Hra

Sú tu, viem o nich, len čo sa mierne nakloním, zbadám ich. Jedna, dve, presne na svojom mieste. Musí to tak byť, jedna bez druhej by strácali zmysel. Takmer rovnaké a predsa odlišné. Moje papuče. Pravá i ľavá, ako poslušne tu čakajú, vždy pripravené. Stane sa to, niekedy sa jedna z nich zatúla. Ďaleko nie, ale predsa. Vždy som to vyriešila, dokonca bez cudzej pomoci. Nepotrebujem nikoho, radšej sa venujem im, papučiam. Sú moje, slúžia mi a keby len to. Aj pekné sú, od dcéry, vraj z Ameriky.

Hm, bolo to tak dávno. Vlasy po plecia, v tvári nespokojný výraz a na nohách túlavé topánky. Do sveta sa jej zachcelo, vraj musí čosi zažiť, v jazyku sa zdokonaliť. A možno to bude zaujímavé aj finančne. Netuším, ako to bolo s peniazmi, zato o ostatnom viem toho skutočne dosť. Písala, telefonovala, to všetko áno. Lenže mne to bolo málo, akoby aj nie, odrazu bolo v dome akosi prázdno. Spočiatku ani nie, akoby aj nahromadené napätie povolilo, každá sme boli v inom kúte sveta. Ale potom, s pribúdajúcim časom to na mňa doľahlo.

Jediná dcéra a odrazu bola preč, vytratila sa, odišla z môjho života. Už len počuť jej hlas, znamenalo pre mňa tak veľa. A potom Ivan, zosypal sa zo stoličky, len tak bez varovania. Zháňala som lekára, tak rýchlo ako sa dalo. Nepomohlo nič, dlhé minúty oživovania boli márne. Smrť, konštatoval lekár bez ohľadu na mňa.

Tá noc bola hrozná, asi najdlhšia v mojom živote. Neviem, ako som ju prežila. Hlava v okne, prechádzky z jednej izby do druhej a v očiach potoky sĺz. Ráno to nebolo lepšie, biely deň odkryl moje trápenie naplno. Bez príkras, vo svojej podstate. Bytie, krehké, zraniteľné, toľko som si toho uvedomila. Bez nej, moja dcéra bola ďaleko, dokonca v práci. Práve vtedy, keď zomieral jej otec. Osamelosť, len potom som pochopila podstatu tohto slova, bolo to pre mňa také zraňujúce.

Nohy, jedna i druhá, visia mi z postele. Sedím a pohrávam sa s nimi pohľadom. Neviem prečo, ale robievam to každý deň. Len ráno, zvykla som si. Hľadím si na prsty a kdesi tam vidím jej tvár. Jemná, odtieň do ružova, svetlé vlásky. Moje maličké dievčatko. Takto si ju pamätám, bolo to naozaj dávno. Ale ja, nedokážem inak, musím ju mať pri sebe. Aspoň do času, kedy sa tu zasa ukáže.