Denník N

Bielorusko nie je Ukrajina

Ďalší vývoj v Bielorusku bude závisieť od toho, či sa do protestov masívne zapoja všetky spoločenské vrstvy, vrátane pracujúcich vo fabrikách. Moskva potom môže získať Bielorusko pokojnou cestou, alebo sa tam začne odohrávať postupný komplikovaný demokratizačný proces ako na Ukrajine. Obe možnosti však zásadne ovplyvnia už blízku budúcnosť aj v Rusku.

Výbuch nespokojnosti Bielorusov po oficiálnom vyhlásení výsledkov prezidentských volieb nie je až tak prekvapivý. Bieloruská spoločnosť vrela už pred voľbami, čo sa prejavilo aj na dovtedy nevídaných masových účastiach na predvolebných mítingoch hlavnej opozičnej kandidátky Svitlany Cichanovskej. Lenže Alexander Lukašenko, ktorý podľa vládnou kontrolovanej volebnej komisie vo voľbách vraj získal 80 percent hlasov, sa veľmi pozorne poučil z udalostí v Ukrajine na prelome rokov 2013 a 2014 známych ako revolúcia na Majdane. Aktuálne obrázky z ulíc Minska a niektorých ďalších bieloruských miest zvádzajú mnohých na konštatovanie, že vidíme teraz bieloruský Majdan. Je to však porovnanie nepresné. Situácia v Bielorusku a na Ukrajine pred Majdanom sa v mnohých aspektoch zásadne líšila, vrátane doterajších politických nálad oboch národov a ich elít, čo je dané inou historickou skúsenosťou.

Rozdielnosť protestov v Kyjeve a Minsku

Pripomeňme si, že hlavným počiatočným impulzom na vypuknutie demonštrácií v Kyjeve v novembri 2013 neboli výsledky volieb. Ale skutočnosť, že vtedajší ukrajinský prezident Viktor Janukovyč prekvapivo, doslova v „hodine 12tej“, nepodpísal na spoločnom summite s EÚ už dohodnutú a pripravenú asociačnú zmluvu. Ukrajinská spoločnosť, predovšetkým tá, čo obývala Ukrajinu od Kyjeva na západ po hranice s EÚ, to prijala ako obrovský podraz a zrútenie európskej perspektívy pre svoju vlasť.

Len že nespokojnosť s vládou Janukovyča a jeho klanu už výrazne narastala predtým. Sám autor tohto blogu počas svojich ciest na Ukrajinu na jar a v lete 2013 počul veľmi ostré slová na jeho adresu od taxikárov až po predstaviteľov podnikateľských kruhov. Preto sa na kyjevskom Majdane, a v ďalších veľkých mestách západnej a centrálnej Ukrajine prakticky okamžite po Janukovyčovom „nepodpise“ objavili na uliciach a námestiach státisíce demonštrantov, medzi ktorými ste mohli vidieť všetky sociálne či vekové skupiny, vrátane celých rodín aj s deťmi a starými rodičmi pochodovať spolu. A tí niesli okrem ukrajinskej žlto-modrej vlajky, aj vlajky EÚ. Na kyjevský Majdan vyšli koncom roka 2013 prakticky presne tí istí obyčajní ľudia, čo tam len pár týždňov predtým rovnako oslavovali výročie oslobodenia mesta od nemeckých nacistov. Tentoraz chceli pre seba a svoje deti európsku budúcnosť. V Minsku však zatiaľ heslá o Európe a vlajky EÚ nevidíme a nepočujeme.

Rozdielna história

Dlhodobé masové protesty na kyjevskom Majdane a v iných ukrajinských mestách sa mohli uskutočniť preto, lebo ukrajinská spoločnosť na ne bola pripravená a odhodlaná dlhodobým vývojom od vzniku nezávislej Ukrajiny. Pričom korene tohto silného ukrajinského spoločenského vedomia siahajú až do predvojnových čias a hlavne na západnej Ukrajine prežili celé sovietske obdobie. Jeho súčasťou sú aj opakované snahy o založenie nezávislého štátu, či už počas búrlivých revolučných rokov boľševickej revolúcie po 1.svetvoej vojne, alebo tesne pred 2.svetovou vojnou na Podkarpatskej Rusi po rozpade Československa po Mníchovskej dohode, alebo aj snahy počas nemeckej okupácie. A na sklonku sovietskej moci v 80-tych rokoch to bolo ukrajinské národné hnutie Ruch, spoločne s podobnými hnutiami v Pobaltí, ktoré sa ako jedno z prvých verejne prejavilo v snahe nielen o demokratizáciu komunistického režimu, ale aj o autonómiu od Moskvy.

Prakticky nič z toho Bielorusko nezažilo. Je to spôsobené aj tým, že okrem Minska nemá väčšie mestské aglomerácie. Jeho obyvateľstvo snáď najviac postihli všetky najväčšie vojenské, spoločenské a iné tragédie východoeurópskeho priestoru 20.storočia, ktoré Timothy Snyder výstižne nazval „krvavým územím“. Bieloruská spoločnosť nemala skrátka štátotvornú vyspelosť, ako ju pociťovali na konci Sovietskeho zväzu jej ukrajinskí alebo pobaltskí susedia. V mnohom sa spoločenské, kultúrne a politické zmýšľanie a nálady Bielorusov podobali na východnú Ukrajinu, moldavské Prednestrovie a v konečnom dôsledku na ľubovoľnú ruskú provinciu.

Preto mohol v Bielorusku ľahko prevziať moc v roku 1994 Lukašenko a udržať si ju vcelku bez problémov až doteraz. V spoločensky, ekonomicky, kultúrno-nábožensky, ale aj národnostne zmiešanom a mnohovrstevnom ukrajinskom „kotlíku“ jednoducho nemohol po rozpade Sovietskeho zväzu vzniknúť žiaden diktátor, pokiaľ by nemal masívnu ekonomickú a vojenskú podporu zvonku. Janukovyčov pokus skončil tak, ako sa skončil, pretože sa Moskva s ním o to síce pokúsila, ale Putinove Rusko nie je Brežnevov Sovietsky zväz.

Ruský záujem o Bielorusko

Práve vďaka popísaným špecifickým rozdielom oproti Ukrajine má však Moskva stále dosť síl, aby v Bielorusku vedela presadiť efektívne svoje záujmy. Jej hlavným nástrojom po celé roky boli osobitné ekonomické vzťahy, čo sa zreteľne prejavovalo v oblasti dodávok ropy a zemného plynu. Vďaka nim mohol Lukašenko budovať nielen svoju moc, ale aj vytvárať zdanie bieloruskej prosperity. Tá stála na nepatrične lacných dodávkach ruskej ropy do bieloruských rafinérií, ktoré v čase rozpadu Sovietskeho zväzu patrili medzi najmodernejšie, a tak už za samostatného Bieloruska boli schopné následne vyrábať kvalitné produkty, ktoré Lukašenko predával v Európe sa štandardné trhové ceny, čím dosahoval v najlepších rokoch naozaj obrovské príjmy. Druhým veľmi ziskovým exportným artiklom jeho režimu sú hnojivá, ktoré zase vyrába z donedávna super lacného ruského zemného plynu. Takto videl podstatu nového „sojuzného“ zväzku s Ruskom Lukašenko.

Putinov režim v Moskve však po udalostiach v Ukrajine nástojil na čoraz väčšej ekonomickej a hlavne politickej integrácii. Preto Kremeľ v posledných rokoch začal „priškrcovať“ dodávky lacnej ropy a plynu a súčasne čoraz tvrdšie tlačiť na Minsk, aby svoje kľúčové rozhodovacie kompetencie v oblasti ekonomiky či bezpečnosti začal presúvať v zmysle znenia starých dohôd na spoločné orgány, ktoré samozrejme by už mali sídlo v Moskve. Lukašenko a jeho elita, ktorá doteraz profitovala z osobitných ekonomických schém, to rezolútne odmietala a vzájomný konflikt sa stával čoraz viac aj verejne viditeľnejší.

Moskva v prezidentských voľbách

Lukašenko veľmi pozorne zanalyzoval udalosti v Ukrajine. Nielen ako efektívne potlačiť protesty, ale aj spôsoby, ako sa Kremeľ miešal do ukrajinských záležitostí ešte pred Majdanom. Preto s takým dôrazom znemožnil kandidatúru dvom silným protikandidátom, ktorí mali veľmi blízko k Moskve. A súčasne tesne pred voľbami nechal svojimi príslušníkmi KGB okázalo zatknúť komando vyše 30tich dobre stavaných a vycvičených „turistov“ z Ruska, ktorí patria k známej súkromnej vojenskej jednotke Vagnera. Tá síce nie je priamo súčasťou ruských ozbrojených síl, ale jej operácie v zahraničí sa dejú v jasnom súlade a za podpory ruskej armády a služieb a za politickej podpory Kremľa, kde jej majiteľ má oficiálnu čestnú funkciu Putinovho šéfkuchára.

Lukašenko jednoducho takýmto spôsobom musel nielen pred Kremľom, ale aj pred svojimi „kágebákmi“ jasne demonštrovať, že len on dáva príkazy na špeciálne operácie na svojom území a že tam nemôže bez jeho vedomia a hlavne velenia pôsobiť žiadna skupina „turistov“ z Ruska. Podobne, rezolútnym odstavením z prezidentskej kampane Valerija Cepkala a hlavne Viktora Babarika, dal jasne najavo, že nestrpí žiadne svoje politické oslabovanie „trójskymi koňmi“ Kremľa. Babariko ako šéf banky Gazporomu v Bielorusku a Cepkalo, ako dlhoročná súčasť politických bielorusko-ruských kuloárov, naozaj len ťažko môžu byť nezávislými prodemokratickými kandidátmi. Ich účasť na voľbách mala oslabiť pozíciu Lukašenka, ktorý by tak mohol byť následne zhovorčivejším pri povolebných rokovaniach s Moskvou o ďalšej „integrácii“.

Cherze la femme

Avšak tak, ako v počítačovom programe sa môže vyskytnúť vírus, tak aj v tejto zložitej pozičnej hre sa zjavila neočakávaná tretia sila v podobne manželky populárneho blogera a protikandidáta, ktorého Lukašenko urýchlene hneď na začiatku kampane tiež nechal zavrieť. Svitlanu Cichanovskú podcenil nielen Lukašenko, ale asi aj Moskva. Dostala totiž organizačnú a finančnú podporu štábov oboch eliminovaných proruských kandidátov. A vďaka svojmu prirodzenému ľudskému vystupovaniu a popularite manžela sa stala okamžite veľmi silným protikandidátom. Preto jej kampaň na sociálnych sieťach bola veľmi účinná a na jej mítingy prišli desiatky tisíc ľudí v Minsku a ďalších mestách. Vtedy sa Lukašenko napriek opovržlivým „mačistickým“ vyhláseniam na jej adresu spamätal a ďalšie mítingy znemožnil. Avšak ešte pred voľbami bolo možné zaregistrovať výrazné politické rozdiely medzi Cichanovskou a ľuďmi Cepkala a Babarika, ktoré sa prejavili napríklad v názore na mieru spolupráce s Ruskom. Keď Cichanovská otvorene vyhlásila, že nepovažuje pre svoju krajinu „sojuzné“ spojenie s Ruskom za perspektívne, hneď sa ostro ohradili.

V tomto kontexte sú veľmi zvláštne aj okolnosti, ako bola Cichanovská „odvezená“ do Litvy priamo z budovy Centrálnej volebnej komisie v Minsku. Po voľbách tam prišla v sprievode ľudí zo svojho volebného štábu v zmysle zákona podať oficiálnu sťažnosť proti výsledku a priebehu volieb. Avšak odrazu ju jej sprievod, ktorí tvorili práve ľudia pôvodne pracujúci pre Babarika, nechali podávať dokumenty osamotene. Ako sa neskôr ukázalo, Cichanovskú niekoľko hodín v priestoroch sídla volebnej komisie „spracovávali“ príslušníci KGB. Vraj jej mali ukázať zábery jej detí, či ako sa ich kolegovia vo väzení zabávajú tým, že strieľajú okolo hlavy jej manžela. Následne sa objavili dve videá Cichanovskej, ktoré ako sa ukázalo, boli natočené v priestoroch volebnej komisie v čase jej „debaty“ s agentmi KGB. V nich  síce číta a hovorí svoje politické a osobné vyhlásenia, avšak celý tón, výzor a chovanie Cichanovskej vzbudzuje viac ako relevantné pochybnosti o tom, či to robila dobrovoľne. Následný jej rýchly presun na pohraničný priechod do Litvy tieto pochybnosti len potvrdzuje.

Bieloruská otvorená koncovka

V čase písania tohto blogu, vo štvrtok 13. augusta dopoludnia, situácia s demonštráciami v Bielorusku vyzerala zmiešane. Na jednej strane bolo evidentné, že počty demonštrantov na večerných akciách sa zmenšujú, pričom ostávali len mladí radikálni ľudia. Avšak v stredu sa objavili správy o denných tisícových demonštráciách žien nielen v Minsku, ale aj v iných mestách a mestečkách po celom Bielorusku. Ženy, prevažne oblečené v bielom a s kvetmi, protestovali proti násiliu na mladých ľuďoch a proti výsledkom volieb. Síce voči nim poriadkové sily tvrdo nezasiahli, ale bolo vidieť napätie medzi nimi. Ak by sa do protestov naozaj zapojili aj v ďalších dňoch širšie spoločenské vrstvy a nielen mládež, tak by Lukašenko začal mať vážny problém, pretože zásah policajných a nebodaj vojenských síl proti nim by bol čoraz problematickejší.

Ak by sa to protestov zapojili priamo aj ľudia z fabrík, ako tomu naznačujú úplne posledné správy, čo by dokonca viedlo k masovému politickému štrajku, tak ďalší vývoj by nabral úplne novú dynamiku. Potom by bolo otázne, ako by sa Lukašenko a jeho silové zložky a elita zachovali. V neposlednom rade čo by urobila Moskva, ale aj Západ a či by sa do celého politického procesu mohla opäť zapojiť Cichanovská z Litvy. Ak by sa nebodaj na jeseň museli konať nové voľby je celkom možné, žeby si ľudia demokraticky a dobrovoľne zvolili nového prezidenta, ktorý by následne uskutočnil už bez Lukašenka mierové spojenie Bieloruska s Ruskom pokojnou cestou. Alebo by Cichanovská a jej manžel nabrali sily a odhodlanie na ďalší politický súboj a získali by podporu na síce dlhú a zložitú demokratizáciu svojej krajiny s otvoreným koncom tak, ako to vidíme v susednej Ukrajine. Stále je však skôr pravdepodobné, že to nejako Lukašenko vydrží,  ale vážne oslabený skončí aj s celou krajinou v objatí Moskvy.

V oboch prípadoch by to malo zásadný dopad na dianie v Rusku a pozíciu práve „vynulovaného“ Putina. Tak či onak môžeme s istým zveličením povedať, že v Minsku sa teraz paradoxne rozhoduje aj o tom, čo sa bude diať v Rusku a v samotnom Kremli. Už na jeseň.

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.