Denník N

Výbuch v Bejrúte: Pomoc v traume a po stratách

Výbuch v Bejrúte bol naozaj obrovský. UNICEF, ako aj ďalšie organizácie sú na mieste. Pomáhajú od prvej chvíle, napriek tomu, že mnoho ich zamestnancov niekoho stratilo, je zranených alebo prišlo o bývanie. A ako všetci obyvatelia Bejrútu sú zrejme v šoku a prežívajú tramu.

Niekoľko krát po sebe som si aj ja pozrela video výbuchu v Bejrúte. Od stredy sledujem sociálne siete z kancelárie UNICEF Libanon. Prvé správy prišli v stredu popoludní. Lokálni pracovníci UNICEFu sú už na mieste. Zabezpečujú vodu pre záchranárov, zisťujú škody na liekoch a vakcínach, ktoré boli v skladoch v prístave. Začína poskytovanie psychosociálnej pomoci. V najbližších dňoch sa ich práca ešte zintenzívni, aby zabezpečili pomoc pre deti a ich rodiny.

Muž nesia na pleciach zranené dievča v štvrti Achrafiyeh, v centre poškodeného Bejrútu. (Foto: Marwan TAHTAH / AFP)

Je to veľmi zložitá situácia. Aj zamestnanci UNICEFu, ako aj ďalších organizácií sú v šoku a prežívajú traumu. Podobne ako všetci obyvatelia Bejrútu. Len z tímu UNICEF Libanon jeden pracovník stratil manželku, 7 bolo zranených a desiatky majú poškodené domy, či byty. Musí byť naozaj náročné koordinovať pomoc napriek tomu, že váš tím prežíva ťažké chvíle.

Tak často počúvam negatívne názory na ľudí, ktorí sa venujú pomoci. Sama si často prečítam kopu urážok v komentároch pod príspevkami na facebooku. Ale málokto sa zamýšľa nad tým, aké to naozaj je – pomáhať, keď prežívate traumu.

Žena, evakuovaná z čiastočne zničenej štvrte Bejrútu. (Foto -PATRICK BAZ / AFP)

Smrť v tíme som zažila dvakrát. Prvý krát umrela dobrovoľníčka z môjho tímu, ktorý bol vyslaný na projekt do Kene. Mali prírpavné školenie vo Francúzsku. Ona sama bola z Kene. Pricestovala do Francúzka a na druhý deň ju našli v jazierku. Noc prežila v nemocnici v kóme.

Odchádzala som na školenie, keď som sa to dozvedela. Kým som prišla do Francúzska, už bola mŕtva. Nasledovalo niekoľko ťažkých dní, keď sme telefonovali s jej rodinou, pre ktorých bola jedinou dcérou, ktorá dosiahla vzdelanie. Zorganizovali sme finančnú podporu pre rodinu.

Ťažké chvíle prežíval tím dobrovoľníkov, ktorí mali vycestovať do Kene. Podľa miestnych zvykov mali ísť na návštevu do rodiny. Predstavte si, že ste prvý krát v Keni, v chudobnej vidieckej oblasti a vaša prvá úloha je ísť navštíviť rodinu dievčaťa, ktoré umrelo vo vašej krajine. A viete, že sa začali o jej smrti šíriť rôzne fámy.

Všetci dobrovoľníci prežívali traumu. Nevedeli čo sa naozaj stalo. Potvrdil to až výsledok pitvy. Napriek mladému veku dostala infarkt, ktorému podľahla. Uvedomila som si, že sme sa pripravovali na to, aby boli dobrovoľníci pripravení na vycestovanie do Afriky a tak málo času sme venovali tomu, aby dobrovoľníci z Kene boli pripravení na Európu. Neviem, možno naozaj prežívala aj veľký stres. Lekári v tom videli súvis s iným ochorením, ktoré prekonala.

Školenie prebiehalo ťažko. Niektorí školitelia, ktorí tam boli v čase smrti to nezvládli a neboli schopní ďalej pracovať. Každý deň prichádzal tím psychológov, ktorí sa rozprávali najskôr s dobrovoľníkmi, potom so školiteľmi.

Druhý prípad sa stal na Haiti, kde som sa venovala pomoci po zemetrasení. Asi hodinu predtým, ako som prišla na základňu so 60 -timi dobrovoľníkmi  im oznámili, že jeden z dobrovoľníkov v nemocnici podľahol zraneniu. V každej časti dvora sedeli skupinky mladých ľudí a plakali.

Bývali sme na takom stavenisku, v priestoroch bývalej diskotéky. Postele sme mali vonku, tak aby na nás nepršalo. A niektorí mali na akejsi streche stany. Tak ako aj tento chalan. Problém bol v tom, že nikomu nepovedal, že je námesačný. Spadol zo strechy počas spánku na dvor, okolo ktorého boli rozmiestnené postele.  Tam ho dobrovoľníci našli, snažili sa oživovať a potom ho prevážali do nemocnice. Prežil ešte aj prevoz do USA, tam zraneniam podľahol.

Pamätám si dodnes na Alechandra, ktorý bol v tom čase manažérom základne. Bolo to hrozné. Vyčítal si toľko vecí. Musel komunikovať s rodinou. A riešiť traumy, ktoré mali dobrovoľníci. Tím psychológov strávl na základni celý týždeň. Napriek tomu sme pokračovali s výstavbou škôl a výrobou pieskových filtrov na vodu.

V Bejrúte dnes pomáhajú stovky ľudí, ktorí prežívajú podobné traumy. Pracujú pre rôzne humanitárne organizácie, ktoré zapezpečovali pomoc pre utečencov a posledné mesiace aj prevenciu proti šíreniu COVID-19. Tiež zažili výbuch a možno aj niekoho stratili, alebo majú poškodený dom. Nekritizujme ich prácu. Nepýtajme sa“ „Kto pomôže nám?“. U nás výbuch nebol.

Humanitárni pracovníci v Bejrúte pomáhajú aj v ťažkých chvíľach, ktoré sami prežívajú. Uľahčime im to. Pomôžme aj my. 

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.