Blázon kričí chyťte blázna!

Asi nie nadarmo mi už pár ľudí povedalo, že som nenapraviteľný idealista a že týmto postojom nerobím dobre minimálne voči vlastnému telu. Ale je mi to v zásade jedno. Ošúchaná fráza „telo má ísť do hrobu zhumpľované“  v mojom prípade bude raz platiť viac ako obyčajne :-). Či nie je mi to vlastne už jedno?

Nedovolím si však súhlasiť s tým, že človek si môže zvyknúť na všetko a prispôsobiť sa. Cikať proti vetru sa pri zdravom rozume a plnej súdnosti predsa nedá, či? Veru neviem, keď začínam mať pochybnosti, keď pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorých prítomnosť, či pozornosť venovanú mojej osobe, si vážim a vidím v ich očiach strach. Nie vidím, priam cítim, ako z ich očí vyžaruje číry strach, ktorý som mal pocit, že môže zažívať len človek v neslobodnom svete, totalite, či obdobnom autokratickom režime.

Nie, nemýlite sa, rozprávame sa o 21. storočí a ľuďoch, ktorí žijú v najrozvinutejšej časti tejto planéty a napriek mnohým pochybeniam, neraz i pádom, máme tu česť byť členmi prestížneho klubu, na ktorom máme nielen možnosť, teda právo, ale priam povinnosť slobodne rásť. Rásť k svetlejším zajtrajškom, kde aj napriek večernému škaredému pohľadu do zrkadla sa môžeš ráno zobudiť a usmiať na seba.

Neviem, či však hovoríme o tom istom pocite a tej istej krajine, či časti sveta. Ja ten pocit už postupne prestávam mať. Ten strach, čo v týchto očiach vídavam, máva dvojakú podobu. S prvým obrazom strachu sa skôr stretávam pri ľuďoch, ktorých si až tak k telu nepúšťam. Vedia celkom zrozumiteľne popísať svoj strach, možnosti angažovaní sa vo verejnom sektore (rozumej mimo vlastný pozemok), avšak po presne stanovené hranice. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ak nesúhlasím s konaním niektorých ľudí, či niekedy sa to prieči aj môjmu zdravému rozumu a súdnosti ako takej, no neurobím s tým nič. Nepôjdem do prvej palebnej línie a nepostavím sa za svoje presvedčenie a nebudem ho konfrontovať s realitou. Čo keby som predsa nemal/a pravdu?…

S druhým obrazom strachu sa až tak často nestretávam. Nie pre to, že si málo ľudí k sebe pustím alebo by som nemal guráž sa tomuto druhu strachu dívať priamo do očí. Tento pohľad a pocit z očí ľudí, na ktorých vám záleží, je o to bolestnejší, že Vás dostáva na hranicu vlastných možností ľudskosti, kedy Sofiina voľba padá na voľbu buď tvoje presvedčenie alebo naše priateľstvo.

Dlho som si myslel, že v tom mám tiež jasno, ale s ohľadom na vyššie zmienené pochybnosti to asi až tak nemusí byť pravda. Do akej miery má význam bojovať v prvej línii za svoje vlastné presvedčenie, životné hodnoty a zmysel pre spravodlivosť, s čím ide ruka v ruke aj zodpovednosť a teda padnúť v boji, či zostať napokon sám?

Akonáhle sa ako ľudia ocitáme v ohrození vlastných záujmov, domovov, vlastných rodín, tak sa neraz neštítime zaprieť samého seba, vieru v dobro človeka a hodnoty, na ktorých človečenstvo a spoločenstvo stoja, len aby sme prežili. Láska, priateľstvo, ľudskosť a božia prozreteľnosť matky prírody tak idú nemilosrdne bokom. Ešteže si to vieme alibisticky zdôvodniť a vyspovedať sa zo svojich hriechov… Veď to nie ja, to on ma k tomu donútil… Veď padol v boji.