Aj dieťa je zákazník
O tom, ako niektoré zariadenia /ne/pristupujú k deťom
Poď, ideme na zmrzku. Oznámila som svojmu takmer päťročnému synovi Filipovi. Očká mu zažiarili a celou cestou rozmýšľal akú príchuť si vyberie. Keď sme dorazili na miesto, bola tam pekná rada, dalo sa to čakať keďže teplomer sa šplhal nad 30 stupňov. Všetko bolo fajn, slinky nám tiekli na tú dobrú taliansku zmrzlinu, ktorá je v našom meste vychýrenou novinkou. Problém nastal vtedy, keď sme sa dostali na radu a Filip si pekne vypýtal zmrzlinu do mištičky… ale nebol si istý akú príchuť. Najskôr som sa snažila prečítať mu všetky čo mali, niektoré názvy / napr. Meckit / som ani ja nechápala. Pýtala som sa predavačky, aká to je zmrzlina, dostala som veľmi nervóznu a netrpezlivú odpoveď, počas ktorej sa jej prevrátili oči / žeby tik? /, a cítila som že by už najradšej obslúžila ďalších za nami namiesto aby sa tam naťahovala s nejakým deckom. Aj ostatní ľudia len nechápavo vykúkali z radu naznačujúc ze už by si to decko mohlo vybrať a neschopná matka nech mu už niečo kúpi a vypadne. Nakoniec sme sa nejako dohodli, zaplatili a odišli si sadnúť k neutretým, zalepeným stolom ktoré patrili k zmrzline a na ktorých žiarili popolníky:-))))
Pritom stačilo tak málo zo strany predavačky, prihovoriť sa malému človiečikovi a pomôcť mu s výberom…. Veď je to predsa tiež zákazník.
Slováci, orientujme sa na detského zákazníka, veď je to náš budúci klient!
