportér Martin Braggis mal to šťastie a podarilo sa mu dostať na pľac natáčania piateho dielu Revenge Cop: Policajná pomsta s podtitulom Posledné pomazanie. Jeho pohľad do zákulisia je síce krátky, ale nepochybne inšpirujúci a o režisérovi Tomovi Seagullovi vnímavým čitateľom prezradí mnohé. Nechajme už však rozprávať briskné Braggisovo pero.

Zákulisie. Poznáme rôzne zákulisia. Zákulisia divadiel, kde sa nedeje prakticky nič a všetci poslušne čakajú za oponou, keď už môžu vystúpiť na javisko a rozprávať neobvykle nahlas. Poznáme zákulisia rýchloobčerstvení, kde sa chlapík v šiltovke a so zamastenou zásterou snaží tupým nožom prekrojiť mľandravú buchtu a vložiť do nej najčudnejšiu kombináciu potravín, akú kedy ľudstvo vymyslelo. A potom poznáme filmové zákulisia. Práve tam mám dnes namierené. Prichádzame na pľac piateho pokračovania dnes už preslávenej dramédie Revenge Cop: Policajná pomsta. Dostávame tak možnosť nahliadnuť do mozgu režisérskeho esa Toma Seagulla.

Otváram vŕzgajúce dvere hollywoodskeho štúdia. Dnes sa natáča v interiéri. Ako Seagull viackrát povedal, je zbytočné natáčať v exteriéri, keď máte možnosť použiť CGI. Len čo otvorím dvere, ovanie ma vôňa kreativity, intelektuálneho potu a kamerovej techniky. Hneď predo mnou zazriem odložené tri kamery. Najprv sa začudujem, ale potom si spomeniem na Seagullove slová, že každá kamera k dobru zlepší film o sto percent.

V bufete vládne čulý ruch. Sedia tu strihači, kameramani a komparz. Hrajú fľašu. Začujem, ako sa rozprávajú o tom, že dnes už treba natočiť len osem scén. Seagull je známy svojou rýchlosťou, prakticky každý film zo série dokázal natočiť v priebehu dvoch týždňov. Presne vie, čo chce a podriadi tomu všetko. Keď sa ho jeden novinár spýtal, prečo podľa neho Kubrick takmer mesiac natáčal scénu valiacej sa krvi z výťahu vo filme Žiarenie, odpovedal prosto: „Netuším.“

Catering v bufete je v plnom nasadení. Podávajú sa len vysokokalorické jedlá, cukor a biely chlieb. Všetko je nastavené tak, aby nikomu nechýbala energia. Často sa natáča až do noci a mnohí majú v štúdiu rozložené stany, kde si sem tam zdriemnu.

Vychádzam z bufetu a idem okolo maskérne. Sedia v nej len herečky, na čerstvosť ich make-upu si Seagull potrpí. U mužov mu na tom nezáleží, ide predsa o akčný film, čím strhanejšie vyzerajú, tým lepšie. Dal som sa do reči s jednou z herečiek, Mandy Eyecandy. Pýtam sa jej, ako by najlepšie charakterizovala svoju postavu. Rozpráva mi historku, ako zo scenára nebolo jasné, čo za postavu to vlastne je (Zaujímavosťou je, že od tretieho dielu série Seagull píše scenáre sám. Vraj vždy, keď vyhodí scenáristu, zvýšia sa mu zisky a sledovanosť.), ale Seagull sa chopil svojho remesla bravúrne a razom jej postavu objasnil. „Je to vraj žena, ktorá sa nebojí v džungli chodiť v krátkej sukni, jej vkus v obliekaní počasie neovplyvňuje a v každej situácii si dá záležať na tom, ako vyzerá“ opakuje mi jeho slová. „Tak mi bolo všetko jasné. Tom dokáže vytvoriť postavu len kúskom oblečenia, či trebárs šálom. Predstavte si napr. Harryho Pottera bez jazvy. Už by to nebol chlapec, ktorý prežil, ale prosto len chlapec, obyčajný, nezaujímavý chlapec. Sirota, ktorého ani vlastná mama nemala rada. Takisto je to s mojou postavu.“ Rozprávali sme sa ešte pár minút a  povzbudený rigoróznymi inštrukciami jedného z najväčších a nutne povedať aj najkontroverznejších režisérov dnešných čias som išiel ďalej.

Prichádzam priamo na scénu. Seagull akurát stojí pri kameramanovi a dáva mu pokyny. Natáča sa pred zeleným plátnom. Začujem, ako Seagull kameramanovi hovorí: „Ale toto je film, tu môžu vybuchovať aj zvieratá.“ Zazriem letmý, ale chápavý úsmev v kameramanových očiach a sledujem, čo sa odohráva na scéne. Muž v maskáčoch, s bradou a čiernymi vlasmi leží na kapote auta. Pred ním je kamera a za ňou obrovský ventilátor, ktorý mu rozcucháva vlasy. Muž povie svoju repliku: „Pomstím sa ti a moja pomsta bude sladká!“. Režisér zakričí „strih“. Zrazu sa všetci uvoľnia a v miestnosti zavládne pokojná atmosféra a mierny šum. Takže toto je to kúzlo veľkých režisérov. Boh povedal „Buď svetlo“ a rozsvietilo sa. Seagull povedal „strih“ a všetci okamžite prestali robiť to, čo robili. Stačilo jedno slovo a pôsobí ako zaklínadlo. Takto si predstavujem osvieteného panovníka.

Chcem sa porozprávať so Seagullom, no nemá čas, dnes ho ešte čaká celá šichta. Prehovorím ho však aspoň na minútu rozhovoru.

„V čom sa líši piate pokračovanie Revenge Cop: Policajná pomsta: Posledné pomazanie od jeho predchodcov?“ spýtam sa.

„Našťastie v ničom. Viete, nechýba pomsta a ani policajti. V brilantnom a priekopníckom thrillery Hady v lietadle s Laurencom Fishburneom ste taktiež neočakávali kone vo vlaku. Divák má isté očakávanie a tie mám ako režisér povinnosť splniť. Keď si objednáte polokrvavý steak, budete smutný, keď vám príde baklažán s bulgurom, či čo to za nezmyselné pšenice dnes mladí jedia. Moje filmy sú steak, prepečené tak akurát, sem-tam pustia trochu krvi, ale o to sú šťavnatejšie. Nesmiem dovoliť, aby sa z nich vykľul baklažán či bulgur.“

„Čiže sa nelíši?“

„Nie. Je rovnaký a lepší. Prepáčte, už musím bežať.“

Nechal ma tam stáť ako omámeného. Tomu vravím novátorstvo a genialita. Niekedy je novátorské nesnažiť sa byť novátorský. Keď som sa raz Seagulla spýtal, čo bolo skôr, vajce alebo sliepka, pousmial sa a povedal, že kohút. Dodnes tomu síce nerozumiem, ale začínam aspoň trochu chápať, že my obyčajní smrteľníci nedokážeme nikdy úplne pochopiť veľké umelecké mozgy.

Porozhliadam sa okolo seba. Som rád, že som mohol nahliadnuť do tohto jedinečného sveta a nazrieť do pelechu geniality. Uvedomím si, aké šťastie ma postretlo, že môžem kráčať po rovnakej Zemi a v rovnakom čase, keď po nej kráčajú velikáni ako Tom Seagull.

Piate pokračovanie pomstychtivej ságy pôjde čoskoro do kín a mne je jasné, že netreba nad ničím rozmýšľať.

P. S.: Pri odchode zo štúdia si ma jeden z kameramanov pomýlil s komparzom a zahral som si v scéne, kde vybuchne obchod. Išlo o skutočný výbuch a nešťastnou náhodou som pri ňom prišiel o dva prsty na ľavej ruke. Seagull ich vlastnoručne dvihol zo zeme, na jeden napísal „Tom“ a na druhý „Seagull“, vložil ich do igelitového sáčku s logom libertariánov a podal mi ho. Zalialo ma teplo.

*Rozhovory s fiktívnymi režisérmi sú inšpirované knihami Richarda Ayoadeho.

Teraz najčítanejšie