Recenzia: O prospěšnosti alkoholismu alebo Čaj není vodka, nedá se pít na litry!
Krátka zbierka Bulgakovových poviedok nie je ani tak o alkohole, ale o tom, aký je život na mieste, kde zdravý rozum nefunguje a kde hodnoty stoja obrátené naruby.
Michail Bulgakov je jedným z najznámejších ruských autorov, ktorý sa najviac preslávil (hoci až posmrtne) dielom Majster a Margaréta. Pre jeho tvorbu je príznačná satira a nastavenie zrkadla vtedajšej spoločnosti. V poviedkach O prospěšnosti alkoholismu si zobral na mušku záľubu piť vždy a všade – pretože ako sa hovorí, s jednou fľašou ďaleko nezájdeš.
Útla knižka obsahuje sedemnásť, podľa popisu väčšinou doposiaľ v češtine nevydaných, poviedok. Sú naozaj krátke – v priemere majú tri až päť strán, takže jednu prečítate pri káve či pred spaním bez toho, aby ste si ju museli deliť. Hoci Bulgakov napísal tieto poviedky v 20. rokoch minulého storočia a odráža sa v nich ruská mentalita, je až zarážajúce, ako veľmi pripomínajú časté slovenské „piť treba, dôvod sa nájde.“
Toto heslo sa tiahne príbehmi, ktoré sú plné irónie, smutnosmiešnych postáv a bizarných situácií. Výsledkom je obraz spoločnosti hodnej Kocúrkova: mocní funkcionári pijú, pretože môžu a preto, aby zabudli, že sú iba hlúpymi bábkami na udržiavanie režimu. A tí ostatní pijú, pretože im nič iné nezostáva. Nečudo, že o alkohole vzniklo toľko prísloví:
„Čaj není vodka, nedá se pít na litry!
Pil – umřel, nepil – umřel taky.
Když si trochu přihneš, problémům se vyhneš.
Vodka podporujě zpěv, voda hněv“ (s. 10).
Postavy v poviedkach sa naozaj držia týchto prísloví . Dočítame sa tak o súdruhovi, ktorý má preniesť príhovor, je však namol opitý. Prítomní funkcionári sa však uznesú na tom, že alkoholizmus je choroba a chorých ľudí nemožno vykázať preto, lebo sú chorí.
Ďalší alkoholom povzbudený súdruh má preniesť príhovor k MDŽ – zvolí si však netradičnú tému, ktorou sú pohlavné choroby. Syfilis označí sa obávanú metlu proletariátu, publikum zvyknuté na chválu robotníčok a kvetiny je však zhrozené.
Podobné absurdné príbehy odrážajú vtedajšie (a do istej miery možno aj súčasné) vnímanie sveta. Nie sú to však príbehy o pití ako takom. Alkohol tu skôr odstraňuje zásterku normálnosti a slúži ako prostriedok, vďaka ktorému aspoň na chvíľu uvidíme veci v pravom svetle. Niekedy je to vďaka tomu, že u opitých postáv sa prejaví ich skutočná povaha, inokedy podgurážená postava stojí proti režimu, ktorého je za triezva súčasťou.
„Nebýt faktu, že 8. března žádny uvědomělý občan nemůže být opilý, natož když má někde referát, navíc v kulturním zařízení, nebýt všeobecně známe skutečnosti, že zdravotník Ivan Ivanovič se alkoholu nikdy ani nedotkl, bylo nad slunce jasnější, že Ivan Ivanovič je ožralý jako doga“ (s. 41).
Zostáva len poznamenať, že Bulgakov dokáže majstrovsky zachytiť nielen spoločenskú atmosféru, ale aj často protichodné a pokrivené zmýšľanie typické pre obyvateľov socialistických krajín. Súdruhovia poviedkami určite neboli nadšení.
