Ťažoba v duši i v mysli umelca (I.)
• Zo smútkov i utrpení vyviera skutočné a hodnotné umenie. •
• Napríklad Martin Martinček (30. január 1913, Liptovský Svätý Peter – 2. máj 2004, Liptovský Mikuláš) patrí medzi najvýznamnejších slovenských umeleckých fotografov XX. storočia. Aurel Hrabušický, kurátor zbierok moderného a súčasného umenia v Slovenskej národnej galérii, špecializujúci sa na výtvarnú fotografiu, o Martinčekovi hovorí: „Fotograf, ktorý by tak ako on vynikajúco a kontinuálne zvládal abstraktnú umeleckú fotografiu a súčasne bol i výborným dokumentaristom už v slovenskej fotografii neexistuje.“ Hodnotiac umelecký register fotografa Hrabušický pripomína: „Desaťročia prinášal svedectvá o svojich schopnostiach, pričom jeho tvorivá dráha nebola dlhá. K intenzívnemu fotografovaniu sa dostal až koncom päťdesiatych rokov a fotografovať prestal záverom rokov osemdesiatych. Za necelých tridsať rokov vytvoril dielo, ktoré kvalitatívne nekleslo a jeho hodnota je trváca i nenahraditeľná.“ Zaujímavé je, že Martinček nemal žiadne výtvarné ani iné umelecké vzdelanie, ktoré by ho bolo v tvorbe ovplyvnilo. Pravdou je, že jeho druhá manželka Ester Martinčeková – Šimerová, významná výtvarníčka, ho spočiatku určite ovplyvnila, upriamila na to, že fotografia môže byť aj prvkom abstraktného umeleckého vyjadrovania sa. „Predpokladám, že základnú výtvarnú a vizuálnu prípravu Martinček dostal od manželky, ale to, čo bolo v ňom, určite nemohla odokryť bez toho, aby on sám neobjevil v sebe talent, schopnosť vidieť, vnímať, a videné, pozorované, vnímané ako fotograf spracovať,“ uvažuje Hrabušický o Martinčekvej tvorbe, ktorá je podľa neho akýmsi ideovým pokračovaním diel napríklad Karola Plicku i Karla Skřipského vo fotografickej tvorbe či Martina Benku vo výtvarnej tvorbe. •
• Napriek tomu, že sa Martinček narodil v hornom Liptove, detstvo prežil v Spišskej Starej Vsi a v Sabinove. Po maturite na reálnom gymnáziu v Prešove začal študovať právo na Univerzite Komenského v Bratislave. Štúdiá ukončil v roku 1937 doktorátom. Začal pracovať ako advokát, neskôr v súdnictve. Kruté zlomy v jeho osobnom i pracovnom živote nastali na sklonku druhej svetovej vojny a necelé tri roky po nej. Prvou životnou ranou bola náhla strata milovanej manželky Eriky, synčekov Petra Ľudevíta (1939) a Iľju Bohuslava (1941) i šesťesiatročného otca Petra. Gustáv Martinček, bratranec Martina Martinčeka, po rokoch o tragédii zo 6. februára roku 1945 hovorí:„Keď východným Slovenskom prešiel front, chcel sa s rodinou dostať domov, do Sabinova, na oslobodené územie. Zohnal si vojenské auto, naložil naň príbuzných, vydali sa na cestu. Prišli k rozvodnenej Toryse, k strhnutému mostu. S vodičom sa chcel presvedčiť ako možno prejsť rieku. Vystúpili, a auto, napriek tomu, že bolo zabrzdené, dalo sa na zamrznutej pôde do pohybu. Zrútilo sa do ľadovej vody. Všetci v ňom zahynuli.“ Musela to byť hrozná chvíľa – vidieť zblízka záhubu najblžších, nemôcť zareagovať, pomôcť. Pán Gustáv vraví, že na dlhé týždne po tragédii Martinčeka, v okamihu opustila vôľa žiť. Práve na pozadí tejto tragédie po desiatkach rokov odhaľujeme Martinčekov celoživotný, úprimný a aktívny vzťah k Bohu, jeho silnú vieru a silu viery. •
• V júli a v auguste 1945 Martin Martinček prebýva v Novom Smokovci, kde píše rozsahom neveľkú, asi šesťdesiatstranovú knižočku, nazvanú Svojej žene a deťom. Vyšla v októbri 1945 a autor v pretrvávajúcom silnom emotívnom rozpoložení sa na jej prebale a v tiráži podpisuje ako Dr. Martin Erik Martinček. V úcte a spomienke na zahynuvšiu manželku v tom období používa druhé meno Erik aj na jednoduchých vizitkách. Práve túto knižku možno vnímať ako prvé a na desaťročia jediné otvorené svedectvo vzťahu autora k Bohu a o vnútornej komunikácii s Ním. Svedčí o tom i motto knižky: ‚Neb silnější jest milování, jako smrt.(Pieseň piesní 8, 6.).‚ Prvú časť knižky tvorí lyrický text, spomienkové vyznanie lásky autora manželke, ktoré je presiaknuté slovami o vlastnej márnosti, smútku, pochybnostiach i strate vôle, síl k žitiu. Z textov v knižke je evidentné, že Martinček (ktorý v tom čase ešte umelecky nefotografoval) trpel výčitkami svedomia, depresiami, hlbokým žiaľom a psychickou nemohúcnosťou. Zaujímavé je, že v tých mesiacoch síce prepadol ťažkomyseľnosti, ale nie k alkoholu, k márnivému životu. Zvolil cestu „vypísania sa“ zo žiaľov a smútkov. Tu je niekoľko ukážok z knižočky:
„Ach, aká smutná a divná vec je môj život / stará zabudnutá zvonica, / do ktorej neprídeš viac pohnúť srdcom zvona / studeného, puknutého / zhodeného na zem nemilosrdným rozkazom Božím.“
(…)
„Som zdegenerovaný na lotra bez pokánia, / na vtáka bez krídel, na oblak bez neba, / na prehnitý konár, nehodný pahreby, / na slepú uličku čo vedie do múra.“
(…)
„Zlo sveta stratilo gloriolu strachu. / Zo strašnej smrti stala sa priateľka, / s ňou porozprávať sa dnes nie mi je už ťažko. / Často ju nahováram: ‚Ľahnem si na kiyptu / a príď si po mňa, budem Ti veľmi vďačný. / Dopraj mi stretnúť sa so ženou a deťmi. / Dovoľ mi otcovu pravicu pobozkať, / pohľadiť ich všetkých do teplého kruhu, / sadnúť si a tešiť sa z najhorúcejších citov. / Dosiaľ sa len smeje… Snáď príkaz nedostala, / vari Boh dopriava mi času k milosti. / Sveta sa nebojím, smrti sa nebojím. / Som sám a seba stratiť bolo by vykúpenie.“
(…)
„Och, bolesť srdca, rozumu a nervov, / čo drásaš ma jak rozpáleným nožom, / rozbíjaš spomienky surovo v črepiny sĺz, / v bezmocný, strašný plač. Len umrieť sa mi žiada, / stretnúť sa s Vami, vyobjímať všetkých, / povedať Vám, že žiť bez Vás je hrôza. / Však kresťan som a na vzkriesenie čakám… / V tej pustej hmle kríž z hrubých brván stojí / a na ňom Kristus. Prázdnota je vôkol. / Krvavá cesta vedie ma k nohám Jeho / a sám som s Ním: ‚Odpusť mi viny moje! / Och, prosím, odpusť, nech mám aspoň nádej, / že sa raz stretnem s nimi vo večnosti.”
(…)
„Aká strašná bolesť z nevedomosti a z minulosti: / Mal som Vás a Vy ste mali mňa. / A jediná, posledná nádej silnej viery: / Budem s Vami a Vy budete so mnou.“
Druhú polovicu knižky tvorí autorov beletrizpvaný životopis, podrobná spomienka na zoznámenie sa s budúcou manželkou v roku 1936, na spoločné zážitky i svadobné chvíle v tretí júlový deň roku 1937 v evanjelickom chráme. V tejto časti textu sa Martinček nevyhýba priamemu upozorneniu na svoju príslušnosť k evanjelickej obci, i na to, že jeho manželka Erika, súc katolíčkou, ukázala mu „na vlastnom príklade hlbokú lásku k Bohu, dobre mi známu z výchovy domácej,“ ale aj to, že ona vždy „rešpektovala vysoko naše evanjelictvo a rada šla so mnou do nášho kostola.“ Krátky záver knižky, doplnenej početnými rodinnými fotografiami detí i manželky od autora, je venovaný spomienke na otca Petra, pochádzajúceho „z prísne evanjelickej, slovenskej rodiny.“ •
• Po oslobodení Košíc v roku 1945 sa Martinček ako právnik podieľal na organizovaní vtedajšieho Povereníctva spravodlivosti a Povereníctva financií, od roku 1946 bol prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady. V roku 1947 sa oženil druhý raz – s akademickou maliarkou Ester Šimerovou (23. január 1909, Bratislava –7. august 2005, Liptovský Mikuláš). •
• Druhý krutý zlom v Martinčekovom živote je spojený s rozsiahlou politickou a spoločenskou zmenou začiatkom roku 1948. Ešte pred Víťazným februárom, 25. februára 1948, bol zatknutý a uväznený, neskôr ako „buržoázny nacionalista“ v rámci Acie B vysťahovaný s manželkou z Bratislavy, spoločensky a pracovne degradovaný, násilne odsunutý z verejného života. Pridelený bol za robotníka k bagru v tehelni v Liptovskej Ondrašovej, neskôr musel pracovať na slepačej farme. Trvalo takmer desať rokov, dokým sa mu podarilo vymaniť sa z nútenej spoločenskej izolácie. V roku 1957 sa už ako umelecký fotograf stáva členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a ostáva vo voľnom povolaní. Až do smrti s manželkou Ester žil v Liptovskom Mikuláši, kde sa koncom päťdesiatych rokov angažoval pri zakladaní Literárnohistorického múzea Janka Kráľa, ktorého bol do roku 1961 riaditeľom. V roku 1964 vydáva fotografický debut – knihu Nezbadaný svet, v ktorej série čiernobielych fotografií dopĺňajú verše Laca Novomeského. Jeho neskoršie fotografické publikácie – Ľudia v horách (1969), Kolíska (1972) a Báseň o Kriváni (1988) popri výraznom fotografickom obsahu rovnocenne spoluautorsky dopĺňajú verše Milana Rúfusa. To už ale vchádzame do v podstate nedávnej minulosti – znalcom i znalkyniam tvorby Maestra známej. O viere Martina Martinčeka, o jeho vzťahu k Bohu, v dokončení článku, ‚odhaľujúcom‘ to, čo o Maestrovi málokto vie.. •
• Môj minulý článok:
o význame smútkov, depresií, šialenstiev v tvorbe:
https://dennikn.sk/blog/2003617/plody-smutkov-depresii-a-sialenstiev/ . •