Denník N

Netreba menej lietať či jazdiť autom, stačí nenakupovať oblečenie. Textilný priemysel ničí planétu viac ako dieselové motory

Ilustrácia z dielne Generácia bez predsudkov k rozprávke o Denisovi a Soni, ako nakupovali v second-hand obchode. Ilustračný obrázok - Generácia bez predsudkov/Zuzana Fiebigerová
Ilustrácia z dielne Generácia bez predsudkov k rozprávke o Denisovi a Soni, ako nakupovali v second-hand obchode. Ilustračný obrázok – Generácia bez predsudkov/Zuzana Fiebigerová

Textilný priemysel ročne vyprodukuje skleníkových plynov ako medzinárodné lety a námorná doprava dohromady.

V roku 2019 začala dievčenská skupina Spice Girls predávať tričká v rámci podpory kampane na rodovú rovnosť. Rovnosť medzi mužmi a ženami, a rovnosť medzi ženami po celom svete.

Tričká s nápisom I Wanna Be A Spice Girl sa predávali za necelých 20 eur.

Až neskôr sa zistilo, že ženy v Bangladéši, ktoré tie tričká šili, za prácu dostávali menej ako 40 centov na hodinu, boli verbálne šikanované a nútené pracovať 16 hodín denne.

Takto rovnosť medzi mužmi a ženami či medzi ženami na celom svete nevyzerá.

Textilný priemysel v sebe spája učebnicové príklady porušovania ľudských práv rovnako ako aj ničenia životného prostredia. Ročne totiž vyprodukuje 1,2 miliardy skleníkových plynov, čo je viac ako medzinárodné lety a námorná doprava dohromady.

Nehovoriac o tom, koľko vody sa spotrebuje na výrobu bavlny, či koľko syntetických tkanív skončí v oceáne ako neželaná potrava pre ryby a morské živočíchy.

Aby boli ženy nešťastné

Textilný priemysel sa cielene orientoval na ženy. Na to, aby boli nešťastné, že nemajú najnovšiu kolekciu, aby svoju hodnotu stavali na tom, čo majú na sebe, a aby sa porovnávali podľa značky sukne a blúzky.

Médiá vytvorili módne ikony. Každá zrazu chcela vyzerať ako Jacqueline Kennedy Onassis, Jean Shrimpton, Audrey Hepburn či Twiggy.

V roku 1950, keď sa popredný americký predajca oblečenia B. Earl Puckett prihováral štyrom stovkám módnych expertov, povedal: “Bežná užitočnosť nemôže byť základom prosperujúceho textilného priemyslu… Musíme urýchliť starnutie vecí… Našou prácou je urobiť ženy nešťastné s tým, čo majú… Musíme ich urobiť takými nešťastnými, že ich manželia nebudú schopní nájsť žiadne potešenie alebo pokoj v ich nadmerných úsporách.”

A tak sa začal príbeh nadmernej, a najmä nepotrebnej spotreby.

Však to je za pár eur

Postupne sme sa dostali až k modelu fast fashion, s ktorým v 90-tych rokoch ako prvá prišla značka Zara. Model postavili na dvojtýždňovom cykle od dizajnu po predaj.

“Ceny oblečenia dramaticky padli po roku 2000: o 26,2 percent v Európe a 17,1 percent v USA. Zároveň spotreba rástla, vo Veľkej Británii sa predalo o tretinu viac oblečenia, čo viedlo k dvom miliónom ton oblečenia spotrebovaného ročne. Export oblečenia z Číny do USA narástol o 18 percent ročne medzi rokmi 2000 a 2007,” píše v knihe Clothing Poverty: The Hidden World of Fast Fashion and Second-Hand Clothes Andrew Brooks.

Ročne sa podľa neho vyrobí približne 100 miliárd kusov oblečenia. “Štýly sa menia rýchlo, oblečenie sa často mení a lacné kusy sú nekvalitne vyrobené z nekvalitných materiálov.”

Veľmi nízke ceny ľudí zvádzajú k tomu, aby nakupovali viac. Podľa údajov Statista.com sme len v krajinách Európskej únie minuli na oblečenie v roku 2018 takmer 520 miliárd eur.

Podľa dát, z ktorých vychádzal Andrew Brooks, nosíme v priemere len 70 percent toho, čo máme v šatníku. Zvyšok tam držíme, až kým sa nerozhodneme to vyhodiť, aby sme urobili miesto novým veciam. Mimochodom, ten odpad, ktorý sa tvorí z vyhodeného oblečenia, je takisto obrovská záťaž na prostredie.

Od bavlny po šitie

Prvý problém je samotná bavlna. Najviac sa jej vyrába v Indii, USA a Číne, ale k veľkým producentom patrí aj Uzbekistan.

Na vypestovanie jedného kilogramu bavlny treba približne 10 000 litrov vody. Inými slovami, jedno bavlnené tričko potrebuje 2700 litrov vody, čo sa rovná množstvu, ktoré jeden človek pije dva a pol roka.

Environmentálnu katastrofu to v uplynulých rokoch spôsobilo v Uzbekistane. Rybári úplne vymizli, lebo už nemali vody, v ktorých by mohli rybárčiť. Ešte pred 15 rokmi bol Uzbekistan druhým najväčším producentom bavlny na svete, pričom 90 percent bavlny sa oberalo ručne. Nútenými prácami.

Štát vyhnal na polia dospelých mužov a ženy, ale aj deti, ktoré tam odviedli učitelia zo škôl a prikázali im splniť denné kvóty. Deti nedostali ochranné oblečenie a nemali prístup k pitnej vode.

Našťastie, niektoré módne značky, ako napríklad už spomínaná Zara, ale aj Adidas, začali bavlnu z Uzbekistanu bojkotovať, čo prezidenta viedlo až k tomu, aby upravil zákony, ktoré ľuďom prikazovali pracovať na poliach.

Minulý rok už uzbecká vláda mobilizovala “len” 1,75 milióna ľudí na práce, zatiaľ čo v roku 2015 ich bolo 3,4 milióna.

Toto video pridala na YouTube organizácia Environmental Justice Foundation ešte v roku 2007. Situácia sa odvtedy začala meniť, ale stojí za to vidieť, ako to bolo ešte v nedávnej minulosti:

Samozrejme, používajú sa aj syntetické materiály. Tie však často končia v oceánoch, a keďže mikrovlákna sú voľným okom neviditeľné, nevieme urobiť také emotívne fotografie ako v prípade plastov na brehu mora. Ale tá syntetika je vo vodách tiež. Spolu s potravou ju prijímajú ryby a morské tvory, ktoré potom končia aj na našich tanieroch.

Častokrát sú látky vyrobené zo zmesových vláken, ktoré sa od seba nedajú oddeliť, a ich ďalšie použitie na recykláciu je v podstate nemožné.

Tie, čo to šijú

Látka sa dostane do rúk krajčírky, väčšinou v rozvojových krajinách. Brooks zhrnul, že textilný priemysel v Bangladéši zamestnáva 40 miliónov ľudí a tvorí 83 percent exportu krajiny. Na prvý pohľad to vyzerá, že boom v oblasti fast fashion krajine pomohol. Nie však zamestnancom. Ich platy dokonca klesli z 93,67 amerických dolárov v roku 2001 na 91,45 dolárov o desať rokov neskôr.

Ľudia sa lepšie nemajú. Ženy sú nútené pracovať veľa za málo peňazí, a sú pritom verbálne, prípadne aj fyzicky šikanované.

V Európe a severnej Amerike si potom kúpime tričko, ktoré možno nebudeme nosiť, ale nevadí, veď je v akcii len za päť eur. Nadmerná spotreba je problém, s ktorým treba v najbližšej dobe niečo urobiť. To je zodpovednosť každého jednotlivca a každej domácnosti.

Čo vieme urobiť

Je to neskutočne jednoduché. Stačí, ak prestaneme nakupovať veci, ktoré nepotrebujeme. Ak si v obchode nie sme istí, či to naozaj chceme, nemali by sme to kúpiť len preto, lebo to je v zľave. Ak nie sme naozaj presvedčení o tom, že to budeme nosiť pravidelne, nekupujme. Tie peniaze sa dajú využiť zmysluplnejšie.

Kupujme kvalitné veci. Sú drahšie, ale dlhšie vydržia. Možno je štýlovejšie meniť lacné topánky každú sezónu, ale omnoho prijateľnejšie pre životné prostredie je kúpiť si kvalitné topánky, ktoré vieme nosiť niekoľko sezón.

Nosme veci do zodratia a potom sa dajú využiť v domácnosti na upratovanie, prípadne deti ich vedia pomaľovať a vyrábať z nich niečo svoje, zaujímavé.

Ak niečo naozaj nechceme a je to v dobrom stave, opýtajme sa svojich známych, či to nechcú, alebo to skúsme predať online. Ak nič z toho nevyjde, dajme to oblečenie tam, kde vieme, čo sa s ním stane. Je niekoľko projektov, napríklad Nosene.sk, online second-hand obchod, kde môžete oblečenie darovať, aj si kúpiť niečo pre vás nové, hoci staré.

Niektoré značky, ako napríklad H&M, vymieňajú nosené oblečenie za poukaz na nákup nového, čím zákazníkov šikovne donútia k ďalšiemu nákupu. To svet nezachráni. Okrem toho, podľa odborníčky na udržateľnosť Lucy Seigle by H&M potrebovalo 12 rokov na to, aby recyklovalo 1000 ton oblečenia. Rovnaké množstvo oblečenia vyrobia za 48 hodín.

Dajme niekedy šancu nosenému oblečeniu a nakupujme second-handové veci. Najmä pre deti, ktoré aj tak za pár mesiacov z nových vecí vyrastú a treba ich vymeniť. Na čo je dvojročnému dieťaťu drahé nové oblečenie, keď to buď zničí na pieskovisku, alebo z toho za dva mesiace vyrastie, alebo toho má v skrini tak veľa, že si to oblečie trikrát?

Občas niekto povie, že my, jednotlivci, nemáme ako pomôcť zachrániť svet. Nie je to pravda. Už len pri pohľade na textilný priemysel bije do očí, že sme to práve my, kto môžu zasiahnuť. Zmeniť svoje nákupné zvyky a správanie. Budeme chrániť planétu aj svoje peňaženky.

Najlepšie je začať už v detstve. Naučiť sa správnym nákupným návykom. Aj s tým chce pomôcť vzdelávacia platforma Generácia bez predsudkov. Preto je jedna z našich rozprávok o tom, ako Denis a Soňa odhalili tajomstvá značkového oblečenia cez tajný lístok z ďalekej Ázie, a ako nakupovali v second-hand obchode.

Teraz najčítanejšie

Bez predsudkov

Generácia bez predsudkov je iniciatíva, ktorá chce pomáhať so vzdelávaním detí v oblasti ľudských práv a udržateľnosti životného prostredia. Pretože veríme, že ak chceme zmeniť svet, musíme ho meniť s prichádzajúcou generáciou.