Denník N

Príliš známi Známi neznámi

Boli také časy, keď sa nakrúcanie nového slovenského filmu (ak sa teda vôbec nejaký nakrúcal) priam tajilo – asi aby o ňom novinári nebodaj niečo neprezradili vopred – a o jeho existencii sme sa dozvedeli tak týždeň pred premiérou. Časy sa však zmenili a aj vďaka technologickým možnostiam, internetu a mailovaniu, dnes dostávame informácie včas a v dostatočnom množstve. Niekedy až v nadmernom.

Na prelome júla a augusta dostali filmoví novinári krátko za sebou dve tlačové správy na rovnakú tému. Už tá prvá neveštila nič dobré; bola plná superlatívov a ničím nepodloženého optimizmu. Producentka Wanda Adamík Hrycová začína s „prvotriednym tímom profesionálov“ nakrúcať česko-slovenskú komédiu Známi neznámi. Herecké obsadenie také všelijaké – od hercov z Národného (o mnohých z nich – myslím to teraz všeobecne –, žiaľ, platí, že žiadna komerčná hlúposť či „zábavná“ relácia nie sú dosť hlúpe na to, aby v nich neúčinkovali) až po také tie poloobskúrne tváre, známe najmä z reklám a zo stupídnych produkcií súkromných televízií. Asi si padli do oka s „mladou a talentovanou Zuzanou Mariankovou“, režisérkou podpísanou aj pod takými klenotmi televíznej výroby, ako sú Horná Dolná či Kuchyňa. Ba našla by sa v jej kuchyni aj réžia Divokého Zapadákova a scenáristická účasť na Cuky Luky filme. Impozantné!

No dobre, ale o čom ten film vlastne bude? Skutočná morová rana prichádza v druhej tlačovej správe: novinka, za ktorej „tvorbou stoja významné osobnosti súčasného slovenského a českého filmu“, bude „adaptáciou svetoznámej predlohy Úplní cudzinci… režiséra Paola Genovesa (sic!), ktorá má najviac lokálnych remakov v histórii kinematografie“. Takže adaptácia, remake… kópia? Áno, taliansky film Úplní cudzinci (2016) poznáme aj z našich kín, kde mal premiéru v roku 2017. Bol skutočne výborný a spájala sa v ňom divácka príťažlivosť s nevtieravým myšlienkovým posolstvom. Ako áno, ako nie, skutočne zarezonoval v medzinárodnom meradle, a to až natoľko, že po svete už vznikli – alebo vznikajú – dve desiatky jeho… ehm… adaptácií. Jedna z nich, nemecká, sa pod názvom Takmer dokonalé tajomstvá votrela nedávno aj do našich kín. Vraj „nič moc“; to nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť, lebo na kópie podľa možnosti nechodím. Skúsme sa však trochu obzrieť do minulosti: napríklad taký Martin Šulík debutoval filmom Neha, ktorý práve (takmer tri desaťročia po svojom vzniku!) vychádza na blu-rayi v prestížnom britskom vydavateľstve Second Run. Ale aby sme sa nemotali v minulom storočí: Mira Fornay natočila ako svoj debut Líštičky, ktoré si zasúťažili na festivale v Benátkach. Drsnou drámou Ivety Grófovej Až do mesta Aš otvárali sekciu Na východ od Západu na karlovarskom festivale. Vlani bodol Ostrým nožom do živého talentovaný Teodor Kuhn. Michal Blaško, autor oceňovaného krátkeho filmu Atlantída, 2003, pripravuje sľubný film Obeť. A Zuzana Marianková sa v roku 2020 rozhodla obetovať svoje tvorivé sily výrobe devätnásteho či dvadsiateho druhého či koľkého vlastne odvaru pôvodne dosť originálneho filmu.

Za dosť varovný považujem aj fakt, že hlavnou producentkou filmu Známi neznámi je Wanda Adamík Hrycová, ktorá je od septembra 2018 aj prezidentkou Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. (Ponechajme teraz bokom, ako pôsobí toto meno v kontexte radu jej predchodcov, ktorými boli Ondrej Šulaj, Zuzana Gindl-Tatárová, Emília Vášáryová, Marek Leščák a Martin Šulík, napospol špičkové tvorivé osobnosti – to je, koniec koncov, interná záležitosť členov akadémie, ktorí si ju na čelo zvolili.) Samozrejme, dá sa namietať, že práca producentky a pôsobenie na čele občianskeho združenia, ktorým SFTA je, sú dve rôzne veci. To je iste pravda. Rovnako je však pravda, že neexistujú dve Wandy Adamík Hrycové – jedna úplne stačí –, a tak dve oblasti jej pôsobenia nemožno od seba tak celkom oddeliť. Ak navštívime webovú stránku SFTA, okrem iného sa dozvieme: „Slovenská filmová a televízna akadémia venuje osobitnú pozornosť tvorbe mladej, nastupujúcej generácie filmových tvorcov, vytvára podmienky pre ich profesionálne uznanie a podporu a prezentáciu ich diel v zahraničí. Uvedomuje si, že film i televízia patria k médiám, ktoré majú veľký spoločenský vplyv a kultúrny dosah. (…) [A]udiovizuálne umenie, filmy i pôvodná televízna tvorba (…) [m]ôžu sprostredkovať súčasníkovi obraz vlastnej, transformujúcej sa krajiny a jej problémov, ponúknuť mu cestou umenia a jeho emocionálneho dopadu novú sebareflexiu, ktorá jediná môže viesť k utváraniu novej hierarchie spoločenských hodnôt.“ Sú to naozaj slová z toho istého sveta, v ktorom sa nakrúcajú Známi neznámi? Ako tento film korešponduje s poslaním SFTA? Neklope sem-tam jeho producentke po pleci prezidentka SFTA a nekladie jej nepríjemné otázky?

V týchto súvislostiach pôsobí ako zlý vtip päť rokov staré vyjadrenie Zuzany Mariankovej pre webový časopis 9 múz, kde na otázku, čo si myslí o súčasnom slovenskom filme, okrem iného odpovedala: „Hlavným problémom sú stále sa opakujúce témy.“ A ešte: „Reflektovať dobu je dobré, ale nechcem mať po zhliadnutí filmu chuť na samovraždu.“

Problém je v tom, že ani ja nie.

Teraz najčítanejšie

Jaroslav Hochel

Píšem už dlho. Najčastejšie o filme, najmä keď ma niečo poteší. A príležitostne aj o inom, najmä keď ma niečo naštve.