Denník N

Invalidná sesternica nie je výhovorka!

Darmo, som typická baba, uškŕňala som sa v duchu, keď som sa tešila z nákupu kozmetiky na ktorú sa v tomto dusnom a nedávnom horúcom počasí teší už aj polica v mojej sprche. Aj z lekárne mám všetko, čo som chcela a minule nedostala, no skrátka už len zavolať taxík a niektorému z chalanov povedať „Domov, prosím ťa.“ Ešte myšlienka, že nám, s hokejkami, by sa sem-tam zišla aj tretia ruka a už hľadám v kabelke mobil a volám. Asi som sa postavila ako trafená, uvažujem, lebo okolo mňa chodí chlapík na invalidnom vozíku. Tak som sa trošku poposunula, lebo veď nebudem mu stáť v ceste, no chlapík čosi-kamsi špekuluje okolo auta stále. Nedalo mi to, tak sa ho pýtam, či mu môžem nejako pomôcť.

„Nie, s týmto mi asi nepomôžete.“ konštatuje: „Budem musieť počkať na kolegu vodiča, aby som sa zmestil do auta.“

„A ak tam bude nakupovať hodinu a ešte si skočí na hodinovú kávu, budete tu čakať dve hodiny?“ pýtam sa.

„No, to asi nedám, lebo som bez asistenta.“ konštatuje chlapík a mne je jasné, že ďalej to budeme riešiť inak. Požiadala som, aby mi nadiktoval EČV auta, ktoré ho blokuje a šla som na informácie, aby nechali zavolať vodiča. Von so mnou vyšiel SBSkár – naivne som si myslela že zbytočne. Chvíľočku sme s mladým bratislavčanom na vozíku debatovali, cez KN tranzituje, chcel si len kúpiť nejakú vodu, ale konečne už nie je 40°C … Vyšiel von pán tak v mojich rokoch a hneď na mňa, či ja som tá ženská, čo ho ruší v nakupovaní. No hej, som to ja, reagovala som po chvíli šoku z tej ženskej, lebo ja som asi stará škola, ale týmto slovom sa podľa mňa označujú „dámy“ zarábajúce si na živobytie Slovnsftskej a podobných lokalitách. Začala som mu ale slušne vysvetľovať, prečo som ho dala vyvolať – že vedľa neho parkuje človek na invalidnom vozíku, ktorý potrebuje na to, aby sa dostal do auta o niečo viac priestoru a tak. Dotyčný mi štekne že veď on vie, tiež má preukaz, lebo jeho sesternica sem-tam používa vozík a on ju vozí. Chápem, dnes ten vozík asi nepotrebuje, lebo odtiaľto by nevystúpila, konštatujem ešte slušne, ale už sa musím ovládať. Toto konštatujem skutočne bez irónie lebo sama poznám niekoľko ľudí, ktorí keď majú veľmi dobrý deň a vytvorené podmienky, prejdú kúsok aj s barlami či s chodítkom, „Ale veď ona dnes so mnou nie je.“ oznamuje mi pán tónom „Ako, že toto nevieš?“ 

„No ale potom tu nemáte čo parkovať vôbec, ten preukaz vám platí len s osobou, na ktorej meno je vystavený.“ snažím sa ešte byť slušná. To už sa ale zapojil aj SBSkár a dôrazne požiadal dotyčného arogantného vodiča, aby preparkoval, lebo bude nútený zavolať políciu. Chlapík tak aj urobil ale poznámku o blbých bratislavčanoch čo sa nezmestia na parkovisko si neodpustil. Mala som šťastie, lebo už prišiel aj môj taxík, inak sa asi nezdržím a neodpustím si poznámku, či vôbec jeho sesternica pohybujúca sa na vozíku vôbec niekedy sedela v jeho aute, keď dokáže vypustiť z úst takúto hlášku.

Človek by očakával, že v 21. storočí už bude naša spoločnosť trošku inde, ako pri primitívnych výhovorkách na imobilného rodinného príslušníka. Lebo parkovacích miest pre imobilných ľudí nie je málo … žiaľ ani tých, čo si neuvedomujú, že ten piktogram vozíčkara neznamená lenivca, ktorý sa potrebuje odviezť ku vchodu, ale človeka, ktorému tých pár krokov navyše môže robiť naozaj veľký problém.

Názov obchodu som neuviedla zámerne, nemám dôvod robiť im „anti reklamu“. Zverejniť foto EČV by si zaslúžil dotyčný „pán bez sesternice“, ale toto mi napadlo až keď už sme sa rozišli.

Teraz najčítanejšie