Denník N

T. Keller: Modlitba (Čitateľský denník 39/2020)

„Verím, že modliť by sme sa mali častejšie ako len raz denne pri klasickom stíšení. Ako sme videli, Luther veril, že modliť by sme sa mali dvakrát denne, zatiaľ čo Kalvín odporúča kratšiu a ešte častejšiu modlitbu. Zdá sa, že v kresťanskej minulosti vo všetkých jej vetvách existovala jednomyseľnosť v tom, že by sme mali obrátiť myšlienky k Bohu častejšie ako raz za dvadsaťštyri hodín.

(…) Verím, že každodenná modlitba by mala byť biblickejšia, to znamená viac zakorenená v systematickom čítaní a štúdiu Biblie a v disciplinovanom rozjímaní o jednotlivých pasážach.

(…) Pravidelné osobné modlitby by sa mali viac prelínať so spoločnými modlitbami zboru. Kalvín chcel, aby sa osobnú modlitbu učili kresťania z verejných modlitieb a zo žalmov, ktoré sa spievajú na bohoslužbách. Luther napísal, že sa modlí dvakrát denne, buď sa ponáhľa do svojej izby, alebo ‚do kostola, kde sa zhromažďuje zbor, keď je na to deň a hodina‘. Toto ukazuje, aké dôležité bolo pre veľkých učiteľov cirkvi, aby modlitebný život nebol úplne súkromný. Je správne a nevyhnutné, aby sme sa učili modliť nielen čítaním žalmov a zvyšku Biblie, ale aj počúvaním a čítaním modlitieb cirkvi.

Mnoho dnešných zborov, najmä tie s takzvaným súčasným uctievaní, neposkytuje svojim členom takmer žiadnu pomoc pri modlitbe. Jediné modlitby, ktoré počujú zhromaždení, sú ‚spontánne‘ prejavy vedúcich bohoslužieb alebo záverečná modlitba kazateľa na konci kázne. Časom overené a starostlivo zvažované modlitby sa nevyskytujú tak, ako to bolo v minulosti.“

Poviem to hneď na úvod: mám veľmi rád knihy Tima Kellera. Páči sa mi, ako tento newyorský kazateľ dokáže komunikovať reformovanú teológiu zrozumiteľne, aktuálnym jazykom a bohatými referenciami na kultúrne fenomény. To, že má v obľube Tolkienovo dielo, moje sympatie len a len posilňuje, nepopieram. Ak tomu dobre rozumiem, raz ročne si dá takú špeciálnu dovolenku, počas ktorej vždy napíše novú knihu. Tentokrát sa venuje jednej zo základných kresťanských tém — modlitbe.

Okolo nás sa striedajú všelijaké duchovné prúdy, niektoré zanikajú, iné s veľkou popularitou prichádzajú. Meditácie, ezoterika, orientálna filozofia, z druhej strany mysticizmus, ortodoxia či letničné prejavy. Ako sa v tom všetkom vyznať? A nie je vlastne jedno, ku komu alebo čomu sa človek modlí?

Keller na to odpovedá hneď na prvých stránkach: nie, nie je jedno, ku komu sa modlíme. Odmieta synkretizmus a tézu, že všetky náboženstvá majú síce rôzne cesty, ale v konečnom dôsledku vedú do toho istého cieľa — rozdiely medzi nimi sú totiž až príliš zásadné. A keďže je kresťanským kazateľom, je nám jasné, že pozerá sa na modlitbu biblickým pohľadom.

Kniha analyzuje spôsob, ako nás môžu učiť modlitbe starozákonné žalmy a modlitba Pánova. Rozoberá tiež spisy cirkevných otcov, reformátorov a puritánov, ich modlitebné zvyky a postrehy a kritizuje (nielen) stredoveký mysticizmus — aj keď uznáva jeho čiastočný prínos. Všíma si dôležitosť systematickej a spoločnej modlitby, ukotvenosť v Biblii a pravidelnosť. Čo znie asi dnešnému uchu dosť nepríjemne.

Boh totiž pre Kellera nie je ani automat fungujúci na modlitebné mince, ani milý všeobjímajúci deduško, ktorému je jedno, na čom si človek zakladá svoju morálku — hlavne nech je plná lásky. Nie, je Bohom svätým a spravodlivým, milostivím i trestajúcim, hodným uctievania v modlitbe (ako to pekne rozoberá stať od C. S. Lewisa pojednávajúca o chvále). Takýto Boh kladie na ľudí isté konkrétne nároky a osobnú zodpovednosť.

Na záver autor pripája aj súbor krátkych modlitebných vzorov od osobností z cirkevných dejín. Je to príjemná bodka za knihou, ktorá je napísaná sviežo, prakticky a aktuálne. Opäť výborná kellerovka.

T. Keller: Modlitba
EVS, 2020
310 strán
*
90 %

Moje písačky a kresbičky môžete sledovať aj tu.

Teraz najčítanejšie