Denník N

O spievaní uspávaniek

Projekt Uspávanka (Lullaby) je o hudbe určenej (nielen) pre tých najmenších. Matky či otcovia komponujú pre svoje ratolesti osobné uspávanky, umelci/učitelia zapojení v projekte sú im v tomto procese partnermi. Po celom svete už vzniklo veľké množstvo krásnych piesní. Do tejto medzinárodnej iniciatívy sa pridalo aj občianske združenie Superar, ktoré je oficiálnym partnerom Weill Institute v Carnegie Hall. Na Slovensku prebehol pilotný workshop v Muránskej Dlhej Lúke v spolupráci s organizáciou Cesta von. Miriam Halamičková, ktorá tento workshop viedla, sa v tomto blogu zamyslela nad uspávankami ako takými.

Uspávanky patria k ľuďom a hudba znie na celej planéte.

Akékoľvek slová o hudbe všeobecne sú však nevýstižné. Hudba je súčasťou jednotlivých kultúr a uspávanka v kontexte islandskej, americkej, či BaYaka kultúry, znamená zakaždým niečo iné.

Niektoré kultúry (napríklad väčšina severoamerických indiánskych kmeňov, alebo niektoré africké kmene), ani nemajú vo svojom jazyku prekladový ekvivalent slova „hudba“- „music“. Pomenúvajú síce  jednotlivé žánre a činnosti (tlieskanie, spev, tanec), no pod ich súhrnné pomenovanie spadá aj tanec, rozprávačsto a najmä náboženské rituály.

Je teda takmer nemožné oddeliť hudbu od kultúry.

V Superari by sme sa dlhodobo chceli venovať uspávankám a ich pozitívnej úlohe v živote rodín. Je zaujímavé čítať si výskumy týkajúce sa tejto témy.

Niektoré aspekty tohto fenoménu sú jednoznačné. Niet pochýb o hodnote spievanej hudby v prítomnosti bábätiek. Dieťa už v maternici počuje matkin hlas, hoci modifikovaný prirodzeným zvukovým filtrom svojho prostredia. Ešte skôr, ako začne spoznávať svet zrakom, vníma ho sluchom.

Rané hudobné zážitky sú zároveň multimodálne[1]. Rodič spievajúci, či prihovárajúci sa bábätku často dieťa rytmicky pohojdáva v náručí. Dotýka sa ho, dieťa cíti vôňu blízkej osoby, vidí jej tvár, počuje jej hlas.

Toto všetko vytvára pocit bezpečia a blízkosti. Niusha Ghazban[2] skúmala vplyv spevu matiek na rozrušené bábätká. Okrem toho, že spev sa ukázal byť efektívnejším, než upokojujúca reč, zistila aj, že mamy v situáciách, keď spievali, mali tendenciu výrazne dlhšie držať deti v náručí, než v situáciách, kedy sa im len prihovárali.

Výnimkou je kmeň BaYaka Pygmijov, v ktorom matky “jódlujú”, prehlušujúc detský plač a tľapkajú plačúce dieťa po chrbte v rytme piesní, ktoré doprevádzajú ich bežné aj rituálne činnosti.[3]

No okrem kmeňa BaYaka sú tu aj mnohé iné kultúry, ktoré do celosvetového hudobného koloritu vnášajú niečo iné, než aká je skúsenosť v západnom svete.

V našej rodine sa dodnes rozpráva príbeh o tom, ako sa moja sestra vždy rozplakala, keď jej naša mama spievala uspávanku v molovej tónine. Podľa Kastnera[4] je preferencia durových piesní celkom typická pre deti  z mnohých európskych a amerických krajín. Znamená to, že by uspávanky mali byť radšej durové?

Napríklad v Iráne by sa takýto návrh nestretol s pochopením. Azadeh Okhovat Poudeh[5] porovnal to, ako vnímajú hudbu deti a matky v Iráne a ako vo Fínsku. Oba národy spievajú veľa pomalých, clivých uspávaniek. Kým vo Fínsku matky spievajú molové aj durové piesne, v Iráne takmer výlučne molové. Na rozdiel od väčšiny krajín západnej kultúry, kde uspávanky a detské piesne majú dominantne durový charakter. Poudeh sa pýtal iránskych a fínskych detí na ich preferencie. Deťom z oboch krajín sa páčila hudba ako taká, bezohľadu na tóninu. Molové tóniny vnímali pozitívne. Iránske deti však výrazne viac preferovali molovú hudbu, než tie fínske. Bolo by zaujímavé pokračovať v takomto výskume v ďalších krajinách.

Mnohé matky tohto sveta zápasia vo svojej existencii s únavou, osamelosťou, strachom a chudobou. Môžeme veľa hovoriť o tom, aké rozvíjajúce sú uspávanky v živote detí. No to, že vo svete sa spieva množstvo smutných uspávaniek, často až s tragickými textami, nebude náhoda. Možno deti západnej kultúry naozaj preferujú vysoké a rytmické spevy. No ak unavená matka vo večernom šere hojdá svoje dieťa a spieva mu zlomených hlasom o smrti a osamelosti, robí to tak nielen preto, aby dieťa zaspalo, ale aj preto, že ona sama to potrebuje.

Akiste je to možné práve v tej intímnej chvíli s bábätkom, ktoré ešte nerozumie jej slovám. Možno kvôli jeho bezbrannosti, ktorá matke pripomína jej vlastnú krehkosť. Možno kvôli tej bytostnej odkázanosti, ktorá jej pripomína jej vlastnú osamelosť. Možno je to dané túžbou, aby jej dieťa raz malo lepší život, než ona.

Uspávanka je pieseň pre dieťa. Od rodiča. Ale je to práve to dieťa, ktoré nám rodičom dáva tento dar – možnosť sa stíšiť, ak to práve potrebujeme. A s krehkým telíčkom v náručí si uvedomiť našu vlastnú krehkosť.

Autorka textu: Miriam Halamičková

Foto: Marek Kapusta

[1]   Trehub SE, Becker J, Morley I. 2015 Cross-cultural perspectives on music and musicality. Phil. Trans. R. Soc. B 370: 20140096. http://dx.doi.org/10.1098/rstb.2014.0096

[2]Ghazban N. 2013 emotion regulation in infants using maternal singing and speech. Ryerson University. https://digital.library.ryerson.ca/islandora/object/RULA%3A3131/datastream/OBJ/view

[3]Lewis J. 2013 A Cross-Cultural Perspective on the Signifi cance of Music and Dance to Culture and Society Insight from BaYaka Pygmies. Strüngmann Forum Reports, vol. 10, J. Lupp, series ed. Cambridge, MA: MIT Press. 978-0-262-01810-4. file:///C:/Users/miria/Downloads/A_Cross-Cultural_Perspective_on_the_Sign.pdf

[4]Kastner, M. P., & Crowder, R. G. (1990). Perception of the major/minor distinction: IV. Emotional connotations in young children. Music Perception, 189-201 https://online.ucpress.edu/mp/article/8/2/189/62910/Perception-of-the-Major-Minor-Distinction-IV

[5]Poudeh A.O. 2015 Children’s perception of emotion in music a cross-cultural study. University of Jyväskylä. https://jyx.jyu.fi/bitstream/handle/123456789/47843/URN%3aNBN%3afi%3ajyu-201511263839.pdf?sequence=1&isAllowed=y

Teraz najčítanejšie

Superar

...keď hudba ťahá všetkých dopredu. Vo vzdelávacom programe Superar učíme hudobnú výchovu tak, aby nikto nestál bokom. Spájame deti z rôznych etník a sociálnych pomerov. Učíme ich nielen spievať a hrať, ale aj počúvať jeden druhého. Na našich koncertoch deti zažijú úspech a uznanie, ktoré mnohým z nich tak veľmi chýba. Superar vznikol v roku 2009 vo Viedni a okrem Rakúska funguje v ďalších 6 krajinách Európy (Bosna a Hercegovina, Lichtenštajnsko, Maďarsko, Rumunsko, Slovensko a Švajčiarsko). Na Slovensku prešlo naším hudobným vzdelávaním už viac ako 3000 detí, ktoré vďaka nemu rozvinuli nielen svoj talent, ale aj tvorivosť, sústredenie, disciplínu a tímovú prácu. Superar je malý program, ktorý robí veľký rámus.