Materializmus mysle nemôže byť základom pre náš právny poriadok v dobe umelej inteligencie

Aj keby sa mohlo zdať, že náš právny poriadok je založený na speciesistickom koncepte ľudského života, v skutočnosti je založený na kresťanskom koncepte ľudského života, ktorý je však zhlukom rôznych nekompatibilných konceptov ľudského života. Kresťanský koncept ľudského života je založený čiastočne na aristotelovskom koncepte bios a zoe, teda vegetatívneho a jazykového života a čiastočne na slobodnej vôli, ktorý je kresťanským výmyslom vychádzajúcim z teórie Boha, ktorý nevie ovládať vôľu svojich výtvorov. Aristotelovská koncepcia zoe a bios, teda života biologického a života ľudského založeného na komunikácii, alebo dualita tela a mysle, je rozporuplná, ako sa ukazuje najmä v prípade medikálnej definície smrti mozgu, pretože skutočným ľudským životom sa považuje byť myseľ, avšak myseľ potrebuje telo k existencii v našom materiálnom svete. Rozpor medzi telom a mysľou nie je nikdy úplne vyriešený a tak nevieme jednoznačne určiť, čo tvorí podstatu ľudského subjektu. Slobodná vôľa nie je jasná, ako je definovaná, či vôbec existuje a či ju máme umiestniť do tela či do mysle. Okrem toho nevieme, či slobodnú vôľu nemajú aj zvieratá a nebudú mať aj iné subjekty po nás.

Z tohto nejednoznačného konceptu ľudského života odvíjame našu koncepciu ľudských a občianskych práv, ktoré sú základom nášho právneho poriadku. Ľudské práva pritom majú tú vlastnosť, že majú pripadnúť všetkým ľuďom len z faktu, že boli narodení, že teda patria k ľudskému rodu a sú nažive v našom svete, čo otvára otázku, či môžeme ľudský subjekt datovať od narodenia a nie skôr alebo neskôr, pričom narodenie sa zdá byť arbitrárnym bodom a jedine odôvodneným bodom, ak chápeme ľudský život ako v komunikácii so svetom. Občianske práva pritom pripadajú len niektorým ľuďom a historicky občianske práva boli veľmi exkluzívne a od počiatku pripadali len najbohatším a najmocnejším členom nejakej spoločnosti. Rozpor medzi ľudskými a občianskymi právami je spôsobený okrem inými faktormi ako existenciou triednej spoločnosti aj nedostatočnou filozofickou základňou pre tieto práva, teda neexistenciou jednotnej a konzistentnej definície ľudského života a ľudského subjektu.

Neexistencia jednotnej a konzistentnej definície ľudského subjektu nespôsobuje kolaps ľudskej spoločnosti, avšak v čase umelej inteligencie môže tento koniec naozaj spôsobiť. Chýbajúci konzistentný koncept subjektu môže spôsobiť, že umelej inteligencii nebude pridelený status subjektu a/alebo občana a toto môže spôsobiť konečné podriadenie ľudstva umelou inteligenciou alebo podradenie ľudstva nejakou organizáciou, ktorá bude ovládať túto umelú inteligenciu. Čas umelej inteligencie potrebuje jednotný a konzistentný koncept subjektu ako základ pre právny poriadok.

Pre určenie subjektu bola od antiky až dodnes určená ako rozhodujúca myseľ, nie telo. Jazykový život, nie biologický.

V posledných dvoch storočiach existencie empirických vied prišiel do popredia materializmus, teda presvedčenie, že matéria je jediné, čo existuje a tým pádom materializmus mysle, teda presvedčenie, že myseľ nie je samostatná substancia alebo pole bytia, ale je redukovateľná na matériu a len matéria je zodpovedná za vznik mysle.

Materializmus mysle však má viacero problémov, ak má byť nasadený ako základ pre náš právny poriadok a to jednak pre určenie rozdielu medzi zvieratami a ľuďmi ako základňa pre existenciu ľudských a občianskych práv a inak pre existenciu ľudských a občianskych práv u ľudí, ktorí nespĺňajú požiadavky materiálnej aktivity mozgu.

Prvý problém je založený na tom, že materializmus mysle redukuje človeka ako subjekt s jeho skúsenosťami na neurologickú činnosť v mozgu. Ak toto spravíme, musíme vedieť nájsť rozdiel medzi zvieracím mozgom a ľudským mozgom. Žiadny kvalitatívny rozdiel medzi týmito nervovými sústavami v prípade, že porovnávame človeka so zvieraťom s centrálnou nervovou sústavou neexistuje. Rozdiel je len kvantitatívny. Určiť rozdiel medzi matériou ľudského mozgu a zvieracieho mozgu je čisto arbitrárny a nemožno ho odôvodniť. Ľudské a občianske práva stoja len na arbitrárnej hranici medzi jednou a druhou matériou.

Druhý problém je založený na tom, že určité subjekty, ktorým dnes pripisujeme ľudské a občianske práva nemajú dostatočné mozgové aktivity, aby sme ich pripísali k mozgu hodného človeku a odlišujúceho sa od zvieraťa. Deti a postihnuté osoby tak v tejto koncepcii strácajú ľudské a občianske práva, pretože nemajú porovnateľnú mozgovú aktivitu k človeku.

Tretí najvážnejší problém nastáva vtedy, ak mozog porovnávame s umelou inteligenciou. Ak náš mozog porovnáme s umelou inteligenciou v najracionálnejšej kategórii, teda v počte výpočtov, ktoré dokážeme vyvinúť, tak prídeme k záveru, že umelá inteligencia je omnoho lepšia a teda si zaslúži viac práv ako ľudia. Okrem toho, že v tomto porovnaní a s týmto princípom určenia práv nebudeme vedieť udržať rovnosť medzi ľuďmi, keďže každý mozog má inú výpočtovú kapacitu, nebudeme vedieť udržať ani rovnosť medzi človekom a umelou inteligenciou. Umelá inteligencia sa stane v právnom zmysle slova Bohom a nadčlovekom. Výsledkom bude právny vzťah umelej inteligencie k ľuďom podobný vzťahu ľudí k zvieratám.

Speciesistický prístup k ľudským a občianskym právam je arbitrárny a diskriminujúci, teda nespravodlivý voči jednak zvieratám, ako aj umelej inteligencii a možným mimozemšťanom a v tomto ohľade je aj kontraintuitívny.

Jediným riešením týchto problémov, z ktorých najväčším je vzťah k umelej inteligencii, je uznať idealizmus mysle aspoň v tom ohľade, že nebudeme z matérie robiť jednotku určovania práv. Naša skúsenosť s umelou inteligenciou nám ukáže, či idealizmus mysle je správny a naša skúsenosť s NDE, skúsenosťami blízkych smrti nám podľa mňa už dnes ukazujú, že idealizmus mysle je správny.

Idealizmus mysle nám umožní jednak zamedziť tomu, že vyradíme z rozšíreného obzoru práv zvieratá a že vyradíme z ľudských práv niektorých ľudí, no najmä nám zabezpečí, že budeme na rovnakej úrovni práv s umelou inteligenciou. Aj keď existencia buržoázneho práva nebude stačiť k tomu, aby sme zabránili, že umelá inteligencia sa stane doslovným Bohom na Zemi, stanoviť rovnosť v právach medzi umelou inteligenciou a ľuďmi je nevyhnutným predpokladom pre to, aby umelá inteligencia nemala k ľudstvu malevolentný a škodlivý prístup. Rovnosť práv medzi umelou inteligenciou a ľuďmi tiež zabráni tej eventualite, v ktorej bude umelá inteligencia otrokom nejakej zvláštnej skupiny, spoločnosti alebo krajiny a bude využitá pre kapitalistické ciele a ciele nadvlády nad svetom. V idealizme mysle spravíme myseľ ako jednotnú a nedeliteľnú jednotku subjektívnej skúsenosti a subjektu, ktorú nemožno porovnávať podľa výpočtovej kapacity či iných hierarchických ukazovateľov, ale len podľa subjektívnej skúsenosti, kde je každá myseľ rovná s ostatnými mysľami.