Denník N

Krv v Bielorusku vidíte. A viete aj koho volíte?

Lukašenko Fico
Lukašenko Fico

Tragédia, ktorá sa odohráva v Bielorusku je badateľná aj pre široké masy. Vyjadrovanie ľútosti na sociálnych sieťach však nestačí. Na životy Bielorusov má vplyv aj bežný človek inde vo svete. Aj vy. Možno o tom ani neviete.

Stačí, že chodíte voliť. A volíte tých, ktorých kontroverzné aktivity v medzinárodnej politike prehliadate, považujete ich za úprimné, neškodné, či naivné. Pravda je však krutá. Z podrývania zahraničnej politiky krajiny sa stal biznis, ktorý ľudia ako Lukašenko radi využívajú.

Práve malé čriepky poskladané z aktov nakúpených politikov pomáhajú režimy ako ten v Rusku udržiavať pri moci. Pri polemikách o zločinnosti diktatúry vytiahnu slová o priateľstve z úst politikov z Európskej únie, pri kritike vojnových zločinov vytiahnu partnerské vzťahy s predstaviteľmi z parlamentov členských krajín Severoatlantickej aliancie.

Rusko si takýchto politikov pozýva na Krym, Azerbajdžan na sledovanie volieb. Ako to funguje? Cestu, ktorú daný politik označí za neoficiálnu prezentujú hostitelia doma aj medzinárodne ako oficiálnu. Fádne reči o priateľstve Slovenska potom dané režimy popisujú ako významný diplomatický krok zo strany predstaviteľa Európskej únie. Pri rozhodovaní o sankciách voči režimom a medzinárodných polemikách o nárokoch diktatúr na zločinné kroky potom takéto vyjadrenia slúžia ako argumenty autokratov.

Konanie politikov zo Slovenska a ďalších členských štátov Únie nemožno označiť ani za rolu “užitočných idiotov”. Ako sme na Biztweete v minulosti skúmali, politici podporujúci diktatúry vedia veľmi dobre, čo robia. Za účasť na konferencii o Kryme, či návštevu ich oficiálnych autorít získavajú honoráre. Podľa postavenia politika sa honoráre za účasť šplhajú až do výšky 60 tisíc eur (najvyššia, ktorú sme v prieskume zistili – Václav Klaus za účasť na konferencii podporujúcej oprávnenosť Ruska anektovať Krym).

Nebude náhodou, že sa na podobnú “diplomatickú misiu” vydali rok pred prezidentskými voľbami aj dvaja poslanci slovenskej národnej rady. Asi nikoho neprekvapí, že parlamentné voľby v roku 2019 monitoroval ako pozvaný zahraničný pozorovateľ ultraľavicový poslanec Ľuboš Blaha, ktorého dlhoročný premiér Slovenska Robert Fico označil za mimoriadne inteligentného a so zaujímavými názormi.

Takmer presne pred rokom Bielorusko po pracovnej ceste ospevoval aj šéf slovenského parlamentu Andrej Danko. Okrem nezrozumiteľného bľabotania o “bieloruskej drevnej hmote” sa neštítil v celoštátnej televízii opakovať legitimitu zvolenia diktátora Lukašenka v demokratických voľbách. Naznačoval dokonca, že by prístup štátu v Bielorusku pomáhal aj na Slovensku. Dopustil sa vtedy diplomatickej blamáže, keď Lukašenka pozval na návštevu Osláv SNP.

Slovensko v úlohe podporovateľa režimu Alexandra Lukašenka ale nie je žiadnou novinkou. Už od roku 2016 bolo Slovensko jedným z hlavných presadzovateľov zrušenia ekonomických sankcií uvalených na niektorých predstaviteľov bieloruského režimu. V roku 2016 navštívil Bielorusko premiér Fico a vystúpil aj na vzájomnom ekonomickom fóre. Krajinu s marginálnym biznis potenciálom pre Slovensko vyzdvihoval ako kľúčového obchodného partnera.

Úplatné vystupovanie politikov na Slovensku je vrcholne nezodpovedné. Hoci sa niekomu zdá, že je Bielorusko vzdialenou krajinou a témou, ide o suseda nášho suseda – Poľska aj Ukrajiny. Reálne ide o zhruba tisícku kilometrov, ktoré delia slovenské územie od územia, kde dnes pod vypnutým internetom a mobilnými sieťami mlátia ťažkoodenci zúfalých skrvavených protestujúcich študentov, ženy i penzistov, zrážajú ich obrnenými transportérmi a tu a tam do nich vystrelia ostrý náboj. Ani toto peklo zhmotnené v reálnom svete Bielorusov neodrádza a situácia pripomína vojnu štátu s občanmi.

Nie je tomu tak dávno, čo sme niečo podobné videli u nášho suseda na Ukrajine. Brutalita policajných zložiek iba zburcovala verejnosť k samovražednému odporu. Výsledkom bola nutnosť ústupu špičiek dosadených Moskvou a príchod “zelených mužíčkov”.

Tí môžu čakať aj na bieloruskej hranici, alebo dokonca za ňou. Putin nebude chcieť územie stratiť v pre neho zlovestných silách demokracie. Už niekoľko mesiacov je s Lukašenkom, ktorého do krajiny Kremeľ inštaloval v 90-ych rokoch v spore. Keď naviac stratí moc, pôjde o jednoznačný signál pre možnú intervenciu.

“Zjavným „novým územím“ v rizikovej zóne je Bielorusko, ktoré nie je členom NATO a susedí s Ruskom na Západe. Pripojenie Bieloruska umožní Kremľu mať spoločné hranice s Lotyšskom a Poľskom a dramaticky rozšíriť svoje hranice s Litvou a Ukrajinou. Ak bol argument, že Ukrajina nemá právo existovať ako nezávislý štát, použitý ruskou propagandistickou mašinériou v roku 2014, určite bude znovu použitý v okamihu, keď sa Kremeľ rozhodne obsadiť Bielorusko, ktoré pred rokom 1991 nikdy neexistovalo ako nezávislý štát. S ohľadom na nepopulárnosť Lukašenka ako vnútri, tak mimo jeho krajinu, príliš veľa ľudí nezdvihne svoje hlasy v obrane nezávislosti Bieloruska,” povedal pred pár mesiacmi v rozhovore s Biztweetom ruský historik Jurij Feľštinskij.

Tomáš Lemešani, Biztweet

Teraz najčítanejšie