Denník N

Veda o ľuďoch, pre ľudí. Ako sa robí výskum, ktorý vedie k novým politikám v školstve a zdravotníctve.

Ilustračný obrázok (zdroj: canva.com)
Ilustračný obrázok (zdroj: canva.com)

Trénovaná ako bunková biologička som sa zo zaujímavosti pustila preskúmať, aký výskum sa robí v spoločenských vedách na Slovensku. Ako prvú som oslovila pani Andreu Madarasovú Geckovú, profesorku sociálnej psychológie z Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Prečítajte si, aké skvelé veci sa dejú v jej odbore na Slovensku. Výskum jej tímu možno pozitívne ovplyvnil aj váš každodenný život.

Obr. 1 – Prof. Andrea Madarasová Gecková ako editorka špeciálneho vydania časopisu International Journal of Public Health, na fotke s Prof. Ninom Künzlim (Co-Editor časopisu).

Už po pár minútach rozhovoru bolo jasné, že pani profesorka je bádateľka v pravom slova zmysle. Ako prvá na fakulte vyskúšala, ako sa robí duálne doktorandské štúdium a získala titul v lekárskych vedách na holandskej Univerzite v Groningene. Týmto si vycibrila komunikačné schopnosti na medzinárodnej úrovni, ktoré sa jej osvedčili ako koordinátorke štúdie HBSC (Health behaviour in school-aged children). Štúdia sleduje aktuálnu situáciu a trendy v živote školákov v 43 krajinách v spolupráci so Svetovou Zdravotníckou Organizáciou (WHO).

Obr. 2 – Tím projektu Care4Youth – Daniela Husárová, Zuzana Dankulincová, Daniela Fiľakovská, Lucia Bosáková, Miriama Lacková Rebičová, Michaela Palfiová.

V tejto ceste pokračuje už šiesta vlna doktorandov, ktorí pracujú aj na ďalších lokálnych a medzinárodných projektoch, ako Care4Youth zameraný na adolescentov, alebo RomaREACH skúmajúci rané detstvo v rómskych osadách. Keďže spolupráce pani profesorky a jej tímu začali presahovať hranice jednej inštitúcie, vytvorili sieť CoHeReNT (Community Health Research Network), ktorá aktivity zastrešuje.

Obr. 3 – HBSC Fitness tím v Olomouci v zápale brainstormingu – Daniela Husárova s kolegami z Banskej Bystrice: Prof. Karok Görner, Jiří Michal a Stanislava Stráňavská.

Výskum, ktorý zlepšuje každodenný život ľudí na Slovensku

Aktivity siete CoHeReNT stoja za vytváraním nových politík nielen v oblasti školstva a zdravotníctva. Ako sa však výskumník dostane od svojich dát k navrhovaniu zásadných zmien, ktoré ovplyvňujú život stovkám ľudí?

„Naše súčasné smerovanie je robiť výskum, ktorý vychádza z potrieb komunity, spolu s komunitou, “ vysvetľuje pani profesorka.

Jednou z metód výskumu, ktorá ma oslovila, je participatívny prístup. „Jeho podstata je v tom, že sa výskum robí tam, kde si to žiada terén, s tými, ktorých sa týka, a to vo všetkých fázach výskumného procesu, teda od formulácie výskumnej otázky, cez prípravu protokolu, realizáciu, až po interpretáciu a disemináciu zistení.“ Napríklad, aby sa zistilo, prečo sa školáci neučia, vytvorí sa dotazník, ktorý sa rozdelí medzi žiakov, učiteľov a rodičov. Vyhodnotením informácií z dotazníka to ale nekončí. Výskumníci sa vrátia k zúčastneným a výsledky s nimi prediskutujú. Ohnivým debatám sa často nevyhnú, ale odmenou za to je konkrétny návrh na riešenie problému.

Určite si viete predstaviť, že takýto výskum je veľmi náročný a vyžaduje mimoriadne vyvinuté  komunikačné schopnosti. Výskumník nie je izolovaný s dátami v kancelárii a nejedná výlučne s úzkym okruhom rovnako vzdelaných ľudí. Okrem distingvovaného jazyka vedy sa preto musí naučiť položiť svoju otázku tak, aby jej porozumel napríklad aj žiak šiesteho ročníka. „Stále hľadáme ten najvhodnejší spôsob pre tú, ktorú výskumnú otázku, tú, ktorú populáciu či komunitu, ktorú skúmame.“

Ďalší rozmer tomu pridáva kultúrne prostredie. Pre projekty v marginalizovaných rómskych komunitách sa v tíme profesorky museli neraz zamyslieť, či je otázka v prvom rade relevantná v tomto kontexte a ako ju sformulovať tak, aby sa údaje dali zozbierať. „Ak chceme rozumieť, chceme sa rozprávať s ľuďmi (osobne alebo skrze dotazník), musíme vstúpiť do ich sveta, osvojiť si ich spôsob vyjadrovania, uistiť sa, či si rozumieme a potom si môžeme vymieňať informácie.  Ak by sme to neurobili, dostaneme síce odpovede, ale je otázne, či budú mať zmysel, či nám niečo skutočne povedia, či ich budeme vedieť správne interpretovať. Preto je tak dôležitý participatívny prístup vo výskume.“

Tento stret s realitou je ohromne fascinujúci a prináša skutočné aplikovateľné výsledky. Jeden z prvých projektov, kde skupina profesorky dosiahla reálnu zmenu, sa týkal dialyzovaných pacientov.  Skúmali správanie pacientov po transplantácii obličiek, to ako pacienti dodržiavajú doporučenia lekára a aktívne spolupracujú na manažmente ochorenia.

Obr. 4 – Ivana Skoumalová diskutuje s Miroslavou Rabajdovou v rámci projektu s dialyzovanými pacientmi.

„Aj medzi lekárom a pacientom býva komunikačná bariéra. Mnohokrát žijú v rôznych svetoch, hovoria jazykom, v ktorom aj rovnaké slová a vety môžu znamenať rozličné reality. U dialyzovaných pacientov lekári automaticky predpokladali plnú 100% spoluprácu, lebo sa zdá byť logická. Dlhé čakanie na obličku, trápenie na dialýze a obavy zo straty darovanej obličky by mali zabezpečiť 100% spoluprácu. Ale ono to tak nefunguje.”

“V prvej fáze určite obavy zo straty prevážia všetko ostatné. Ale potom obavy ustúpia a do popredia sa dostanú skôr sprievodné nepríjemnosti. Tie sa v porovnaní so stratou darovanej obličky môžu zdať malicherné, ale nakoniec môžu viesť k nedodržiavaniu odporúčaní a vážnym komplikáciám.  Výskum o kvalite života po transplantácii teda priniesol nové poznatky o tom, čo pacientov trápi, kedy uvažujú o nedodržaní odporúčaní, ale zároveň zmenil postoj lekárov a otvoril nové možnosti na zlepšenie.“ Vďaka tímto výsledkom prizvalo transplantačné oddelenie do tímu psychológov, ktorí komunikáciu medzi lekárom a pacientom uľahčujú a pacientov na sprievodné nepríjemnosti dostatočne pripravia.

„Nie je to len komunikácia, je to skôr porozumenie spôsobom, ako sa ľudia v zdraví a chorobe správajú, ako sa rozhodujú, ako to prežívajú, čo to pre nich znamená. Je to celá vedná oblasť psychológie zdravia.“

V spolupráci s austrálskymi kolegami, tím profesorky vedie ďalšie projekty, ktoré sa  zameriavajú na takzvanú zdravotnú gramotnosť obyvateľstva. Ich cieľom je pripraviť podklady pre lekárov, aby vedeli lepšie vyprofilovať svojich pacientov a zvoliť primeraný spôsob komunikácie. Predstavte si, ako by to mohlo zmeniť aj vašu skúsenosť u lekára a zefektívniť zdravotnícky systém.

Trochu filozofie o vedných disciplínach nakoniec

Ako ste určite postrehli, výskum pani profesorky a jej tímu stiera hranice medzi ľuďmi a krajinami a inak to nie je aj s vedeckými disciplínami. Preto je jej tím skutočne interdisciplinárny, tvoria ho psychológovia, štatistici, lekári, biochemici. K otázkam v dotazníku sa pridáva analýza kortizolu, mikroprvkov, profilov microRNA a postupne sa tak buduje kompletnejší obrázok danej problematiky. Môžeme teda povedať, že veda sa deje na hraniciach disciplín?

„Veda sa deje kdekoľvek. Ona sama o sebe nemá disciplíny či hranice tak, ako zvedavosť nemá hranice, neurčuje si “špecialistu”. Proste chcete vedieť, prečo Vám uleteli včely. A na to, aby ste to zistili, možno budete potrebovať fyziku (Bolo im horúco? Fúkal im do letovej dráhy vietor?), možno biológiu (Napadol ich klieštik alebo nejaká huba?), možno matematiku (Bolo ich priveľa? Prerátali ste zle priestor, ktorý dokážu zaplniť svojimi plástami a komôrkami?), a možno psychológiu (Bol úľ na mieste, kde ich stále niekto z ľudí otravoval? Zasadili ľudia v okolí priveľa monokultúr?).“

A som si skoro istá, že k pravde sa dopracujete, len ak sa zbavíte uvažovania v hraniciach disciplín či metód a sústredíte sa na otázku.“

 

Ďakujem pani profesorke Madarasovej Geckovej (mimochodom vášnivej včelárke) a jej tímu za príjemné online stretnutie a predstavenie ich skvelej práce!

 

Aký je Váš pohľad na vedu bez hraníc? Robíte interdisciplinárny výskum a chcete sa oň s nami podeliť?

Kontaktujete nás emailom na [email protected]

 

Autorka textu: Lenka Belicová

Lenka je vedkyňa a momentálne skúma ako bunky spoločne vytvárajú zložité orgány, ako je pečeň. Vo voľnom čase sa zaujíma o všeličo možné a najviac jej učarovali témy psychológie a sociológie.

Fotografie boli poskytnuté tímom profesorky Madarasovej Geckovej za účelom zverejnenia.

 

Viac informácií  o Žijem vedu nájdete tu, na Facebooku na stránke Žijem vedu, na TwitteriLinkedIne alebo Instagrame.

Teraz najčítanejšie