Denník N

Odpad ako umenie

Môže byť odpad krásny? A čo socha z opotrebovaných tuškových bateriek ? Alebo objekt z farebných počítačových káblov. Recyklácia a druhý život vecí.

Keby som hľadala umelca so zaujímavými názvami výstav, tak jedným z kadidátov by bol autor týchto výstav :
“Am I also responsible for all that shit around?”
“Do Not Litter, Do not Feed Birds and Do Not Push the Help Button Yet”
“Problems on top of problems”
“Can you show me what´s in your bag?”
“I am sick of it all”,
“Painting is watching you”.

Ja by som vymenovaním týchto výstav  ešte neuhádla umelca, a tak pre tých, ktorý ako ja potrebujú ďalšiu pomôcku :

Nielen jeho výstavy , ale aj samotný autor má zvučne znejúce meno(doslova) a pochádza zo susednej nám blízkej krajiny. Keď som prvýraz počula jeho meno, povedala som si : s takým menom by kľudne mohol robiť inštalatéra a o reklamu má prirodzene postarané. V skutočnosti som až tak  ďaleko od pravdy nebola. Umelec používa vo svojej tvorbe pricípy strojárenstva, mechanizácie aj inštalatérstva a spracovania odpadov.

V týchto dňoch má autor aktuálne na Slovensku výstavu v Košiciach. Vo VSG.  Umelec s iniciálami K.K.

Krištof Kintera (1973) je český umelec svetového mena, ktorý pochádza z umeleckej rodiny. Študoval na Akademii výtvarných umění v Prahe a hoci nikdy sa nestal laureátom ( 3x bol nominovaný) najprestížnejsej českej ceny Jindřicha Chalupeckého, je vysoko aktívnym vystavujúcim umelcom a tvorcom často kontroverzných diel. Je autorom napríklad dvoch pražských pamätníkov:  Z vlastního rozhodnutí – Memento mori (2011) – spomienka na ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodli ukončiť svoj život a Bike to Heaven (2013) ako pripomienku na tragicky zosnulého propagátora mestkej cyklistiky v Prahe. Jeho diela sú unikátne tým, že zasiahnu svojou priamou a otvorenou výzvou aj ľudí mimo umeleckého sveta. Skôr môžem povedať, že na rozdiel od mnohých súčasných umelcov s minimálnym vkladom do tvorby (intelektuálnym aj fyzickým)  a očakavajúcimi maximálnu odozvu, je to v Kinterových dielach opačne. Je v nich až skoro hmatateľne prítomná sila, ktorú do nich svojím tvorením vložil. Množstvo káblov, doštičiek, želiezok, spojov, zvarov … priam fyzicky evokuje úsilie a množstvo pohybov a surovej manipulácie s materiálom.

Čo na Kinterových objektoch prekvapuje :  že je to odmakaná poctivá strojárenská práca. Aj keď zavše odkazuje na postkonzumnú spoločnosť- nie je to imitácia, maketa, či fake . Materiály, montáž, zváranie, lepenie, leštenie a brúsenie sú skutočné a proces tvorby a ničenia súčasne sa dá doslova vnímať vo výslednom diele.

Reportáž z jeho ateliéru, či dielne si môžete pozrieť napríklad v magazíne o umení ARTMIX : Umělci na nucené dovolené.

https://www.ceskatelevize.cz/porady/10123096165-artmix/220562229000005/

Sledujúc jeho ruky a prácu s materiálom až sa mi natískala otázka, či keby sa Kintera narodil iným rodičom, nevideli by títo v jeho zručnosti predpoklad pre perfektého inštalatéra či opravára.

Fakt je, že tento mix schopností, talentu, zmyslu pre humor a nezvyčajných kombinácií spôsobil zrodenie tak unikátnej umeleckej hviezdy a tvorcu fascinujúcich inštalácií a objektov.

Diela samé o sebe majú silný emocionálny náboj, že to až prebíja pokusy o odkazy k vonkajšiemu svetu. Tak ako v nich môžeme vidieť odkaz na ideu či poukazovanie na stav enviromentu, zároveň to vôbec nepotrebujeme. Priamo zasiahnutý recipient nemusí hľadať hlbší odkaz, pocity sú tak silné, že vystačia dielu aj samé. „A vôbec chceme, aby diela stále na niečo poukazovali a k niečomu sa vyjadrovali? Nie je to už nejaký novodobý nákazlivý vírus či uniformita požadovaná od tzv. vysokého umenia?“ Mimochodom preferovanie obsahu pred formou začína byť v súčasných dielach unavujúce, občas nudné až uniformujúce. Kinterove diela naopak zasiahnu, rozrušia, znervóznia (mimochodom Nervous – to je aj najčastejšie slovo, ktoré Kintera používa v názve svojich výstav). A divákovi to môže stačiť. Alebo aj nemusí – podľa toho ako je náročný či školený. Pre tých druhých má Kintera relevantný ekologický odkaz, ktorý môžu v dielach vnímať.

Je pravdou, že Kintera používa silné námety : apokalypsa, hluk, choroby, znečistenie, neurotizmus, ale robí to tak fokusovo a dôrazne, že z nich vyextrahuje čistú jedinú mýšlienku a tú následne znásobí a surovo ňou udrie. Len jeho inštalácia pračiek je silnou témou kontrastne pôsobiacou v historickej sále galérie Rudolfínum, Praha. We all want to be cleaned,(2019). A to hovorím o pôsobení fotky. Iný zážitok prichádza z inštalácie na živo ( to som žiaľ nemala možnosť vidieť ) ale výborne video nájdete tu : https://www.youtube.com/watch?time_continue=10&v=E1KoSsxo76c&feature=emb_logo

Hukot pračiek, strašidelné kvílivé krútenie a samovoľný kolísanie zapnutej práčok vyvoláva stiesnený pocit oživlých vecí, ktoré sa nás chystajú napadnúť. Na mňa už samotná fotka pôsobila prisilne. Video bolo omračujúce.

Za najjemnejšie a najdecentnejšie Kinterovo dielo považujem „Nervous trees“(2013) Objekty jemných konárikov a koreňov s malou gumenou (predpokladám) zemeguľou -loptou uprostred vrcholu. Jednoduchosť a nevinnosť objektu vyvážuje jeho minimálnosť a strohosť. Ilustráciu z výstavy som použila ako príklad angažovaného ekologického umenia v svojej bakalárke. To som ešte netušila, že objekt má ešte jednu charakteristiku navyše. Je kinetický. Hýbe sa a trasie akoby v tranze. Kolíše sa a zrýchlene vibruje. Ozaj doslovnosť svojho názvu. Nervózne stromy. https://www.youtube.com/watch?v=vLiTXABw2M8

Kurátorka Nina Vrbanová opísala diela Krištofa Kinteru ako zjavné a atraktívne nosiče zahanbujúceho paradoxu blahobytu a konzumu versus zdevastované prostredie a krízu kultúry : „ Vyjadruje ho ako stav skratu a denervácie, lebo pochádzajú či „vyvierajú“ z rovnako nervózneho prostredia narušenej globálnej prírody. Často bizarne až surreálne pôsobiace „bytosti“ autor konštruuje z technického odpadu ako equipmentu civilizačnej nadprodukcie. Na pozadí vtipných a často absurdných foriem sôch a objektov tak sprítomňuje charakteristický vnútorný rozklad a nekľud doby.

Oproti týmto Kinetickým dielam je súčasná Kinterova výstava vo VSG až príliš statická . A dosť malá. Sedem diel ( nepočítajúc to na chodbe, ktoré som si pôvodne myslela, že je uputávka na náučné videa SNG s profesorom Škrečkom) sa chladno a s úškrnom pozerajú na vás (Objects are watching you, ak si dovolím malú parafrázu).

V samotnej výstavnej hale je len sedem diel. Jedno z nich je ozaj pozoruhodný objekt a zvyšných šesť sú závesné obrazo-objekty. Výstava je zároveň dvojvýstavou spolu so slovenským autorom Ivanom Šafrankom. Nebudem sa vyjadrovať k tejto juxta pozícií- to už urobil P.Megyeši v magazíne PROFIL 2/20, ale chcem sa pozastaviť nad dielom City of Lost Connections, kombinovaná technika. (2019). Názov výborne vystihuje dielo zložené z niekoľkých desiatok hliníkových telekominkačných skriniek. Vyhodené krabice modemov s otvormi pre káblové pripojenie pôsobia ako malé mesto či moderný mrakodrap. Mrakodrap s ošúchanými stenami, ktorý už má najväčšiu slávu užívania za sebou. Mesto stratených spojení. Inak námet mesta alebo post-apokalyptickej krajiny je jednou z hlavných tém Kinterovej tvorby. Kintera na ich tvobu využíva technologický odpad ako súčasti počítačov, elektonických zariadení, káble a plošné spoje či tuškové baterky. Tie láme, ničí a nanovo spája či zvára. Tak vznikajú bizardné diela z odpadu často pripomínajúce organické prostredie, huby alebo rastliny. (napríklad Postnaturalia (2016-2017), Astra apocalyptica(2019), Out of Power Tower(2018-2019), Siliconum Urbanum (2018) atď.

http://kristofkintera.com/all-work.htm

Toto dielo City of Lost Connections tiež môže divákovi pripomínať kubistickú či futuristickú sochu. Súčasti tohto vystaveného objektu pôsobia stroho, chladne, zničene a zároveň systematicky usporiadane ako pamätník stratenej civilizácie. Machu Picchu na podlahe v galérií VSG.

Škoda, že takýchto diel nie je na výstave viac. Kintera by si rozhodne zaslúžil aj samostatnú výstavu, na ktorej by boli aj jeho pohybujúce sa kinetické diela. Veď aj kvôli nim a ich nápaditosti je Krištof Kintera obľúbeným autorom nielen u odborníkov, ale je v povedomí aj u širšej verejnosti. Teda aspoň v Čechách: A tie nie sú tak ďaleko, aby sme sa umelecky nepoznali aj bližšie.

P.S. Keď si dám do analógie tie Kinterove práčky a Nervous trees, mám dojem že som prišla na to ako spravil to kinetické nervózne trasenie. To len tak na margo môjho pohľadu pragmatickej estetiky.

Asi ste na to prišli tiež. :)Zdroje :

webová stránka autora http://kristofkintera.com/home.htm

KRIŠTOF KINTERA: Prirodzená nervozita

časopis PROFIL 2/2020

Teraz najčítanejšie