Stojíme spoločne, padáme oddelené
Nám ľuďom je prirodzené budovať vzťahy. Zaujímame sa o názor druhých, o ich životy a o ich ďalšie vzťahy. A takisto zdieľame seba a svoj život. Potrebujeme a chceme byť súčasťou niečoho väčšieho ako sme my samy. A to i posmrtne – vďaka odkazu, ktorý po sebe zanecháme.
(Doporučená hudba: United We Stand, Divided We Fall )
Svet je rozľahlý a pre väčšinu z nás nie je ľahké nájsť si v ňom svoje miesto. Chceme, aby to vyhovovalo nám. Chceme, aby to vyhovovalo druhým. Alebo aspoň rodine, priateľstvám a známym, ľuďom, ktorých máme vôkol seba, a na ktorých nám záleží.
Vytvorili sme spoločnosť a v nej rôzne dohody, ako správne konať v najrozličnejších situáciách. Niektoré sú spísané v zákonoch, iné správanie je vyžadované alebo odmietané na základe našich tradícií a našej kultúry. Ani jedno ale nezaručuje, že konáme naozaj eticky správne, charakterne a prospešne. Ani že spoločnosť stále má svoj prioritný účel.
Pôvodne sme sa zgrupovali, aby sme sa vedeli spoločne ochrániť a zachránili našich „studeným svetom najohroženejších“. Tie, ktoré mohli, pomáhali tým v ťažšom období svojho života. Sčasti i pre to, že verili, že jedného dňa, až nastane to ich zaťažujúce obdobie, im samotným bude tiež pomôžené. Že im pomôžu tie, ktorým pomohli alebo tie nové stratené tváre, ktoré sú stále pri sile a na svoje nepríjemné obdobie ešte len čakajú.
Súčasná spoločnosť vo mne ale vzbudzuje dojem, že osoby s ťažším osudom, resp. počiatkom, alebo tie v zaťažujúcom období radšej niekde upraceme, preč z dosahu našich očí a uší, a to stačí. To stačí k tomu, aby sme mohli spokojne pokračovať v našich častokrát nespokojných ukrivdených životoch. Ďaleko od problémov druhých a ideálne aj dostatočne otupené, aby sme nevnímali ani tie svoje.
Veď emocionálne, verbálne a psychické násilie ľuďom zas tak neubližuje. Znásilnenia si vymysleli alebo by sa mne, nikomu z nás, nikdy nestalo. A vraždy poriešia ozbrojení muži a ženy v uniformách na to určené. Tak je všetko v poriadku.
Alebo aj nie.
Ak sme všetky ekonomicky a sociálne prepojené a právne zaviazané, nie je žiadne „mňa sa to netýka“. Daná záležitosť sa nás môže týkať priamo alebo nepriamo, ale nikdy sa nás to netýkať nebude.
Páč, to je nemožnosť.
Utrpenie druhých sa nás teda vždy bude dotýkať. V rôznej miere, občas ťažko postrehnuteľnej, ale bude. Sú síce tragédie, ktoré neovplyvníme. Ale taktiež veľa vecí ovplyvniť vieme a môžeme.
Násilie. Emocionálne násilie. Sexuálne násilie. Ekonomické násilie. Verbálne násilie. Fyzické násilie. Násilie je hlavný nepriateľ kultivovanej spoločnosti. Sabotuje náš rast, naše šťastie a veľa iných možností, ktoré sú nám preň niekedy nedostupné. Alebo ktoré si nedovolíme.
Zatiaľčo prínos reálne nie je žiaden.
