Denník N

Statusy predsedu slovenskej vlády javia príznaky malígneho narcizmu

Ilustrácia: Narcizmus (autor - Fedor Pichanič)
Ilustrácia: Narcizmus (autor – Fedor Pichanič)

Smajlíkom všetkých krajín smejúcim sa zo srandovných statusov súčasných narcistických politikov môže úsmev veľmi rýchlo zamrznúť na perách. Nie je to totiž zmysel pre humor, čo tých politikov inšpiruje.

článok vyšiel na:

 

Boli kedysi časy, keď sa politika robila v londýnskych kluboch, parížskych kabaretoch, viedenských kuloároch, či petrohradských krčmách. Dnes je doba, keď sa politika robí na globálnych sociálnych sieťach a záleží na používateľovi-politikovi a diskutéroch, či z toho bude klub alebo krčma.

Minulý týždeň sa v jednej takejto sieti zablysol status s názvom O Lúzrovi a Vyvolených, ktorý je ťažké zaradiť. Niektoré analýzy internetových kryptológov, ktoré sa objavili vzápätí po jeho publikovaní, ho umiestňujú ani nie do londýnskeho klubu, parížskeho kabaretu, či petrohradskej  krčmy, ale skôr do pražského inštitútu, v ktorom bol svojho času na pozorovaní, či nie je nebezpečný pre svoje okolie, istý Josef Švejk.

V krátkosti, autor spomenutého statusu identifikuje sám seba s postavou menovanou ako Lúzer, ktorý je outsiderom, ale napriek veľmi nepriaznivým kurzom a obrovskej konkurencii favoritov reprezentovaných bližšie neurčenými postavami „Andrejka, Ivanka, Miška, Mirka, Alojzíka,“ vyhral, ako si musíme z textu domyslieť, akési preteky. O tom samotný Lúzer nikdy ani len nesníval, keďže si „roky myslel, že jeho večná rola je len v prvej línii krvácať za iných.“

Podľa slov autora statusu, toho času predsedu slovenskej vlády, sa tak stalo napriek zákulisným ťahom tajomných postáv v pozadí, intrigánskych Vyvolených, ktorí z toho výsledku „ostali v šoku“. Autor vo svojom expozé neuvádza, koho konkrétne má na mysli pod tajomným prívlastkom Vyvolení, ale dá sa vydedukovať, že pravdepodobne ide o novinárov. Nimi totiž pisateľ tohto statusu straší pravidelne, naposledy celkom nedávno keď ich nazval „múdrosráčmi, ktorí voči nám nasadili tú najzákernejšiu politiku, akú len v mimoriadne ťažkej dobe nasadiť mohli.“ To „nám“ v citáte je pravdepodobne plural majestaticus a neznamená nič menšie ako „mne“.

Odhliadnuc od toho, že vyššie zmienená mikropoviedka O Lúzerovi a Vyvolených je od okamihu svojho uverejnenia na sociálnej sieti terčom zábavy, pozorný čitateľ iste postrehne, že v tom príbehu, tak ako v každej rozprávke, je ukryté aj ponaučenie. Mám na mysli ponaučenie o tom, v akom duševnom rozpoložení sa predseda slovenskej vlády práve nachádza.

Zhubný narcista sa dostáva k moci, ak ľudia majú pocit ohrozenia 

Slávny psychiater Erich Fromm veľmi presne diagnostikoval a pomenoval určité poruchy duševného zdravia vyskytujúce sa špeciálne hojne u politikov, ktorí sa riadením osudu dostali do vedúcich postavení. Vo svojich knihách Srdce človeka (1964) a Anatómia ľudskej deštruktivity (1973) ako prvý použil pre istú patologickú povahovú črtu takto narušených lídrov termín „zhubný (malígny) narcizmus.“

Neškodný (benígny) narcizmus si v sebe nosí asi každý z nás. Napríklad keď fandíme tomu svojmu vodno-pólovému mužstvu alebo šachistovi, keď očakávame pochvalu za uvarenú rybaciu polievku alebo napísanú báseň. Takýto narcizmus je jedným z valcov, ktoré poháňajú motor našej súťaživosti a tvorivosti.

Na druhej strane pre zhubný narcizmus je typické, že v ňom nejde o úspech a uznanie, ale o neustále prudko rastúcu izoláciu postihnutej osoby od zvyšku ľudského pokolenia, v ktorom takáto osoba čoraz viac vidí potenciálneho nepriateľa, čo ju robí čím ďalej tým viac vystrašenou, sebaľútostivou, egocentrickou, bezohľadnou, ctibažiacou postavou, až sa napokon pre ňu každý stáva nepriateľom, ktorý bráni jej ceste k moci.

Pacientom nula, na ktorom Fromm popísal psychické prejavy zhubného narcizmu, bol Adolf Hitler. Fromm jasne zdokumentoval aj devastačné následky Hitlerovho zhubného narcizmu na celú spoločnosť, veď napokon, sám slávny psychiater bol pred nimi nútený utiecť v 30-tych rokoch minulého storočia z nacistického Nemecka do Spojených štátov amerických.

Fromm napísal, že u Hitlera sa neprejavovali žiadne známky úprimného kritického postoja k sebe samému, že obviňoval učiteľov, novinárov a celú spoločnosť, zvlášť jej židovskú menšinu za vlastné zlyhania, čo napokon vyústilo do holokaustu. Nutnou podmienkou toho, aby sa takýto psychicky narušený človek dostal k moci je, aby si ho ľudia zvolili za svojho vodcu. A to sa podľa názoru súčasných psychológov stáva vtedy, ak sa ľudia cítia byť nejako ohrození. Nie náhodou populistickí zhubní narcisti v spoločnosti tento pocit ohrozenia živia.

Zhubný narcizmus: má ho premiér alebo nemá?

Koncom Druhej svetovej vojny a Hitlerovou samovraždou politici postihnutí malígnym narcizmom z ľudských dejín nevymizli. Zvlášť v posledných rokoch sa na celom svete objavujú ako huby po daždi a veľmi sa im všade darí. Smajlíkom všetkých krajín smejúcim sa zo srandovných statusov súčasných narcistických politikov môže úsmev veľmi rýchlo zamrznúť na perách. Nie je to totiž zmysel pre humor, čo tých politikov inšpiruje.

V nedávnom vedeckom článku nazvanom Malignant Narcissism: Does the President Really Have It? publikovanom v časopise Psychology Today sa americkí psychiatri napríklad sporia, či štyridsiaty piaty prezident USA má alebo nemá túto diagnózu.

Niektorí hovoria, že áno, lebo si o sebe myslí, že vie viac o všetkom ako ktokoľvek iný, nemá empatiu pre nikoho okrem seba samého, zosmiešňuje novinárov, menšiny, prisťahovalcov a vôbec kohokoľvek, kto s ním nesúhlasí, ďalej, neustále klame, porušuje normy a nevykazuje pritom žiadne výčitky. To všetko sú symptómy malígneho narcizmu.

Iní odborníci v oblasti duševného zdravia však tvrdia, že súčasný americký prezident nie je patologický narcista, lebo v doterajšej kariére sa mu podarilo zarobiť peniaze, takže asi nebude duševne postihnutý, ale že jeho správanie je skôr kalkul. Jeho správanie však ani podľa nich nie je v poriadku. Inak povedané, zlé správanie nemusí vždy byť znakom duševnej choroby.

Ale samozrejme môže.

V statusoch siedmeho premiéra SR sa niektoré z príznakov malígneho narcizmu popísaných Erichom Frommom dajú vystopovať. Je tam výsmech a démonizácia novinárov (robí z nich Múdrosráčov a Vyvolených), sebaľútosť a egocentrizmus (robí zo seba krv prelievajúceho, ale víťazného Lúzra), a tiež aj spomínaný strach.

Súčasný predseda vlády totiž vôbec nečakal, že sa na tento post dostane, a dá sa tomu veriť. Asi by onehdá nevyzýval k odchodu plagiátora, keď určite vedel, že aj on sám je taký istý plagiátor. Opozičnému politikovi v prvej línii krvácajúcemu za iných až tak veľmi nehrozilo, že mu budú zlí novinári kontrolovať originalitu diplomovky, a tak mohol odhaľovať a vyzývať. Teraz, keď je predseda, o čom podľa vlastných slov ani nesníval, mu podobné odhalenia a výzvy hrozia samému. To človeka vystraší.

Ale aj napriek prítomnosti týchto znakov v statusoch predsedu vlády je, podobne ako u amerického prezidenta, ťažké vyvodiť záver, či sa jedná naozaj o malígnu poruchu duševného zdravia alebo čistú vypočítavosť. Na to nepostačí odhad psychoanalytikov-samoukov spomedzi použivateľov sociálnych sietí. Na to by bol potrebné prinajmenšom zasadnutie konzília naozajstných odborníkov v oblasti psychiatrie.

A možnože ani to by nepomohlo. Stále je tu totiž aj taká možnosť, že Mgr. Igor Matovič aj tie svoje statusy od niekoho opisuje.

 

Teraz najčítanejšie