•  So smútkom zo súčasnosti a s neskrývanými obavami z budúcnosti zachytávam náhle, vzrastajúce vlny propagácie zákutí a miest v slovenskej Prírode. Zatiaľ je to v sťaby nesmelej, ‚mäkkej‘ verzii, ale tsunami rastie, blíži sa! Beda našej ešte turistickým húfom nezasiahnutej Prírode!  •
•  O čo ide? Hlavne na sociálnych sieťach, v službe YouTube, Facebook a podobne, ale aj na weboch médií rozmohlo sa propagovanie neznámych či máličko známych miest, lokalít v slovenskej Prírode. Využíva sa pri tom rastúca chuť ‚v časoch korony‘ dovolenkovať, oddychovať doma, na Slovensku – po Slovensku. Na tom nie je nič zlého, prečo nie, ale má to veľký háčik. Propagátorky a propagátori týchto miest akoby nepoznali hraníc a ani súvislosti. V praxi to vyzerá tak, že kto chce, vyberie sa niekam – nafotí a nafilmuje to tam, potom to ‚zavesí‘ alebo inak publikuje. Dôležité sú, samozrejme, nadpisy príspevkov. Tak sa dozvedáme ‚o dolinách výborných na turistiku aj s detičkami,‘  o rôznych ‚chodníkoch,‘ ‚panorámach,‘ aj ‚atrakciách.‘ Pre celé rodiny – s výnimkou starien a starcov: nech sedia doma a škrabú zemiaky na halušky, strúhajú chren ku klobáse, nech ležia za pecou…  •

•  Ľudia vôbec neznalí miestnych pomerov lákajú svojou insitnou tvorbou aj do miest s režimom prísne chránenej Prírody, dokonca i na súkromné pozemky. Podľa nich „musíme“ navštíviť napríklad Kvačiansku dolinu, Oblazy, tárať sa po Liptovskej Tepličke, kde je radno div že nevliezť každému do dvora, do drevárne, humna… – a „hľadať odkaz Martina Martinčeka,“ nerešpektujúc ani len súkromie miestnych. A ak už nič – tak treba za dedinou navštíviť „hobitie nory“ – presne tak pomenovala jedna nadšenkyňa pivničky vo svahoch za obcou, do ktorých sa ukladá kapusta, zemiaky, jabĺčka… „Hobitie nory“ – už len to pomenovanie svedčí o neúcte ako k miestnym, tak i k slovenčine. Ale – zvykajme si. Po ‚secondhandoch,‘ ‚shopoch‘ aj ‚puboch‘ a ‚restaurantoch‘ ide ďalšia vlna opičenia sa bez štipky tvorivosti. Chytro prísť – nafotiť – zverejniť na sociálnej sieti – počítať ‚lajčíky‘ a úloha je splnená. A miestni? Tí sú nešťastní, lebo turisti, nezvaní hostia, im lezú do kuchýň i spální, hľadajúc „staré časy.“  •
•  Čo teda chceme? Aby naše dediny dopadli ako Vlkolínec, plný Japoncov, motorkárov a ex-dederónov? Aby húfy zaplavili Kvačiansku dolinu, Oblazy, Huty, Borové? A všade po sebe nechali turistický svinčík, odpadky, výkaly…? Veď to „niekto“ sprace, odvezie. Kto? Dobrovoľníčky a dobrovoľníci? Také okolie Liptovskej Mary, zátišia jej zátok – je to tam zahádzané odpadom, vyzbiera sa ho ročne za plné nákladné autá. A ešte je to tam zasr**é, lebo ľud je prasa a vyondie sa aj k stene veže kostolíka pri priehradnom múre.  •
•  Nie – nemám vôbec nič proti tomu, aby sme spoznávali Slovensko a pôvaby jeho Prírody. Ale malo by to mať mieru – aj slušnosti. Aj mieru v propagáciách Prírody. Je pekné pozvať napríklad na travertínové kopy pri Bešeňovej – ale choďte tam: odpad a odpadky, doničená flóra, ľudia nerešpektujú súkromné vlastníctva pozemkov, prechádzajúci cez železničnú trať s rútiacimi sa rýchlikmi i nákladnými vlakmi… Lokalita, kde rástli stovky chránených orchideí, turistami trpí, schne. Ale máme odtiaľ 1 111+ fotiek… Boli sme tam, deťom sa páčilo! A potom šup do kontaktnej ZOO – pozrieť sa na vychudnutú lamu a pĺznúceho tigríka smútku!  •
•  Kde sú hranice toho všetkého, čo je bezbrehé ako ľudská prvoplánová zvedavosť? A prečo autorky a autori týchto „pozývacích listov“ nepripomenú aj to, ako sa treba v Prírode správať? Veď je to jednoduché. Napríklad – ak viem vyniesť na kopec plnú konzervu mäsa a dva litre vody – tak prázdnu plechovku i fľašu dolu odnesiem. A tak ďalej.  •