Denník N

Brzdi čuráčik, kurvíte nám normy!

Skutočný príbeh zo zabudnutého minkovického pekla

„Taková by doba,“ zvykneme počúvať, keď sa dostanú na pretras neprávosti minulého režimu. Taká bola doba, nedalo sa inak, a v tých sedemdesiatych a osemdesiatych nebolo koniec koncov predsa až tak zle.

Karel Gott získaval jedného Zlatého slávika za druhým, v rádiu hrali Vondráčkovú a Olympic, diváci sledovali Arabelu, Jak dostat tatínka do polepšovny a Marečku podejte mi pero. Päťdesiate boli dávno preč, a napriek tomu sa za múrmi normalizačných lágrov vyvršovali sadistickí bachari na tých, ktorí sa „previnili proti režimu“, spôsobmi, o ktorých si väčšina myslela, že sú už minulosťou.

Jan Tománek napísal knihu Lustr pro papeže podľa spomienok Mílu Petrovského, ktorý mu porozprával svoj životný príbeh, Jiřího Wolfa, ktorý opísal svoje skúsenosti s praktikami v Minkoviciach v knihe Zpráva o poměrech v NVÚ Minkovice, a ďalších svedectiev bývalých väzňov. Príbeh je síce fabuláciou autora, mená sú zmenené, ale to, čo opisuje, sa skutočne stalo. Nejednému.

Príbeh samotný ukazuje, aké veľmi ľahké bolo stať sa „nepriateľom“. Až z toho mrazí. Traja mladíci sa vybrali na čunder, ožrali sa v miestnej dedinskej krčme a ako sa tak 16-ročný Chlup potácal nočnou ulicou, začal si spievať „ať žije USA…“ Mal smolu, že bol na nesprávnom mieste a v nesprávnej chvíli, a najmä, že ho počul ten nesprávny človek. Človek, ktorého nasral, a ktorý sa rozhodol, že sa mu pomstí. Prišili mu toho viac, aby sa z toho len tak ľahko nedostal (okrem iného aj pokus o útek, veď hranice boli blízko).

Prešiel nápravnými zariadeniami pre mladistvých, nedostatok spánku, bitie, brutálna buzerácia a pocit krivdy ho vyburcovali k pokusu o útek, a tak sa namiesto na slobodu nakoniec dostal do pracovného tábora Minkovice. Prepustili ho po desiatich rokoch, ako 26-ročného zlomeného človeka. To, čo tam zažil a videl, bolo skutočné peklo. Po prepustení musel podpísať mlčanlivosť, aby sa o pomeroch za ostnatým drôtom a na samotkách nikto vonku nedozvedel.

„Tak hrozné věci, které nemůže člověk později říct ani svým nejbližším. Nikdo venku nemůže pochopit, že člověk je ochotný žrát i hovna, aby přežil. (…) Ve Vykmanově jsem si myslel, že jsem se propadl rovnou do pekla, že hlouběji už to nejde. Ale Minkovice mi ukázaly, že peklo, lidská zloba a beznaděj jsou bezedné.“ 

Hoci dokumenty z Minkovíc prešli dôkladnými skartáciami a samotný tábor v tichosti zrovnali zo zemou už vo februári 1990, pomaly sa vďaka pamätníkom a ich svedectvám skladajú čriepky obrazu dokopy. Lustr pro papeže je v podstate útla knižka, ktorú dokážete prečítať za jedno popoludnie, ale pocit zúrivého hnevu z tej zúfalej bezmocnosti a krivdy vo vás ostane ešte dlho. „V mém vyprávění nejde o jeden konkrétní příběh, ale o celý pokřivený komunistický systém, který dovolil takto z lidí dělat zrůdy,“ píše autor na záver. Nech sa nezabudne.

Ani jediný z tisíců bývalých komunistických dozorců a velitelů nebyl nikdy odsouzen.

Někteří dozorci, kteří týrali vězně, dokonce za „nespravedlivé“ stíhání vysoudili statisícové odškodné.

Bývalý ředitel sklářské firmy Preciosa, kde museli v nelidských podmínkách pracovat vězni z Minkovic, podnik po sametové revoluci, spolu s dalšími skrytými vlastníky, zprivatizoval, a nyní patří mezi sto nejbohatších Čechů. V roce 2015 dostal od prezidenta Miloše Zemana vysoké státní vyznamenání – medaili Za zásluhy o stát…

(zo záveru knihy)

– – –

Jan Tománek – Lustr pro papeže (skutečný příběh z pekla normalizačních lágrů), XYZ 2019

Teraz najčítanejšie