Denník N

Prečo ešte ani zďaleka nie sme za vodou

Žmurk. Dievčatko na pieskovisku vyhlási, že ono sa so špinavým cigáňom hrať nebude. Žmurk. Staršia pani v autobuse po nastúpení mladého Róma znervóznie a pevnejšie si k sebe pritisne kabelku. Žmurk. Chlapcov otec pri nedeľnom obede rozhorčene reční o parazitoch. Žmurk. Rómku s kočiarom v drogérii pozorne sledujú obe predavačky. Žmurk. Deti nastavili dlane, pretože to tak policajt s obuškom žiadal. Žmurk. Žmurk. Žmurk.

Aké sú vaše spomienky na rasizmus?

Ak by som sa nahlas opýtala danú otázku, mnohí by sme odrazu stíchli. Ako príslušníci bielej rasy v päťmiliónovej krajinke kdesi v srdci Európy sme rasizmus veľmi pravdepodobne nikdy osobne nezažili a černocha sme naposledy videli v americkej komédii, ktorá išla v telke v sobotu večer. Na prvý pohľad je nám rasizmus asi natoľko vzdialený, ako predstava klimatickej krízy, pretože práve nežijeme pri topiacich sa ľadovcoch a slovenské more v Chorvátsku je zas príliš ďaleko. Až keď nám uprostred horúceho leta začnú na balkóne vysychať črepníkové paradajky, zistíme, že máme problém. Vylúčené rómske komunity však nemusia aktívne horieť či vybuchovať, ako to interpretujú niektorí politici, plne stačí, aby dlhodobo a stabilne tleli a tým nám čoraz viac sťažovali proces akejkoľvek zmeny k lepšiemu.

Čo si predstavíme, keď sa povie rasizmus, prípadne diskriminácia? Bronx a iné chudobné americké štvrte? Otrokov na plantážach? Abrahama Lincolna, Martina Luthera Kinga či ďalšie významné osobnosti? Hnutie Black lives matter a na druhej strane časť bielej majority s jej White lives matter? Nebudeme ďaleko od pravdy, no akosi sa najprv zabúdame pozrieť do našej vlastnej záhrady.

Covid je rovnaký aj v osadách

A potom zrazu príde pandémia a my vyťahujeme lesklé policajné pásky, pompézne vrtuľníky a prísnych vojakov v uniformách, aby sme vraj „izolovali ohniská“, lebo to sú v súvislosti s rómskymi komunitami poriadne a primerané opatrenia. Sami pritom frfleme na obmedzovanie osobnej slobody, keď si nemôžeme skočiť do Maďarska na kúpalisko, či vypiť šálku kávy v obľúbenom podniku. Démonizujeme tých, ktorí pracujú v  zahraničí a nedajbože sa chcú vrátiť domov k rodine, lebo oni nám to opäť pokazia a démonizujeme aj tých, ktorí nepracujú, pretože sa vraj len priživujú na systéme. No nepýtame sa, prečo musia na fušky chodiť až do zahraničia, ani prečo je urážkou byť „premiérom Cigánov“. Veď asi nik iný si nezaslúži slušného premiéra, ani Rómovia, ani slovenskí Maďari, len tí najtradičnejší bieli Slováci strednej vrstvy.

Nedovolím si však tvrdiť, že toto nastavenie mysle máme len preto, že sme Slováci, ba práve naopak, stačí sa pozrieť do okolitých krajín, kde je situácia len veľmi zriedka iná. My ľudia všeobecne disponujeme veľmi zvláštnou vlastnosťou – pri problémoch, ktoré sa nás netýkajú, si dlaňami zakryjeme uši, oči a hovoríme lalala. Podobný pohľad na rasové protesty v USA počúvame z mnohých strán nielen slovenského internetu posledné týždne, ba dokonca mesiace. Poďme však konečne poukázať na paralely medzi tým, čo sa dlhodobo deje v Amerike a medzi jedným veľkým slovenským problémom.

Slovenský Minneapolis

Je 19. jún 2013 a do rómskej osady v Moldave nad Bodvou vtrhne skupina 65 policajtov so psami, plne vyzbrojených obuškami a paralyzérmi, voľne a bez dôvodu si vyberajúcich svoje obete. Je absolútne jedno, či ste muž, žena, dieťa, starší či mladší. Jediný váš problém je rovnaký, ako v prípade Georga Floyda – ste iný. Ste Róm žijúci v osade.

Tohto roku sme si pripomenuli už 7. výročie brutálneho policajného zásahu v Moldave, ktorý sa ale okrem nepríjemných rán obuškami, našťastie, zaobišiel bez obetí. To sa, bohužiaľ, o prípade mnohých policajných zásahov v USA povedať nedá . Avšak keď zbitá skupina Rómov podala trestné oznámenie, polícia začala stíhať práve ich pre krivú výpoveď a dokonca žiadala psychologicky prešetriť ich dôveryhodnosť. Vtedajšia ombudsmanka Jana Dubovcová tento zásah jasne odsúdila ako nezákonný, za čo sa dostala do sporu so samotným ministrom vnútra Kaliňákom. Do dnešného dňa sa šiesti Rómovia dovolávajú spravodlivosti, zatiaľ bezúspešne.

Floyd mohol byť aj Horváth

Moldavský príklad však nie je jediný v celej našej histórii rasovo motivovaného policajného násilia, ktoré sa tak veľmi podobá tomu v USA, konanému na černochoch. Dovolím si spomenúť prípad Štefana I. z roku 2010, proti ktorému policajti použili slzotvorný plyn a niekoľko dní po výsluchu zomrel na následky ťažkého opuchu mozgu, ktorému predchádzali známky dusenia. Polícia vinu odmietla.

Ďalší, ešte brutálnejší, je prípad Karola Sendreia z roku 2001, ktorý zomrel na následky zlomených rebier, vnútorného krvácania a odtrhnutej aorty po tom, čo ho viacerí policajti kopali a bili. Svoju poslednú noc strávil pripútaný k potrubiu vykurovacieho systému.

Dokonca aj počas pandémie sme mohli zaregistrovať správu o policajnom násilí v izolovanej osade v Krompachoch, kde mal policajt zbiť päť rómskych detí obuškom kvôli tomu, že sa vybrali k potoku zbierať haluzinu. Avšak oveľa viac než len dostatočne mediálne pokrývať tieto prípady, je potrebné zamyslieť sa nad našou reakciou a nad reakciou slovenského obyvateľstva ako takého – kým Amerika je v uliciach, my nečinne sedíme. Ale dokedy?

 

Zdroj fotiek: Archív Daniely Dolinskej

Zdroje použité pri písaní textu:

Blog Denníku N: Šesť rokov čakania na spravodlivosť

Denník SME: Z obetí policajnej brutality sa stali obžalovaní. Rómom z Moldavy stále hrozí väzenie

Teraz najčítanejšie