Denník N

Aký je rozdiel medzi mužom a ženou (nielen) v politike? Mužom skôr prepáčime, ak pre prácu nestíhajú byť rodičmi. Ženám nie.

„Pani moja, a to sú vaše tie deti?“

„Pravdaže, ujo. Jeden skončil prvú triedu, druhá bude teraz prváčka. Ale teraz sú prázdniny, obaja s mužom si nemôžeme dovoliť čerpať voľno na celé dve mesiace, tak ich akurát vykladáme tuto ku babke“. „Pani, počúvajte ma sem. Ja viem, že vy ste v tej politike, nechcem vás uraziť, božekristechrán… ale  to vám dovolili vaší rodičé hentakú robotu si hladat, pani moja zlatá? Šak tie dzeci z takej mamky nyšt porádne neužijú“ . (Sused z vedľajšieho paneláka u rodičov v  Trnave).

„PLYŠOVÝ  MEDVEDÍK“ NA UROVNANIE SPOROV.

Roky sme počúvali tie najpestrejšie dôvody o tom, prečo sa ženy nehrnú do politiky, čo ich od toho odrádza a ako zvýšiť ich účasť.

Priznám sa, že ma vždy trochu iritovali „obvyklé argumenty“, ktoré mali akože podporovať angažovanosť žien v politike, no v skutočnosti znovu len betónovali obvyklé stereotypy: že náš útlocit a emočný náhľad na konfliktné situácie nás vybavuje na subtílnejšie a jemnejšie politické správanie. Dokážeme do toho vkladať viac srdiečka a mať na niektoré témy mäkší a submisívnejší pohľad. Nebudeme rady riskovať, odvážne experimentovať či revoltovať, ale skôr sa snažiť o ústupčivosť a kooperáciu. A keďže vraj údajne nie sme veľmi vybavené tvrdou politickou logikou a schopnosťou hrať „House of cards“, o to väčšmi budeme fungovať ako taký chutnučký plyšový medvedík, ktorý chce všetko urovnávať, ucapkávať a láskyplnou náručou veľkej matky všetkých posadiť za jeden stôl a pobratať.  A potom, keď príde na seriózne politické debaty, plyšového medvedíka uložíme do poličky a gestom naznačíme, že skutočné rokovanie začína až teraz. Lebo teraz treba serióznu “chlapskú logiku”. Hovorí sa tiež, že ženy  vystrčíme do popredia aj vtedy, ak sa situácia (vo firme, v strane, na pracovisku) rúti do záhuby. Vtedy postavíme do čela ženu, aby sa neodvratný pád pripísal na jej účet.

VIEME SA HÁDAŤ, POBIŤ ZA IDEÁLY A BEZ KOMPLEXOV AKCEPTOVAŤ, ŽE SA NEMUSÍME PÁČIŤ VŠETKÝM

Iste, sú vrcholné funkcie, kde ich reprezentant či reprezentantka naozaj musia ustáť rolu arbitra, spoločenského zmierovateľa, zdržať sa akéhokoľvek zapojenia či priklonenia k sporovej strane. A to bez ohľadu na to, či takúto funkciu zastáva muž alebo žena. Typickým príkladom je funkcia prezidentky, ombudsmanky  či napríklad sudkyne, kde zmierlivosť, nadhľad, neutralita, opatrnosť a nadstraníckosť tvoria povinnú kostru ich profesií.  Stoja nad sporovými stranami a naozaj nemôžu ani experimentovať, ani revoltovať, ani sa nechať zatiahnuť do súboja. Hľadajú spoločenský zmier, stabilitu či legálnu spravodlivosť.

Lenže stranícka politika je kompletne iná „športová“ disciplína.

Líderka politickej strany súťaží v tvrdom politickom ringu  prístupov, názorov, ideí, ale aj rôznych pošramotených eg, neuspokojených osobných ambícii a neraz proti spleti intríg. Je sama  „sporovou stranou“, pretože chce z programových riešení svojej strany presadiť pre Slovensko čo najviac. Stojí za konkrétnym programom a ideológiou, preto je prirodzené, že nemôže ašpirovať na rolu nadstraníckeho arbitra. Naopak: jej politickým cieľom je korektným spôsobom získať pre svoju víziu čo najširšiu voličskú podporu. A “pobiť sa za ňu. 

Líderka strany musí zvádzať dennodenný menežment konfliktov, kde proti sebe stojí spleť oprávnených, no občas kontrapozičných záujmov rôznych skupín: členov strany, voličov, koaličných partnerov. Musí preto preukázať nie medvedíkovskú submisívnosť, ale naopak, rozhodnosť: musí byť jasné, kde má svoje „červené čiary“. Musí vedieť konštruktívne diskutovať, vyjednávať kompromis, umne vymieňať tzv. politické žetóny. No ak je treba, aj sa vecne a kultivovane pohádať a vymedziť. V straníckom ringu musí jasne preukázať, na akej strane hodnôt stojí a pobiť sa za ideály, ktorým verí a ktoré ju strana poverila presadzovať navonok. Tým pristupuje na riziko, že sa pochopiteľne nezapáči všetkým, no je ochotná s pokorou akceptovať, že nebude „miláčik národa“. Líderka sa celkovo nesmie nechať strhnúť k samoľúbemu boju o svoju vlastnú popularitu, v ktorom záujem strany, voličov a krajiny ostanú na bočnej koľaji.

V tomto teda osobne nevidím nejaký zásadný handicap v neprospech žien – aj ony totiž dokážu byť na tomto poli rovnako chytré, rovnako asertívne, rovnako pracovité, rovnako odvážne, rovnako politicky sofistikované. Dokážu hovoriť slušne, kultivovane, precízne, no pri tom jasne,  nekľučkujúco a rozhodne.  Ich pridanou hodnotou môže byť to, že pri niektorých témach prinášajú perspektívu, ktorá je neprenosná a viaže sa výlučne s rolou ženy, matky či fyzicky zraniteľnejšieho pohlavia apod.

A POTOM PRICHÁDZA TEN HANDICAP

Aj keď dokážeme v asertivite, guráži, politickej duchaprítomnosti a dokonca aj v schopnosti prekuknúť, ak na nás niekto skúša  „house of cards“, držať krok s mužmi, aj tak sme v jednej veci v nevýhode. Sme totiž zároveň väčšinou matkami. A to (okrem iných systémových vecí) robí naše pozície oveľa slabšie a zároveň vysvetľuje, prečo ženy potrebujú trochu „pomknúť“ pri obsadzovaní politických kandidátok či vrcholových postov.

Žena, ktorá je matkou, si totiž do profesnej rovnice musí dosadiť množstvo konštánt a premenných spojených s rodičovstvom,  ktoré si muž poväčšine na jej mieste dosádzať nemusí. Pretože ráta s tým, že to za neho potiahne manželka či matka detí. (Samozrejme, česť výnimkám, nepatrí sa v tomto smere paušalizovať.) Pri mužoch politikoch sme si však akosi zvykli, že sa „v mene služby vlasti zriekajú rodičovskej role“ a že  drvivú väčšinu svojich rodičovských úloh prevalia na matky detí. (Vždy som v tomto smere obdivovala Svetlanu Ficovú). Politika, ale iste sa nájdu aj iné profesie, má v sebe totiž roky zabudované jedno tabu: neodpúšťa a nepripúšťa fakt, že politik je naďalej aj rodičom.

V politike, doteraz vždy dominantne ovládanej mužmi, sa fakt kumulovaných rolí úplne vytesnal. Pohoršovali nás tehotné či kojace poslankyne. Pohoršovalo nás, ak štátna tajomníčka na Ministerstve spravodlivosti kedysi požiadala sekretárku o kočíkovanie, kým sa potrebovala venovať práci. Pohoršuje nás, ako si dovolila otehotnieť europoslankyňa Monika Beňová, lebo „predsa v jej postavení a veku sa takéto nepatrí!“ Riešili sme, ako to má domyslené Lucia Nicholson, keď si ako tehotná dovolila ašpirovať na podpredsedníčku parlamentu. Koho kedy zaujímalo, ako mal o deti postarané akýkoľvek iný (pod)predseda parlamentu? Pýtame sa na to Borisa Kollára?

BUĎ POLITIČKA, MANAŽÉRKA, PODNIKATEĽKA, ŠÉFKA. ALE NEOTRAVUJ S TÝM, ŽE SI ZÁROVEŇ MATKA. TO SI SI MALA VYBRAŤ SKÔR!

Aj my ženy chceme úprimne a naplno „slúžiť vlasti“, no bez toho, aby sme museli vytesnávať, že nám naďalej patrí aj rodičovská rola. Samozrejme, že pre ovčie kiahne dieťaťa nebudeme žiadať preložiť bruselský summit, ale chcieť odtrhnúť rodičovskú rolu od vrcholovej pracovnej pozície dnes trestá najmä ženy. Lebo žiadna z nás nechce byť stavaná pred takúto voľbu. Snaha sklbovať obe role nás tým pádom dostáva do závesu za mužskými kolegami, ktorí mnohí (iste nie všetci) svoje rodičovské povinnosti preniesli na matky svojich detí. My ich však nemáme kam preniesť. A ani si nemyslíme, že je to úplne správne. (Rešpekt všetkým mužom, ktorí obetujú svoju kariéru, aby mohli baliť desiate, vyzdvihovať deti na krúžky, robiť úlohy, kupovať sandálky či prečkať v čakárni u pediatra, aby vytvorili priestor svojim hekticky pracujúcim manželkám). Skrátka, naša biologická podstata a fakt, že otehotnieme, rodíme, kojíme a chceme vychovávať naše deti, nás práve v tomto ohľade dostáva ďaleko za štartovaciu čiaru mužov vo vrcholových pozíciách. 

Pri tom žiadna matka politička či inak hekticky zamestnaná žena samozrejme nežiada úľavy: nechceme byť oslobodené od rovnakého kvanta práce, nežiadame menej pracovného času, ani špeciálne úľavy. Pomohlo by nám už len to, keby sme si smeli reorganizovať svoj život a prácu s väčšou flexibilitou – aby aspoň vtedy, ak je to kúsok možné, mohol byť náš plný pracovný výkon skĺbiteľný aspoň s čiastočným plnením svojej rodičovskej úlohy. Pomohlo by nám už aj to, ak by sa v núdzovom režime zavedený nárok na prácu z domu stal trvalou súčasťou Zákonníka práce.

BYŤ MATKOU NEMÔŽE BYŤ HANDICAP

Vymýšľame všakovaké všehomíre o podpore rodenia detí a šibrinkujeme s interrupčným zákonom, no málokedy sa bavíme o tom, do akej miery má žena vytvorené podmienky pre „work and balance“. A v tomto prípade naozaj nejde iba o političky či ženy v riadiacich postoch, ale celkovo, o akékoľvek pracovné pozície dominantne obsadzované ženami.

Chcela by som, aby bolo normálne, že politička, chirurgička, novinárka, prokurátorka, školská kuchárka či žena za pásom vo fabrike nebude o nič horšou pracovníčkou, ak bude trvať na tom, že jej patrí právo sklbovať svoj pracovný život s rolou matky. Bez zásadného postihu či krátenia mzdy. Aby sa na ňu nehľadelo cez prsty. Aby nebola kvôli tejto základnej požiadavke vnímaná ako nespoľahlivá, lenivá,  menej výkonná či tá, ktorá “je trablmejkerka”. Aby jej všade tam, kde je to možné, bolo umožnené flexibilne organizovať svoju prácu tak, aby splnila svoje pracovné úlohy a zároveň sa nemusela hanbiť, že zabudla skontrolovať školské zrkadielko. (Samozrejme, v politike sú veci, ktoré neznesú odklad a akceptujeme, že majú a musia mať prednosť. Aj pred deťmi. S týmto typom naliehavosti sme my političky plne uzrozumené.)

AKO POMÔCŤ ŽENÁM SKĹBIŤ EKONOMICKÉ A RODIČOVSKÉ ÚLOHY 

Ak majú progresívci, okrem iných vecí, posúvať spoločnosť dopredu aj v témach, ktoré sú dnes tabu, potom toto je jedna z nich. Nie všetky neduhy, ktoré kvária ženy a matky sa dajú vyriešiť v 3 odrážkach, ale keďže nechcem tento priestor zamoriť obsiahlymi programovými úvahami, na začiatok skúsme rozmýšľať aspoň nad týmto:

  • flexibilné rodičovstvo – ide o koncept, ktorý umožňuje flexibilné striedanie rodičov počas rodičovskej, pri ktorom si vopred u zamestnávateľa vyklikávajú dni a týždne, kedy je ktorý rodič s dieťaťom. Je to prospešné pre deti, ale aj pre otcov, ktorí si deti v útlom veku sotva užijú. Zároveň je to prínosné pre oboch rodičov, pretože nemusia urobiť radikálnu voľbu medzi výlučne prácou alebo výlučne rodičovstvom.
  • Ponechajme zamestnancom nárokovateľnosť home office. Ak to povaha práce umožňuje,  rodič – zamestnanec dokáže manažovať svoj čas tak, aby boli úlohy splnené a zároveň dieťa neostalo bez dozoru či zariadenia (viď letné prázdniny). Znovu to výrazne pomáha matke/ rodičovi pri rozhodovaní, či si zváži založenie rodiny, alebo „ešte počká“ do 40-tky, keďže štát mu zatiaľ iné podporné možnosti, ako sa komplet neodstrihnúť od práce, nedáva.
  • Pobavme sa o možnosti kurzarbait pre rodiča po uplynutí 3 rokov do istého veku dieťaťa. Doplatok ku skrátenej mzde by sa mohol kompenzovať hoci z dobrovoľného sociálneho poistenia. Je to celkom nápomocné zvlášť osamelým rodičom, ktorí nemajú ako vyhovieť povinnosti ostať v práci do 17-tej, zároveň dovtedy vyzdvihnúť dieťa z družiny, popri tom nakúpiť, navariť a porobiť s deťmi úlohami. Ak skončia v práci skôr, s nárokom na peňažnú kompenzáciu zvyšku neodpracovaných hodín, výrazne to zlepší ich manažment pracovných a rodičovských povinností.

Toto sú len hrubo nastrelené príklady, ktoré by mohli zohrať  zásadnejšiu rolu pri rozhodovaní sa ženy  o svojom materstve. Samozrejme nielen tej, ktorá ašpiruje na politickú či inak náročnú pozíciu.

V tomto smere je inak podivný paradox, že všetci vytrvalí bojovníci proti „gendrovej ideológii“ si vôbec neuvedomujú,  že práve férová deľba povinností medzi rodičmi, systém umožňujúci participatívne čerpanie rodičovskej dovolenky a systém na podporu sklbovania rodičovstva s ekonomickou aktivitou sú práve tie veci, ktoré ženám pomáhajú ľahšie prijať rolu matky. Pretože toto sú tie veci, nad ktorými žena uvažuje, keď nečakane otehotnie, a nie to, ako sa s jej tehotenstvom vysporiada náboženská morálka.

Autorka je predsedníčkou politického hnutia Progresívne Slovensko.

Teraz najčítanejšie