Denník N

Debata o “cancel culture” je znamením mizernej novinárčiny, nie doby

Pozrel som sa podrobnejšie na príklady kultúry vymazávania, ktoré spomína vo svojom článku Jakub Goda. Našiel som v nich veľa propagandy a málo dôkazov.

Keď je “cancel culture” všetko

Keby sme chceli definíciu z úvodu blogu zobrať za slovo, ako “cancel culture” by bolo možné označiť čokoľvek, v čom sa vyskytujú komentáre verejnosti, výzvy k bojkotu, či petície. V dnešnej dobe neexistuje verejný problém, na ktorý by nevznikli podobné reakcie.

A stávalo sa tak aj v minulosti. Namiesto sociálnych sietí však ako platformy slúžili napríklad prieskumy verejnej mienky, listy do novín, prípadne (keby sme chceli poukázať na nedokonalosť každého systému) listy generálnemu riaditeľovi televízie Markíza, Pavlovi Ruskovi.

Nič proti novotvarom, ale názov tohto fenoménu už poznáme. Volá sa verejná mienka. Prípadne tlak verejnosti, politická zodpovednosť alebo opak popularity – upadnutie do nemilosti. 

“Cancel culture” si ako nový názov starej známej zbrane v kultúrnych vojnách (boj proti politickej korektnosti) osvojili konzervatívci, neonacisti, libertariáni, rasisti a všetci tí, ktorých názory postupom času, povedzme to opatrne, vychádzali z módy. Spoločnosť postupom času prestáva tolerovať mnohé formy nespravodlivosti, ktoré doteraz prehliadala. A to sa týka aj ich nositeľov. Ešte pred niekoľkými rokmi v televízii Fox News voľne vykrikovali slogan All Lives Matter. Dnes je to už nepredstaviteľné.

Pojem “cancel culture” slúži hlavne na démonizáciu názorových oponentov – ľavica je podľa nich vždy radikálna, liberáli vždy ľavicoví a progresivisti vždy odtrhnutí z reťaze.

“Cancel culture” definovaná ako nástroj ideologického boja konkrétnej skupiny má nejaký význam a rozlišovaciu schopnosť. Definícia Jakuba Godu je však príliš všeobecná a tieto dôležité atribúty stráca. Preto v článku čítame, že “Kritika podobných tendencií v ľavicovo-liberálnom spektre je na mieste.” a súčasne je v ňom varovanie pred ľuďmi, ktorí tento druh kritiky najčastejšie používajú. Len vďaka zmätku, ktorý prináša takto široká definícia, môžeme súčasne tvrdiť, že sa množia prípady “cancel culture” a v inej časti článku hovoriť, že ich netreba brať až tak vážne, lebo sú to len príklady.

Keď je definícia príliš relatívna a obsahuje všetko, postupne si začne protirečiť. Porovnám napríklad dve vety z článku:

  1. “Problémom je, keď premotivované a ktorýmkoľvek smerom zradikalizované hlúčiky dokážu pri bežných diskusiách na sociálnych sieťach vykričať ilúziu, že ich rev je nová norma.” 
  2. Hneď v ďalšom odstavci sa píše: “Pred dvomi rokmi som na Facebooku volal po tom, aby Billa vyradila zo svojej predajne časopis Zem a vek, a oni ho neskôr naozaj vyradili…Urobil by som to znova. Som presvedčený, že bolo správne Billu upozorniť na to, čo je obsahom tohto časopisu”

Práve uvažovanie nad dôvodmi verejného tlaku je v tejto téme najdôležitejšie. To však táto definícia nedovoľuje, pretože hádže všetkých do jedného vreca. To, že boj proti Rostasovi nie je “cancel culture”, dokazuje sám autor tým, že tento boj obhajuje. Pritom podla svojej vlastnej definície bol členom premotivovaných a zradikalizovaných hlúčkov.

Verím, že článok Jakuba Godu neostane bez reakcie kompetentných odborníkov. Postrehol som v ňom totiž množstvo omylov. Od nepochopenia BLM hnutia a knihy White fragility, cez krátkozrakosť centrizmu v čase rýchlych zmien, až po vysvetlenie anti-PC propagandy. Ja prispejem len analýzou “dôkazov”, ktoré použil a doplním dôležitý kontext, ktorý sa do úvahy nezmestil.

Buildings Matter, Too

Jakub Goda píše: “Z The Philadelphia Inquirer napríklad vyhodili šéfeditora za to, že dovolil publikovať článok Buildings Matter, Too.”

Čo sa naozaj stalo: Šéfeditor naozaj odstúpil, ale zďaleka to nebolo pre jeden nešťastný titulok. To by každý jeden bez problémov ustál. Tak isto, ako v prípade New York Times, to bola posledná kvapka v dlhodobo zanedbávanom probléme zvanom nedostatok “Editorial authority.”

Proti editorovi protestovala časť redakcie a v otvorenom liste písali: “Už sme unavení z toho, že na našich pleciach leží zodpovednosť odvliecť túto dvestoročnú inštitúciu (noviny), ktorá nás pri tom kope a na všetkých vrieska, do spravodlivejšieho storočia. Už sme unavení z toho, že nám neustále prikazujú opisovať obe strany sporu, keď má stranu iba jednu.”

Článok som si prečítal a treba povedať, že problém nebol len v názve. Aj obsahovo bol veľmi necitlivý. Napríklad smrť Floyda opisoval ako “grotesknú”.

Jednoducho, šéfeditor to pokašľal, veľká časť redakcie s ním mala dlhodobé problémy a tak po dvadsiatich rokoch prišiel jeho čas. Svoju robotu si robil zle.

Samozrejme, kritici zmien budú vykrikovať o krivdách, vyťahovať “politickú korektnosť”, cancel kulture a kultúrny marxizmus. Úplne odignorujú, že svet sa zmenil, redakcie novín sú už pestrejšie a nie sú ochotné naďalej kolegiálne kryť chrbát intelektuálnemu alibizmu, politickému spin-u, či dokonca rasizmu. Vždy pri tom budú obrancovia status quo tvrdiť, že človeka vyhodili kvôli jednému tweetu, jednej titulke, jednej fotke. Ale takto to funguje len zriedka. Takmer nikdy.

“Cancel culture”, not.

Twitter zoznam

Jakub Goda bol na Facebooku upozornený, že zoznam prehreškov z Twitteru, z ktorého v blogu čerpal, má veľa chýb. V zozname sú prípady, ktoré sa stali v priebehu piatich rokov, takže číslo 130 je pomerne smiešne. Okrem toho, informácie o niektorých prípadoch boli časom aktualizované a na mnohé z nich to postavilo do úplne iného svetla. Upozornenia nepomohli, a preto vznikol tento text.

Námatkou som si z TOP 10 v tomto zozname vybral jeden prípad, v ktorom bol na základe blogu odvolaný riaditeľ nadácie (vágne opísaný príklad z článku o tweete a BLM som nenašiel). Incident opisoval používateľ Twitteru ako vyhodenie za kritiku niektorých aspektov hnutia BLM. Po rozkliknutí samotného článku na vás však vyskočia onakvejšie veci. Chlapík napríklad obviňuje UK BLM hnutie z neo-Marxizmu (sic!), krajne ľavicovej agendy a myslí si, že chcú v Anglicku zrušiť políciu a zakázať kapitalizmus.

Označil BLM protesty v UK za módnu vlnu a akési obyčajné hľadanie príležitostí k anarchii. Potom, a to sa držte, pôjdeme z kopca, vysvetlil svetu, čo v skutočnosti reprezentujú ciele BLM, ktoré podľa svojich slov našiel na ich web stránke  – koniec belošskej nadvlády, narušenie nukleárnej rodiny a narušenie patriarchálnej praxe. Podľa neho to znamená jednoznačný zánik západnej demokracie a nášho spôsobu života.

Napokon si na pomoc zobral klasický krajne pravicový whataboutizmus a demonštrantov poučil, aby bojovali radšej proti ženskej obriezke, útokmi nožom či nedostatku bytov. Nie proti “nezákonnému usmrteniu recidivistu” v USA. Ospravedlniť sa odmietol.

David Shor

Jakub Goda píše: “Jeden z najznámejších je príbeh dátového analytika Davida Shora, ktorý tvítol akademickú štúdiu o tom, že násilné protesty sú politicky menej efektívne ako nenásilné, a po vlne kritiky bol vyhodený z práce.”

Ako to bolo naozaj: Presne tak, ako píše Jakub Goda. Teda, nie celkom, ale v konečnom dôsledku áno. Tento príklad je jeden z mála, keď naozaj vieme ukázať, že firma situáciu nepochopila a napriek ospravedlneniu Shora po pár týždňoch vyhodila. Zožala za to kritiku zo všetkých strán a na kredite jej to nepridalo.

“Cancel culture”, yes.

 Emmanuel Cafferty

Goda píše: “Môj obľúbený príklad je o elektrikárovi Emmanuelovi Caffertym, ktorý mal cestou domov z práce vyloženú ruku z okna svojho auta. Okoloidúci aktivista ho odfotil, pretože si myslel, že ukazuje symbol white power, a fotku zavesil na Twitter (Cafferty dokonca tvrdí, že človek, ktorý ho odfotil, ho predtým navádzal na to, aby ukázal podobné gesto). Caffertyho do dvoch hodín suspendovali a do týždňa vyhodili.”

Ako to bolo naozaj: Ťažko povedať. Caffertyho firma tvrdí, že bez predsudkov vykonala nezávislé vyšetrovanie a rozhodla na základe neho. Nie na základe fotky. Cafferty tvrdí niečo iné. Sám sa prikláňam k jeho verzii príbehu, ale netrúfnem si s istotou povedať, ako to v skutočnosti bolo.

Procesne identický prípad sa stal v Oregone. Objavilo sa video policajta, ktorý na proteste BLM ukazuje demonštrantom znamenie OK. Klasické znamenie dlaňou si nedávno ukradli pre seba rasisti – otočené naopak pre nich znamená White Power. Oddelenie vykonalo interné šetrenie a záver bol taký, že sa policajt týmto gestom pýtal protestujúceho, či je po páde v poriadku.

Dva podobné prípady, dva rôzne výsledky. Tu vidieť, že rozhodujúca nebola internetová šikana, ani ideológia, ale zodpovední v jednotlivých inštitúciách. V skutočnosti nevieme, ako to bolo v skutočnosti a nemalo by sa to dostať medzi argumentáciu. Toto je presne príklad tej mizernej žurnalistiky z nadpisu – keď niečo vyhovuje autorovmu presvedčeniu, tak si podrobnosti ani neoveruje.

“Cancel culture”, nobody knows.

Bari Weiss

Jakub Goda píše: “Po otvorenom liste uverejnenom v časopise Harper nasledovalo tak trochu zemetrasenie na americkej scéne, smršť kontra článkov, búrka na Twitteri, vnútroredakčné spory, ktoré vyústili aj do odchodu novinárky Bari Weiss z redakcie NY Times.”

Ako to bolo: Beri Weiss dobrovoľne opustila redakciu NYT. Okrem klasických ubolených konzervatívnych rečí (na nerozoznanie od tých spomínaných v článku) uviedla v liste na rozlúčku iba jediný, ako tak relevantný, dôvod pre svoj odchod. Necítila sa byť v kolektíve obľúbená.

Tomu sa dá veriť, kontrariáni a profesionálni provokatéri nebývajú v kolektívoch obľúbení. Netreba sa ale o ňu báť. Ešte roky bude z tejto kauzičky finančne ťažiť.

“Cancel culture”, not even close.

Overtonove okno, radikalizmus a zoznam CEOs vo Forbes

Na záver len stručne pripomeniem, že Jakub Goda v článku vychádza z predpokladu, že momentálne prebieha nejaké zužovanie akceptovateľných tém na slušný rozhovor a že sa tým útočí na slobodu slova. Opak je pravdou. Tým, že sa verejný diskurz v tlači očistí od politického spinu, od nepochopiteľného nutkania uverejňovať mizerne vyargumentované a zavádzajúce komentáre len v mene nejakej fiktívnej vyváženosti, tak tým sa otvorí priestor pre neuveriteľné množstvo ďalších tém, ktoré boli doteraz v pozadí. O nič neprichádzame, práve naopak.

Aj tak to boli zväčša len učesaní rasisti, ako napríklad senátor Tom Cotton, alebo ľudia, čo dokolečka opakujú niekoľko ošúchaných truizmov.

Pre zoznam vyhodených CEOs vo Forbse platí približne to, čo basketbalová a ľudskoprávna legenda, Kareem Abdul-Jabbar, nedávno napísala o rasistických majiteľoch basketbalových klubov (voľný preklad):

“Ak si chcú majitelia nechať svoje tímy, v prvom rade si musia nechať pre seba svoje rasistické, mizogýnne, homofóbne a xenofóbne názory. V momente, keď sa rozhodnú, že ich vyslovia verejne, je jasné, že sa vedome snažia ovplyvňovať názory a činy ďalších ľudí. Ak tento ich vplyv podnecuje nenávisť a predsudky, si zaslúžia si byť zvrhnutí tak isto ako iné zákerné a zastarané pomníky nespravodlivosti a sebectva. A vždy, keď rečnia o svojej oddanosti myšlienke rasovej rovnosti, spomeňme si na slová Jamesa Baldwina: ‘Neverím tomu, čo hovoríš, lebo vidím to, čo robíš.’ ”

Teraz najčítanejšie