Denník N

Ťažoba v duši i v mysli umelca (II.)

Zo smútkov i utrpení vyviera skutočné a hodnotné umenie.

Dokončenie môjho článku, ktorý je tu:
https://dennikn.sk/blog/2005814/tazoba-v-dusi-i-v-mysli-umelca-i/?ref=list

•  Aký bol v rokoch umeleckej – fotografickej tvorby Martina Martinčeka duchovný život? V časoch nástupu normalizácie rokov sedemdesiatych a v rokoch osemdesiatych, keď otvorené hlásenie sa k viere prostredníctvom umeleckej tvorby nebolo vítané ani žiadané; naopak – neraz bolo ostentatívne potierané, zatláčané a prudko zakazované?  •

• Foto © Martin Martinček: Anna Žiačiková (VI.) • • Zdroj: www.webumenia.sk •

•  Už nebohý Pavel Plachtinský od októbra 1956 do augusta 1957, v časoch, keď Martinček ešte nekráčal po cestách profesionálneho fotografa, pôsobil v evanjelickom chráme v Liptovskom Mikuláši ako kaplán. „Moje skúsenosti s Martinčekom v tých mesiacoch neboli dlhé ani trvanlivé, len ako nám to okolnosti života dovolili,“ spomínal mi už penzionovaný pán farár na stretnutia s Martinčekom: „V jeho živote sa začínala ďalšia etapa, a to, čo bolo za ním, bolo ťažkou skúsenosťou. Žiadalo sa mu zložiť čo ťažilo, začať etapu nového života s novými nádejami a očakávaniami. Veľa stratil,  zdalo sa, že viac sa už stratiť nedalo. Stratil rodinu i spoločnosť, a tá nová, v ktorej sa ocitol, viac brala ako dávala. Dalo sa v takejto situácii začínať niečo nové? Dalo, pretože  v jeho duši bola ukrytá výzbroj viery, akoby čakajúca na to, čo tento človek ešte môže dokázať.  Bolo v ňo ukryté presvedčenie, že nie je sám, že v jeho blízkosti je Pán môjho života, Ruka, ktorú cítim, Sila, ktorá prevyšuje  moju vôľu. Toto poznanie tu bolo, ale v novej etape života sa naplno ukázalo. Domnievam sa, že takto vystrojený človek sa nemôže stratiť. Sila zhora je silnejšia ako to, čo  dobiedza, hlodá zdola. Tieto moje dojmy odvodzujem zo stretnutí s pánom doktorom i s jeho pani Ester.  To, čo prežil, dalo sa zistiť aj bez toho, aby o tom hovoril, pretože kríž človeka poznačí, aj ten osobný, aj ten Kristov. Snažil sa spolu s apoštolom Pavlom zabudnúť na to, čo bolo, a hľadieť na to, čo je vpredu, čo ho čaká. Výzbroj kríža je tu pomocou na zdolanie toho, čo bolo a čo malo prísť. Viera, spojená s kresťanskou nádejou, mu pomáhala. Tá, pretože je vierou kresťanskou, nesklame a neoklame. Oboje – viera aj nádej – boli mu pripravené, pretože za to už dávno predtým zaplatil. Tak sa mu hľadanie stalo ľahším a on v sebe objavil to, o čom možno ani netušil. Od paragrafov prešiel k umeniu a zistil, že čítať možno nielen cez písmená, ale aj cez  drevo, vodu, lány polí, lúk, cez prírodu, slnko. V tom, čo Boh stvoril, ale aj čo človek vytvoril, bol Martinčekov nový svet, ktorý on objavil, spájal v sebe a cez fotografie ukazoval. To, čo ako fotograf ukázal, možno nazvať aj ako ukázanie daru viery.“  •
•  Pavel Plachtinský sa s odstupom desaťročí domnieva, že Martinčekovi v novej životnej situácii prirodzene neostalo iné, len uplatňovať svoje presvedčenie a vieru v Boha aj praktickým postojom, teda pravidelnými návštevami evanjelického chrámu v Liptovskom Mikuláši, kde nechýbal ani v jedno nedeľné dopoludnie. „Božie slovo, to najmocnejšie slovo, aké poznáme, v takej duši, aká bola Martinčekova, chýbať nesmelo,“ zdôrazňuje, „ono doplnilo to, čo stratil a nahradilo  stratené.“  Súčasne dodáva, že Martinček mu bol v jeho začiatkoch cenným radcom, čo s vďakou i pokorou prijímal: „Stávalo sa neraz, že po službách Božích ma pozýval domov, na dlhé rozhovory. S pani Ester sme viedli diskusie výhradne o umení, s pánom Martinom bol rozhovor naplnený jeho reflexiami a pripomienkami k mojim kázňam. Nebola to kritika, naopak, boli to múdre a láskavé rady do života. Dodnes mám oboch pred očami, pretože stretnúť takýchto ľudí bolo pre mňa skôr výsadou, než šťastím či náhodou. Ak máme hovoriť o Martinčekovej fotografickej tvorbe, treba zdôrazniť, že vedieť čítať z bežných vecí a rozumieť im nie je dané každému. Nad tým všetkým je v jeho chápaní a živote vykúpenie ako dar a poslanie ako výzva. Myslím si, že Martinčekovi sa podarilo realizovať oboje. Toto zistenie ma prekvapuje doteraz.“  

• Foto © Martin Martinček: Zátišia u Anny Žiačikovej (IV.) • • Zdroj: www.webumenia.sk •

•  V prvej polovici deväťdesiatych rokov, teda v období, keď už Martinček nefotografoval, chodieval do Liptovského Mikuláša vypomáhať pri bohoslužbách Vladimír Pavlík, evanjelický farár zo Závažnej Poruby:  „S Martinčekom som sa zoznámil v čase, keď zbor v Liptovskom Mikuláši prežíval ťažké časy v súvise s kauzou Devečkovci. V jednu nedeľu, po službách Božích, ma Martinček pristavil a prejavil záujem stretnúť sa a pohovoriť si nielen o situácii v mikulášskom zbore, ale aj o veciach našej cirkvi vôbec. Naše stretnuia sa teda dotýkali situácie v cirkvi a v spoločnosti. Spomínam si na neho ako na človeka, ktorý prejavoval živý záujem o tieto veci a často mi pripomínal a svojím spôsobom prostredníctvom mňa odkazoval našim kňazom, aby naše kázne boli adresnejšie a poukazovali  na nešváry v spoločnosti a v cirkvi. Nešlo mu o politizovanie, od toho bol ďaleko. Videl som, že ako úprimne veriaci človek chcel byť hrdý na svoju cirkev i na ľudí v nej žijúcich. Jeho viera nebola vierou intelektuála, ako to vtedy prichádzalo do módy, ale bola to hlboká a úprimná viera v Boha. Z toho napokon pramenila aj jeho starosť o dianie v cirkvi. Pokiaľ viem, nebolo veľa ľudí v Mikuláši, s ktorými by bol hovoril o Bohu, viere, cirkvi – v týchto veciach si chránil súkromie, aj keď svojou pravidelnou účasťou na službách Božích dával jasne najavo kam patrí. Strenuia s ním ma veľmi obohacovali. Priznám sa, bol som poctený tým, že som mohol byť spoločníkom v rozhovoroch s ním. Bolo mi cťou byť jeho dobrým priateľom, navštevovať ho i jeho pani, byť s nimi v rôznych časoch.“  •

• Foto © Martin Martinček. • • Zdroj: www.webumenia.sk •

•  Autor tohto dvojdielneho článku sa s Martinom Martinčekom a jeho pani Ester spoznal prostredníctvom svojho otca už v sedemdesiatych rokoch. Ako začínajúci fotograf, kráčajúci z tmavej komory (ktorá bola v suteréne bývalého kina Tatra v Liptovskom Mikuláši) s čerstvými fotografiami, uloženými v kartónovom obale, som sa neraz s Maestrom Martinčekom stretol v meste. “Tak ukážte, pán kolega, čo to máte?” pristavil ma fotograf. Ukázal som mu fotografie a on ich jednu po druhej zhodnotil. Nespomínam si na to, žeby niektorú z fotografií negatívne skritizoval. Vždy povedal “…toto sa mi celkom páči, ale…” a nasledovali jeho drobné pripomienky, napríklad: “Keď niekoho fotografujete, pán kolega, dbajte, aby mu netrčal telegrafný stĺp z hlavy a drôty z uší.”  Všetci fotografi, amatéri z nášho fotokrúžku, sme pre neho boli kolegovia. Keď som neskôr pracoval v týždenníku Liptov (ktorý vychádzal v stredu) a napísal som o Martinčekovi nejakú správu alebo krátku recenziu (o jeho výstave, o novej knihe a podobne), vždy mi hneď v stredu ráno zatelefonoval a úprimne sa poďakoval: “Zastavte sa, pán kolega, u mňa,” pripomenul. Tak som sa zastavil na návštevu, pani Ester som doniesol kyticu jej obľúbených červených ruží a ostali sme v dlhom rozhovore o umení a fotografii. Martin Martinček mi neraz daroval niektorú zo svojich nových kníh – samozrejme aj s venovaním. Často mi v redakcii nechal aspoň odkaz s poďakovaním. Bol to človek  ‚starých dobrých mravov,‘  ktorý sa napríklad veľmi slušne a elegantne obliekal – dokonca aj fotografovať chodieval často v dobre padnúcom tvídovom obleku, s viazankou.  •

• Foto © Martin Martinček: Chvála vody XX. • Zdroj: www.webumenia.sk •

•  Ak sa teda s odstupom času sústredíme na Martinčekove fotografie, na jeho dielo, poznajúc pritom jeho osobnú životnú mučivú trýzeň aj jeho intímnu a neochvejne silnú vieru v Boha, v ktorej (a z ktorej) žil, musíme si uvedomiť, že Martinček východisko z ťažkých životných situácií hľadal a nachádzal práve vo viere, sprevádzajúcej ho celým osobným i umeleckým životom. Pretože v situáciách osobnej tragédie a na hraniciach spoločenskej existencie, v akých sa Martinček začiatkom rokov 1945 a 1948 ocitol, nebol v tých časoch, bohužiaľ, sám. V takýchto situáciách ľudia zvyčajne o vieru prichádzajú, alebo ju získavajú. Martin Martinček ako keby ju nanovo našiel a ona ho posilnila nielen v tvorbe, ale predovšetkým v sile žitia aj v túhe po žití.  •

• Foto © Martin Martinček: z cyklu Rozkvitnutý deň. • • Zdroj: www.webumenia.sk •

•  Ucelené fotografické dielo Martina Martinčeka sa uzavrelo knihou Báseň o Kriváni v roku 1988. V jeho dielach – knihách, ktoré vychádzali v opakovaných vydaniach do roku 1990, nehľadajme prvoplánové odkazy na osobný, vnútorný, duchovný život tohto skvelého fotografa a výnimočného človeka. Svoju vieru v Boha a vzťah k cirkvi Martinček nepovažoval za potrebné „jednoducho zobrazovať.“ Skôr dokázal originálne odhaľovať a dokumentovať Božie dielo okolo nás: v prírode, v ľuďoch ukotvených v nej, v zanikajúcich, strácajúcich sa javoch každodennosti. V roku 1995 vychádza Martinčekova kniha Ako sa krúti svet, publikácia, na ktorej v úzkej spolupráci s Mariánom Pauerom osobne participuje nielen fotografiami, ale aj krátkymi príbehmi. Práve v nej nachádzame i fotografie, ktoré rýdzo dokumentujú číry kresťanský život prostých vidieckych ľudí: stareny i chlapcov modliacich sa v kostoloch, ženičky bieliace kaplnku, detail rúk stareny zvierajúcej ruženec, sedliakov kľačiacich v blate pred kňazom, výjavy z dedinských pohrebov i polodetail dávneho cintorína s práchnivejúcimi drevenými krížmi, zaplavenými vlasmi suchej, uľahnutej trávy. „Pán Boh mi nedal oči preto, aby som chodil slepý,“ upozorňuje Martin Martinček v jednom zo svojich krátkych textov v tejto knihe – a má obrovskú pravdu.  •

•   ~   •   ~   •

• Pamätník Martinovi Martinčekovi v strede Liptovského Petra od akademického sochára Ladislava Beráka, odhalený 16. IX. 2016. Foto © Martin Droppa. •

Teraz najčítanejšie

Martin Droppa

Som novinár, reportér, editor, bloger, reportážny a dokumentárny fotograf. Prvý článok som mal zverejnený v novinách v roku 1977. Písal som pre okresné noviny Liptov, pre SME na..., SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň, na web SME blog. Spolupracoval som s režisérom Martinom Hanzlíčkom a s Fedorom Gálom na tvorbe niekoľkých filmových dokumentov. Organizujem Literárnu súťaž KongenScript. Zaujímam sa o umenie - výtvarné, kinematografiu, fotografiu, hudbu, literatúru, o dejiny II. svetovej vojny. Mojou najobľúbenejšou hudobnou skupinou života je Pink Floyd a tvorba jej sólistov. Milujem Psíkov, Psov, Francúzsko, Poľsko a Sever. Autor mojej profilovej fotografie: © Andrej Bán. Môj e-mail: droppa.martin (at) gmail.com