Školenie, ktoré skončilo smrťou a hľadanie vinníka

Prirodzenou ľudskou vlastnosťou je vyviňovanie. Stretávam sa s tým ako lekár pravidelne. V prípade, že niekto pociťuje, že svojim konaním, či nekonaním dopomohol svojmu príbuznému k ohrozeniu jeho zdravia, skôr či neskôr začne bojovať so svojim svedomím. Tento boj najčastejšie prebieha tak, že sa dotyčný snaží nájsť v okolí chorého niekoho, na koho by balvan pochybenia mohol preniesť. Najčastešie ide o zdravotníkov. Títo sa stávajú terčom nezmyslených a neopodstatnených útokov a sťažností. Zaspávať s myšlienkou, že ja som ten, kto svojmu blízkemu ublížil je ťažké, a preto je investícia do hľadania iného vinníka často-krát jedinou cestou k fiktívnej slobode. To, že táto cesta ublíži nevinným, je pre egoisticky zmýšľajúceho jedinca akceptovateľným vedľajším javom.

V súvislosti s Covid-19 som opakovane vyjadril obavy z toho, že by som mohol pri nakazení sa od pacienta ohroziť svoju rodinu, vrátane tých, ktorí patria do vysoko rizikovej skupiny. Aj toto je dôvod, prečo tak intenzívne bojujem za to, aby boli ľudia zodpovední a ochranou seba chránili aj ostatných. Už aj pán poslanec z ĽSNS pochopil, že nakazený koronavírusom môže byť asymptomatickým nosičom. Cíti sa dobre, ťažkosti nemá, no svojim odporom k osobným ochranným prostriedkom ochorenie šíri svetom. Tí, ktorí predsa len nejaké ťažkosti majú, sú len vrcholom ľadovca. Oprávnené obavy mám z tej pod hladinou ukrytej vraždiacej masy.

Denník N zverejnil príbeh Daniela z Prešova. Ide o mladého muža, ktorý býva v spoločnej domácnosti s rodičmi aj starými rodičmi. Po tom, čo sa zúčastnil školenia, prejavili sa u neho príznaky infekcie Covid-19. Test infekciu potvrdil. Napriek jeho popisovanému izolovaniu a používaniu rúšok aj rukavíc sa postupne nakazila polovica rodiny.

Dočítať sa môžeme o tom, ako zlyháva systém testovania, ako dlho sa na testy čaká. Vyvetľujúce nie sú ani odborné usmernenia, podľa ktorých je odber vzorky u ľudí, ktorí prišli do kontaktu s nakazeným, indikovaný na 9.deň od nástupu príznakov. Dočítate sa, že záchranári, ktorých volali k starej mame, ju automaticky nezobrali do nemocnice, nechali ju doma, zlyhali. Že zlyhali osobné ochranné prostriedky, rúška aj rukavice.

Na konci príbehu, ktorý začal školením, na ktorom bolo pravdepodobne nosenie rúšok, respektíve náhubkov, len terčom vtipov, je tragédia. Danielova stará mama je 31. obeťou Covid-19 na Slovensku. Starý otec je naďalej v nemocnici.

Daniela sužovali výčitky, bol nahnevaný na seba, na celý svet. Nebyť školenia, stará mama by ešte žila. Rodina sa na neho spočiatku hnevala, neskôr si uvedomili, že on za to nemôže, že sa to moholo stať kedykoľvek, kdekoľvek. Danielovu mamu teraz trápi chaos v usmerneniach, keďže napriek tomu, že nemá ťažkosti, pred návratom do práce regionálni hygienici trvajú na tom, aby mala ešte jeden negatívny test. Mám pocit, že aspoň troška pokory by bolo na mieste.

A ako príbeh končí? Tak ako môj text začína. Daniel sa chystá do nemocnici za lekármi, aby zistil, prečo jeho stará mama zomrela. Má množstvo otázok. Bol by rád, keby bola celá záležitosť prešetrená, myslí si, že by všetko mohlo byť inak, keby nezlyhali iní…

Ps. Covid-19 existuje, nie je to hoax. Nosením rúšok, hygienou rúk a obmedzovaním účasti na skupinových podujatiach nechránite len seba, ale aj vašich blízkych, priateľov, susedov a kolegov. Hrozba, že sa príbehy, aký má Daniel, budú opakovať, tu stále je a je našou úlohou robiť pre bezpečnosť maximum…#ruskoniejehanba #rukarukumyje

Facebook: Milan Kulkovsky blog