Konšpiračné teórie medzi vedou a poéziou

Zahraničný pozorovateľ slovenskej kultúry by si všimol, že v priebehu posledných dvoch či troch rokov sa v našom verejnom diskurze niečo udialo. Niektoré slová zmenili svoj význam tak, že znamenajú skoro opak toho, čo ich európske ekvivalenty. Z konšpiračných teórií sa stali konšpirácie a z konšpiračných teoretikov zas konšpirátori.

Latinské sloveso conspiro od 1. storočia n. l. znamená sprisahávať sa, v západoeurópskych jazykoch jeho odvodeniny conspirator či conspirateur zas označujú sprisahanca – človeka, ktorý v spolupráci s inými plánuje získať výhody na úkor väčšiny alebo navzdory legitímnej vláde. Toto je konšpirácia vo svojom pôvodnom význame, po slovensky sprisahanie. Odhalenie skutočného či domnelého sprisahania vždy začína u teórie o sprisahaní, teda u konšpiračnej teórie. Posun, ktorý v slovenčine nastal, stavia túto logiku na hlavu. Konšpirátorom už nie je sprisahanec, ale ten, kto sprisahania sám všade vidí. Rovnako konšpirácia už nie je sprisahaním samotným, ale konštruktom v mysli niekdajšieho konšpiračného teoretika, dnešného konšpirátora.

Príčinou tohto významového posunu je uvzatý boj médií proti konšpiračných teóriám. Na počiatku tohto boja stálo konštatovanie, že teórie o sprisahaniach predstavujú minimálne rovnaké spoločenské riziko ako skutočné sprisahania majúce za cieľ únos štátu. Kým reálne sprisahania podrývajú verejné štruktúry, ktoré majú slúžiť väčšine, paranoidné konšpiračné teórie podrývajú zásady vedeckého prístupu, na ktorom stojí naša kultúra v tom najširšom zmysle slova. Potiaľto asi siaha reflexia redaktorov, ktorí sa téme venujú, a je nepochybne správna. Ja sa však pokúsim ukázať, že podkopávanie vedy je dôsledkom dominancie vedeckého myslenia ako takého a že je neodvratným sprievodným javom súčasnej paradigmy. Pomôžem si pri tom filozofiou Martina Heideggera a antickou poéziou.

Rámec modernej vedy a techniky

Na počiatku 50. rokov minulého storočia napísal Martin Heidegger sériu esejí, v ktorých sa kriticky zaoberá technikou, vedou a módmi myslenia, ktoré formujú vzťah medzi človekom a svetom. V práci Otázka o podstate techniky (Die Frage nach der Technik) definuje techniku ako jeden zo spôsobov odhaľovania (das Entebergen), ktoré stavia to, čo je zahalené (das Verborgene), do polohy niečoho odhaleného (die Unverborgenheit). Produktom odhaľovania je niečo skutočné (das Wirkliche) či pravda (po grécky aletheia).

Heidegger svoj filozofický žargón, ktorý vyrastá z povahy nemčiny a gréčtiny, ďalej napĺňa konkrétnym obsahom. Keď remeselník vytvára nejaký predmet, uskutočňuje tak prechod od zahaleného k odhalenému. Tento spôsob odhaľovania či prechodu od neprítomného k prítomnému označuje Heidegger ako privádzanie alebo tvorenie (das Her-vor-bringen, poiesis). Mód odhaľovania je pri tradičných remeslách v hĺbke príbuzný prírodným procesom – rastlina vyháňajúca do kvetu taktiež privádza neprítomné do prítomného, zahalené do odhaleného. Poetické nazeranie na svet a tvorba poetických diel je rovnako jedným zo spôsobov odhaľovania a tvorby skutočného.

Pri modernej technike má ale spôsob odhaľovania špecifiká, ktoré Heidegger vníma s nedôverou. Prechod od zahaleného k odhalenému už nespočíva v privádzaní (das Her-vor-bringen), ktoré rešpektuje danosti a limity zdroja, ale mení sa na dobiedzavé vyzývanie (das Herausfordern). Moderná technika pracuje s prírodou ako so zdrojom uložiteľnej energie a surovín. Vytváraná skutočnosť v tomto móde odhaľovania sa reťazí ako súbor rezervoárov budúceho použitia, ktoré samy vedú k ďalším výzvam kladeným na prírodu, aby sa podvolila.

Odhaľovanie na spôsob vyzývania, ktoré je vlastné modernej technike, je podľa Heideggera prítomné už v novovekej vede od jej počiatkov. Exaktné vedy prírodu vnímajú ako predvídateľný systém, kde vládnu zákony kauzality – vzťahu príčiny a následku. Experimenty v tomto duchu rámcujú prírodu, ktorá musí vyjaviť samú seba ako rezervoár riadený kauzalitou. Aplikovaná moderná technika stavia na teoretickej empirickej vede, no ich filozofický základ je rovnaký – vyzývanie prírody, aby sa prihlásila ako sieť kauzálnych vzťahov a aby sa v tomto duchu nechala využiť na odkrývanie ďalších kauzalít či ako rezervoár pre vytváranie ďalších rezervoárov.

Je nutné zdôrazniť, že Heidegger nevyzýva k odmietnutiu modernej techniky a vedy a k návratu k manufaktúram. Rizikom odhaľovania, ktoré je vlastné modernej technike, je pre neho to, že tento mód vytvárania skutočnosti nevystupuje ako jeden z možných (oproti poetickému nazeraniu, ručnej práci a prírodným procesom), ale navádza k predstave, že alternatívy neexistujú. Takto sú potlačené iné spôsoby odhaľovania a tvorby skutočnosti v zmysle privádzania (das Her-vor-bringen) či vytvárania (poiesis). Dobiedzavé vyzývanie sa tak vymaňuje z polohy odhaľovania a stáva sa jediným mysliteľným spôsobom existencie človeka vo svete.

Konšpiračné teórie ako nemožnosť poézie

Pre vysvetlenie rozmachu konšpiračných teórií môžeme použiť práve Heideggerove závery o povahe modernej vedy a techniky. Ak jeden spôsob odhaľovania vytlačí všetky ostatné, vnímať a vytvárať realitu inak než prizmou a nástrojmi prevládajúcej paradigmy sa stáva nemožné. Novoveká veda vyzýva prírodu a svet, aby vyjavili samých seba ako systém kauzalít, ktorými sa dá vzápätí manipulovať a vytvárať rezervoáre budúceho použitia.

Čo iné sú konšpiračné teórie než perverzné vyhľadávanie kauzalít vždy a všade? Táto perverzia vedeckej metódy je dôsledkom toho, že existovať inak než vedecky sa už takmer nedá. Pôvodné nástroje expertnej domény padli do rúk ľuďom, ktorí nemajú nádej použiť ich správne z pohľadu odhaľovania na spôsob vedy a techniky, a všetky alternatívy zároveň zmizli. Vzniká spoločnosť, kde je možné štiepiť atóm a zároveň hľadieť na búrkové mračná s otázkou Cui bono? – V koho je to prospech? Oboje je manifestáciou toho istého hľadania príčin a ich následkov.

Pyrrhovo víťazstvo vedy a techniky tak paradoxne spočíva v dominancii vedeckého spôsobu odhaľovania vo filozofickom zmysle slova a nie v technologickej vyspelosti. Pyrrhovo preto, lebo dominanciu veda dosiahla za cenu vlastnej karikaturizácie. Každý ďalší článok v novinách k téme je snahou narovnať krivé zrkadlo, ktoré sa narovnať nedá. Viac vedy a techniky v nekultúrnej spoločnosti prinesie viac perverzného hľadania príčin a to prinesie viac konšpiračných teórií.

Vo svete, kde mávnutie netopierích krídel vyhubí starcov v údolí na druhej strane planéty, ale nemôžu byť odpoveďou na dominanciu vedy šúpolienky, no ani viac vedy a saturácia osvietenským kritickým myslením. Cieľom by teda nemalo byť odstránenie vedy a techniky, čo nehlásal ani Heidegger, ale nahliadnutie podstaty techniky ako spôsobu odhaľovania a tvorby skutočnosti, ktorý nie je jediným možným. Emancipácia iných spôsobov odhaľovania môže odstrániť excesy ľudovej vedy, ktoré často ani nevnímame ako dôsledok vedeckej paradigmy. Na príklade poézie si ukážeme, ako iné módy môžu fungovať v praxi.

O ľuďoch, bohoch, prírode a chorobách

Heidegger spôsob tvorenia skutočnosti označuje i gréckym slovom poiesis. Zdrojové sloveso poieo znamená tvoriť v širokom význame slova, vzťahuje sa na výrobu nádoby i tvorbu literárneho diela, odtiaľ naša poézia. Veci buď musia vytvoriť ľudia, alebo ich tvorí príroda a i tá tak má podiel na poiesis. Moment tvorby Heidegger tematizuje v eseji Budovať – obývať – myslieť (Bauen – Wohnen – Denken). Tvorba v netechnickom význame slova spočíva v ochrane jednoty, ktorú Heidegger nazýva štvoricou. Štvoricu tvoria zem, nebo, smrteľníci a božstvá.

Heideggerove definície prvkov štvorice sú veľmi poetické. Zem je nositeľka, ktorá slúži, kvitne a prináša plody, rozpína sa do skalísk a vodstiev a vyrastá v rastlinách a zvieratách. Nebo je klenutou cestou slnka, je menivými fázami mesiaca, blúdivým jasom hviezd a chodom ročných období v ich zmenách. Ľudí označuje slovom smrteľníci, lebo ako jediní sú schopní zomrieť, kým zvieratá hynú. Božstvá sú zase poslami, ktorí prinášajú znamenie o možnosti vidieť a tvoriť svet inak. Posledný prvok je lepšie chápať v zmysle sekulárneho úžasu a otvorenosti než teológie.

Tvoriť veci a obývať svet spočíva teda v ochrane štvorice a jej jednoty. Tento moment nemusíme vnímať ako obskúrnu výzvu k akémusi pop-duchovnu. Rešpektovanie štvorice sa dá vyložiť filozoficky i ekologicky. Znásilňovať svet jeho redukciou na vzťahy kauzalít či pseudokauzalít je nerešpektovaním štvorice. Nadmerné uvoľňovanie energie z fosílnych zdrojov je nerešpektovaním štvorice. Ignorovanie rytmu plynúceho času, rytmu života a smrti je nerešpektovaním štvorice.

Štvorica sa niekedy zablysne v literárnych dielach. Tematicky sa môžeme pozrieť na doménu chorôb. Na konci tretej knihy Vergíliových Georgík stojí opis moru dobytka, ktorý zasiahol provinciu Noricum na území dnešného Rakúska. Pasáž začína takto:

               Nezdravé povetrie dalo tu vzniknúť žiaľnemu času,

               po celú jeseň planul keď vzduch a v úpeku žiaril,

               dobytok všetok on záhube vydal i divoké zvery,

               jazerné vody tiež skazil a jedom presýtil mrvu.

Pôvodcom choroby je nebo. V pokračovaní opisu rituálne ozdobené kravy hynú pred oltármi, než môže byť vykonaná obeta. Spojenie ľudského a božského je narušené. Zapriahnuté voly klesajú pri orbe a roľnícka práca je znemožnená. Takmer na konci pasáže je opis záhuby dobytka:

               Zúrivá z temného záhrobia na svetlo fúria vyšla

               bezkrvná Tísiphoné a ženie vpred Choroby s Desom,

               každým dňom pažravú hlavu vyššie a vyššie si dvíha.

               Odvšadiaľ nesie sa bľakot a mekot dobytka tiahly.

               Zvučia tak rieky, suché ich brehy i zvlnené hory:

               to už po čriedach zabíja v maštaliach, zdochliny vŕšiac

               jednu na druhú, kde v odporných hromadách ležia a tlejú.

Štvorica je bytostne prítomná a otriasa sa v základoch. V tomto spôsobe nazerania sveta nevadí, že pasáž začína popisom príčiny v podobe nezdravého vzduchu, aby prešla k výjavu fúrie, ktorá zabíja dobytok.

Týmto všetkých sa nechce povedať, že súčasnú situáciu máme vnímať presne takto, optikou mytológie a ekonómie spred dvoch tisícročí. Nie je to ani apel k poverčivosti či fatalizmu. Poézia tohto druhu len ukazuje, že svet nie je len kauzalitou či perverznou variáciou kauzality. Inak by Vergílius nespojil zhubný vzduch a fúriu. Podnety k poetickému nazeraniu ani nemusia prichádzať z latinskej básne v hexametroch. Filmy ako írska Pieseň mora, ktorá ťaží z keltskej poetiky, či tvorba japonského filmového štúdia Ghibli a jeho Princezná Mononoke alebo Cesta do fantázie sú modernými príkladmi iných svetov a ich odhaľovania. Svetov, ktoré sú možné a ktoré by sme nemali stratiť zo zretele, ak sa nechceme utopiť v dôsledkoch správne i nesprávne praktikovanej vedy.

• Heideggerove eseje vyšli v Heidegger, M. (2000). Vorträge und Aufsätze [GA 7]. Frankfurt am Main: Vittorio Klostermann. Terminológiu prekladám ad hoc.
• Úryvky z Vergília podľa latinského originálu. Mor dobytka je pasáž Verg. G. 3.478-565.