Kabát z otcovho saka, nakladané vajíčka a karamel
Moja mamka sa narodila do vojny. A do krabice od topánok, lebo nemala ani dve kilá. Kufor, drevená debna, v ktorom máme dnes veci na kempovanie, pripomína evakuáciu do Martina, keď mala 6 rokov. Debna ostala vtedy zamurovaná v ich dome za falošnou stenou a vyslobodená až po tom, čo prešiel front.
Ale moja mamka je hlavne povojnové dieťa. Spomienky malého sedemročného dievčaťa na to, ako žili, ako sa hrali, čo jedli a čo bolo v móde sú plné skromnosti. (Ešte teraz vystrihuje zadné strany z obálok a odkladá ich na poznámky, zo starých tričiek robí špagáty.)
Tá skromnosť je múdra a čarovná. Tak som si s ňou sadla a spísala to. Nie ako ponaučenie. Len pre tú silu a krásu. Akýmsi zvláštnym spôsobom vytvorenú dobou, ktorá nesie stopy obrovskej tragédie a predsa dokáže ponúknuť pekné detstvo.
Ako žila bežná, priemerná, rodina s dvomi malými cca sedemročnými slečnami tesne po vojne? A ako to vnímali deti?
OBLEČENIE A TEXTIL
Dve blúzky do školy, jedny šatky do kostola a kabát na zimu. Všetko ostatné bolo výsledkom prešívania a prerábania. Šaty sa donekonečna prešívali. Z otcovej košele bola blúzka pre slečny. Z maminých šiat sukňa a kabátik. Z blúzky a sukne potom šatka a keď už nebolo aký odev z toho vytvoriť, tak sa zošívali na iné. Z malých dielov boli utierky a vreckovky. Alebo posteľné oblečenie.
Základná povinnosť bola okamžite po príchode domov sa prezliecť z pekného do recyklovaného. A tak sa „pekné“ vedelo zachovať aj roky.
Najťažšie módne obdobie mamka zažila, keď sa chcela v pätnástke páčiť môjmu ockovi. Ušiel sa jej kabátik, ktorý vznikol zo starého obleku môjho starého otca. Ten prevrátili naruby a šikovný krajčír ho prešil, staré dierky na gombíky skryl, urobili nové…a tak išla mamka na rande. Ale móda zjavne o láske nerozhoduje, lebo sa s ockom držali za ruky ďalších 40 rokov – až do jeho smrti.
Spomína, ako vždy stávala pred výkladom, kde boli dve bundy a ochkala. Viac ale v tom obchode tiež nebolo, aj dva druhy odevu boli už široký sortiment. A aj tak sa väčšina oblečenia šila doma.
Všetky svetre sa štrikovali. Ak už boli znosené, vypárali sa a uštrikovali sa ďalšie. A tak dookola aj viackrát. Nakoniec sa zo svetra stali rukavice. Deti mali aj v škole povinný predmet štrikovanie a tak im išlo prerábanie od ruky.
JEDLO
Nikdy nehladovali, ale nikdy nesmeli ani nič vyhodiť. Na tanieri nič neostávalo. Ak ostalo v hrnci, na druhý deň sa spracovalo inak. Recyklácia jedla bola rovnako dôležitá ako recyklácia textilu. Starý chlieb sa namočil a opiekol na cibuľke. Alebo sa zvyšky (zemiačky, krúpy ) zapracovali do polievky. Nemali chladničky ani mrazničky ale v koši neskončilo nič.
Mäso bolo len v nedeľu. V pondelok sa k malému zvyšku dovaril prívarok. Prívarky všeobecne boli top! Výživné, z domácej zeleninky (zdrobneniny v celom texte citujem), na ktorú nebolo potrebné stáť v rade.
SLADKOSTI
Na začiatku mesiaca im mamka kúpila balíček cukríkov a každý deň dostali malé školáčky po jednom. A keď cukríky v obchode neboli, babka im spiekla cukor na karamel. Aj to poznám:-)
NÁKUPY
Po vojne bol lístkový systém. Každá rodina podľa počtu ľudí dostala lístočky a mohla kúpiť obmedzené množstvo mäsa, tuku, múky, či mlieka.
Ak mal niekto viac peňazí, mohol nakúpiť na čiernom trhu. Napríklad od chovateľa svinky mäso. Ale bolo to niekoľkonásobne drahšie a trestné.
Vždy sa stálo v rade, aj dve hodiny na mlieko. Najprv zavčasu vstala babka, potom ju šla vystriedať malá slečna, keď už babke bola zima. Mlieko vozili každý deň a tak sa státie v rade stalo rituálom. Raz do mesiaca prišlo aj maslo a tak bola rada ešte dlhšia.
Preto sa často jedol chlieb s lekvárom. Ovocia v záhradách bolo dosť a pod čerešňou neboli rady.
Nakladanie vajec ma úplne dostalo. Keďže sliepky znášajú na jar a v lete veľa vajec a v zime nie, vajíčka sa nakladali ako uhorky. Dávali ich do veľkých fliaš, v obchode sa „na to predávala chémia. Bol to taký sliz.“ A potom sa vajcia v zime dali použiť na pečenie.
HRAČKY
Len pár a vydržali aj ďalšie generácie. Základom bola jedna bábika (mamka hrdo povedala, že ako dvanásťročná mala dokonca dve!), ku nej kočiarik, nábytoček a doma vyrobené rôzne oblečenie.
Najkrajšie rozprávanie je o bábikách, ktoré tesne pred Vianocami zmizli a pod stromčekom sa objavili vyobliekané v nových handmade šatočkách a svetroch. Ale mne to rozprávať nemusí, lebo aj moje bábiky tým prešli a aj moja dcéra zažíva to isté.
Dievčatá milovali bábiky vystrihnuté z papiera, na ktoré si sami vyrábali rôzne druhy odevu, tiež vystrihnuté z papiera a upevnené zahnutými „uškami“. Pamätáte?
Všetci chlapci mali pušky, z dreva a kovovej rúrky. Každý bol predsa partizán.
A karika – koleso z voza poháňané po ceste paličkou, komu dlhšie vydrží – to bola kultovka.
Moja mamka si po pár rokoch od prvého rande v kabátiku zo starého saka vzala môjho ocka. Nemali nič len seba. Leporelo pre bráška bolo tiež handmade. Zadná tvrdá strana z písanky, na to nalepené obrázky z pohľadníc. A to pospájané pásikmi starého textilu. Aj ja som také mala.
Z nuly vďaka tejto skromnosti dokázali zabezpečiť trom deťom vzdelanie aj bývanie.
Na záver rozhovoru na mňa mamka mrkne a povie: „Ale napíš tam, že sme boli v detstve šťastní a spokojní. Zabávali sme sa veľa bez hračiek, lozili po stromoch, hrali skrývačky, stavali si búdy, na stromoch a boli neustále vonku. Nacvičovali sme divadlá, za leto aj štyri predstavenia! “
Napíšem, mami. Skromnosť je najkrajší odev, najlepšie jedlo aj zábava.