Denník N

3x H – hnus, hanba a hnev na úroveň politickej kultúry a verejného priestoru

Verejný priestor a spôsob, ktorým medzi sebou komunikujeme vytvárajú politickú kultúru, ktorú nemožno nazvať viac ako žumpou toho, čo sa v nás nazbieralo. Čo sa vlastne stane, keď sa naplní a začne prelievať do okolitého prostredia?

Keď som sa napokon rozhodol vyjsť na trh s vlastnou kožou písaním týchto blogov, v podstate až do špiku kosti, s prezentovaním pravdy tak, ako ju vnímam ja, nikdy by ma nenapadlo, čo všetko sa mi v živote stane a čoho ešte budem svedkom. Stručne sa to dá vyjadriť len troma písmenami H z našej abecedy – hnus, hanba a hnev – človeka, ktorému záleží na úcte k vlastnej minulosti, sile prítomného okamihu človeka a na svetlej budúcnosti našich detí.

Do detailov pre dnešok nebudem zachádzať, to by bolo asi na samostatnú kapitolu. Skúsim len trochu poodhaliť dôvod môjho aktuálneho vnímania verejného priestoru a s ním spojenej politickej kultúry. Nemusíte si pod tým nič zložitého predstavovať. Ide len o spôsob, akým spôsobom navonok mimo vlastné domovy komunikujeme s tými druhými, akým spôsobom presadzujeme vlastné videnie sveta a hodnoty, na ktorých nám v živote záleží bez ohľadu na naše spoločenské, ekonomické, či iné postavenie v spoločnosti.

Tento priestor, v teoretickej rovine, vnímam v súčasnosti ako žumpu toho, čo sa v nás nazbieralo za celé desaťročia, kedy sme si žili na bezprecedentnej vlne rozmachu a rozvoja našich spoločností. Nanešťastie sme odkladali bokom čo sa vlastne stane, keď sa žumpa naplní a začne prelievať do okolitého prostredia. To, čo môžeme tak vidieť je viac ako vyjadrením nekultúry, ktorou sa prezentujeme. Prepáčte mi, že kvalitatívnu úroveň dnešnej spoločnosti prirovnávam žumpe.

Hnus u mňa pramení z poznania, že akosi štandardom sa stalo, že v komunikácii s ľuďmi si pri rozhovoroch s nimi jedno myslíme, druhé povieme a tretie napokon spravíme. Je jedno, či sa rozprávame o biznise, politike, vzdelávaní, či rodinnom živote. Akoby sme sa báli samých seba a pravdy, že sme len ľudia, ktorí sa mýlia, majú svoje slabosti a limity a neraz sa vydajú nesprávnym smerom. To však nie je dôvod na naše vyčlenenie zo spoločenstva vyvolených, ktorou možno našu západoeurópsku civilizáciu označovať. Akákoľvek inakosť je len odrazom nás samotných, ktorú nechceme vidieť, nieto ešte akceptovať a tak ju radšej odstránime, či vytesníme.

Hanba u mňa je odrazom pocitu uvedomenia, že poctivosťou, slušnosťou, zodpovednosťou, proaktívnym prístupom a nebodaj altruistickými pohnútkami sa v zásade „ochudobňujem“ o hodnoty, na ktorých by naše životy „mali“ stáť – kariérny postup, dovolenky jeden až dva krát do roka, pravidelné zábavky všadeprítomného konzumu a politika ničím neobmedzeného rastu na úkor našich prirodzených možností a daností v kontexte s prirodzenými zákonitosťami. Pri tom všetkom si uvedomiť, nie to ešte priznať, že môžeme aj pochybiť a zlyhanie je prirodzených javom vlastného JA, sa v podstate rovná rozsudku smrti – vylúčenia zo spoločnosti na jej okraj.

Hnev sa tak napokon stáva prirodzeným nahromadením frustrácie, kedy sme vlastne zapredali vlastné životy, zdravie, rodinu a sprznili základné ľudské hodnoty, teda zapredali samých seba. Mantrou sa tak stali peniaze, výkon, nátlak a búšenie sa do pŕs za práva, ktoré nám prináležia, avšak akosi sme pozabudli na povinnosti, ktoré s tým majú ísť ruka v ruke.

Hnev je vo svojej podstate deštruktívnou emóciou. Má však v sebe obrovský potenciál na transformáciu, teda premenu spôsobu, akým aktuálne cítime, myslíme a napokon žijeme. Či sa tak stane konštruktívnym spôsobom je len a len na nás. Ak však problematiku „vyššieho dobra“, či vyčlenenia „tých druhých“ povýšime na najvyšší piedestál, tak je cesta do pekla viac ako istá a dáva viac-menej voľný priechod extrémnym myšlienkam viac ako inokedy.

Ľudskosť, empatia, komunikácia a to nechutné slovo zodpovednosť, sa tak stávajú v našom verejnom živote prázdnymi hodnotami pozlacujúcimi individualistickú politiku „našich ľudí“.

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.