Chren v metropole

Dnešné dusné augustové ráno som kráčal do práce ako vždy – strmým kopcom hore na Kolibu. Predo mnou ledva tlačil do strminy bicykel starší pán v rifliach a modrom tričku. Z batohu na chrbte mu trčala drevená rúčka akéhosi náradia. Vyliezli sme z ulice plnej honosných víl s opevnenými múrmi a ocitli sme sa ešte na nezastavanej ploche vinohradu, odkiaľ sú výhľady na veľkú časť Bratislavy, kde v posledných rokoch vyrástli mrakodrapy ako huby po daždi. Avšak tu na zanedbanom vinohrade, z ktorého sa pomaly ukrajujú pozemky pre veľké a nevkusné domy najbohatších ľudí v meste, príroda ticho premieňala kultúrnu krajinu na svoj obraz. Zbytky vinohradu prerastali kríky a náletové dreviny. Na väčšine plochy bol už vinič vyklčovaný a teraz sa tu rozprestierala lúka s vysokou trávou, palinou, bielymi rebríčkami, žltými vratičmi, modrými čakankami a fialovými nevädzami. Cez vinohrad bol vyšliapaný chodník, ktorý išiel okolo mladého orecha. V horúcom ráne upachtený pán položil bicykel do trávy a z batohu vybalil čakan. Cez husté vysychajúce byle lúčnych tráv podišiel k rozbujnenej rastline, z ktorej v obrovskom trse rástli podlhovasté tmavozelené hrubé listy pripomínajúce štíhle lopúchy.

Nedokázal som prekonať zvedavosť a spýtal som sa, čo to je za rastlinu a čo s ňou ide robiť. To je chren. Do uharkov, na kvašáky , silný, ešči lepší tento divoký jak doma pestovaný. Ostal som trochu zaskočený. Dva roky chodím po tejto cestičke každý deň a vôbec som nemal potuchy, že burina, ktorá – ako som si teraz všimol – tu rastie naozaj vo veľkom počte, môže byť chren. Pán vykopal kúsok rastliny a ukázal mi jej mohutný biely koreň. Je to zdravé, detom to móžete dat do jabĺčka, to všecky choroby im vytahá. Ja si néčo zeberem pre seba a ostatné popredávam na trhu. Zrejme som vyzeral veľmi zaujato a neskúsene, pretože ma chcel ešte poučiť a podišiel k blízko rastúcemu vratiču. Ten zas namáčam do farby, ale takej prírodnej žltej, žádna chémia. Vyrábam z neho slamienky. Spýtal som sa, ako tu ten chren vôbec našiel, veď sem, okrem psíčkarov z priľahlých domov a zamestnancov hydrometeorologického ústavu sotva niekto chodí. Išól som bicyklom tam hore po ceste a náhodou som ho zbadal, že reku zajtra pójdem pre neho.

Poďakoval som sa a strminou okolo veľkej stavby domu, ktorý podľa vzhľadu nazývam Noemova archa, som vyšiel do zastavanej časti. Prednedávnom jeden tunajší veľmi známy podnikateľ vymenil tieto ďaleké výhľady – z výbežku Malých Karpát na nížinu s lesknúcim sa Dunajom – za výhľady zo starej uhorskej pevnosti na vody Váhu a vinice Považského Inovca. Bohvie, koľkým iným občanov tejto štvrte by tiež prospel svieži leopoldovský vzduch. Mňa však trápila iná vec. Rozmýšľal som, čo sa stane, ak vymrie generácia ľudí, ktorá ráno vstane a potom sa rozbehne do záhrad a polí, na lúky, do hôr. Generácia, ktorej ruky voňajú od zeme a ktorá pozná jemné vzťahy prírody. Tí čo vedia, kedy treba siať, ako štepiť ovocné stromy, chovať sliepky, podojiť dobytok, čo s lopotou zbierajú plody, okopávajú zemiaky, nastielajú slamu, trhajú burinu a svoju drinu speňažia na trhu za drobné mince. Bude ich vedieť nahradiť nová generácia, ľudia z open-spaceov – sediaci tam dole v presklených klimatizovaných mrakodrapoch? Zoženieme potom ešte na trhoch ríbezle, voňavé rajčiny, uharky? Kto nám zabezpečí silný chren do kvašákov?