Denník N

Slovenka roka

O Slovenkách, ktoré sa venujú rozvojovej spolupráci a humanitárnej pomoci sa hovorí málo. Pokúsim sa priblížiť, čo vlastne robím. A vy posúďte, či si zaslúžim nomináciu na Slovenku roka.

Nominovali ma na Slovenku roka. Je to zvláštny pocit, pretože by som si nikdy nepomyslela, že raz ma bude niekto nominovať na ocenenie za pomoc iným. Nie som ani hrdinka, ani záchranárka. Ale využijem túto príležitosť na priblíženie toho, čomu som sa posledných 10 rokov venovala. A o čom ta pomoc vlastne je.

Vernisáž Slovenka roka 2020

Dobrovoľníčka v Keni

Pred jedenástimi rokmi som odišla cez saleziánsky dobrovoľnícky program na 9 mesiacov do Kene. Tak ako veľa ďalších slovenských dobrovoľníkov. Pracovala som v škole pre chlapcov z ulice. Ale často som sa cítila zbytočná. Hľadala som, čo môžem robiť, ale o pomoci som vedela málo a nečudujem sa, že ma nepúšťali k zložitejším veciam. Učila som deti počítače a pomáhala s matikou. Rozprávala sa s nimi. Chodila ich návštíviť do slamov.

Každý, kto zažil prácu s deťmi ulice „tzv. street children“ sa túži vrátiť naspäť. Pomáhať, ako sa dá. A tak som po návrate pomáhala v organizácii Savio,  a učila sa písať projekty, ktoré by mohli škole v Nairobi pomôcť. Hľadala som peniaze, aby čo najviac detí mohlo chodiť do školy.

Od dobrovoľníctva k profesionálnej pomoci

Po návrate z Kene som začala pracovať pre organizáciu Človek v ohrození. A veľmi veľa som sa potrebovala naučiť. Absolvovala som niekoľko školení s Rakúskym červeným krížom, učila sa o technických riešeniach na zabezpečenie vody, o tom, že propagácia hygieny je rovnaká súčasť pomoci ako zabezpečenie chodu nemocníc, učila sa stavať rôzne typy latrín. Vedeli ste napríklad, že v pomoci sa využíva VIP latrína?

V malom tíme, sme toho robili naozaj veľa. Hľadali riešenia, ako z malých peňazí efektívne pomôcť čo  najviac ľuďom. A písali sme projekty, písali sme správy o tom, ako tieto projekty prebiehali. Častokrát dlho do noci. V krajinách, v ktorých sme pomáhali, sme spolupracovali s miestnymi organizáciami a preto som cestovala iba na kratšie cesty do týchto krajín. Pripraviť projekt v spolupráci s miestnymi ľuďmi, alebo ho skontrolovať. Každý sa týkal úplne inej oblasti pomoci. Tak som sa naučila ako motivovať deti v Keni cez poľnohospodárske kluby  na školách, aby neodchádzali z vidieka za prácou do mesta, lebo poľnohospodárstvo ich môže uživiť. Ako sa pestuje zelenina v Keni vo fóliovníkoch a na zavlažovanie sa používa kvapôčkový zavlažovací systém. Ako sa dá táto myšlienka preniesť na školy v Južnom Sudáne, kde najväčší problém je zohnať semená, lebo ich ľudia od hladu zjedia.

V Gruzínsku sa pre ľudí, ktorí prišli v dôsledku konfliktu o všetko robili školenia pre začatie malého podnikania, s možnosťou požiadať o malý grant na jeho rozbeh. V Afganistane sa učili ženy aj muži, ako spracovať zeleninu tak, aby spĺňala hygienické pravidlá a mohli ju predávať na trhoch, či poľnohospodárskych veľtrhoch  a tak si zabezpečili príjem. Po zemetrasení na Haiti som pomáhala stavať pieskové filtre a kontrolovala stavbu kompostovacích latrín, stavbu škôl a obnovu podnikania malých predajcov. Pomáhala som písať projekt pre zabezpečenie chodu učňovského strediska v utečeneckom tábore Kakuma na hranici Kene a Južného Sudánu, v ktorom žilo vtedy viac ako 100 000 utečencov z viacerých afrických krajín.

Potom nasledovali už oveľa zložitejšie úlohy. Pre organizáciu Polska Akcja Humanitarna som sa dostala na turecko-sýrsku hranicu, kde som sa snažila zabezpečovať pomoc v Sýrii. Do Sýrie som nemohla ísť z bezpečnostného hľadiska, lebo unášali zahraničných pracovníkov. Mojou úlohou bolo z Turecka zabezpečiť, aby pekárne v Sýrii mohli nakúpiť múku, napiecť chleby, ktoré potom dobrovoľníci distribuovali ľuďom, ktorí museli opustiť svoje domy a často žili v jaskyniach, alebo chlievoch. Zabezpečiť distribúciu hygienických balíčkov pre rodiny a chod mobilnej nemocnice, ktorá príde k vysídlených ľuďom.

V Bosne a Hercegovine som spolu s organizáciou ADRA pomáhala počas obrovských povodní a naučila sa, že existujú efektívne mikroorganizmy – ekologické riešenie pre kontaminovanú pôdu, aj steny domov. Používali sme ich aj na odstránenie plesní v sprchách počas konfliktu na Ukrajine.

Môj „hotel“ na Haiti

Na Ukrajine som strávila najviac času. Keď som tam prišla, v miestnej pobočke organizácie ADRA boli dvaja zamestnanci. Keď som po takmer 2 rokoch odchádzala, bolo ich 200 a mali sme za sebou pomoc stovkám tisícom ľudí. Pomáhala som s prípravou projektov na distribúciu jedla, hygienických balíčkov, finančnej pomoci, opravy bývania, distribúciu vody. Radila som riaditeľovi, školila miestny personál a rozbiehala našu kanceláriu na východe Ukrajiny, neďaleko vojnovej línie. Sama som mala na starosti najskôr zabezpečenie finančnej pomoci pre asi  8000 vysídlených rodín a opravy rozstrieľaných striech pre približne 900 rodín. Viedla som tím vyše 100 robotníkov, ktorí opravovali strechy.

Teraz vediem UNICEF na Slovensku. Venujem sa zbieraniu peňazí. Pretože viem, aké je to dôležité. Pomáhať efektívne sa dá iba vtedy, ak máme na to prostriedky. A možno existuje veľa nedôvery voči organizáciám akou je aj UNICEF, no na Ukrajine som sa naučila, že zatiaľ sme efektívnejší spôsob pomoci nevynašli. Málokto vie, že príspevky, ktoré pošlete UNICEFu častokrát využívajú všetky ďalšie organizácie na pomoc v krajinách, kde je pomoc potrebná. Charita, ADRA, či Človek v tísni sa stávajú partnermi UNICEFu pri poskytovaní pomoci, tak ako aj rôzne misijné stanice a dokážu robiť viac práve preto, že časť materiálnej pomoci a dodatočné finančné prostriedky, potrebné na ich distribúciu dostanú z UNICEFu. Aby sme v čo najkratšom čase dokázali pomôcť čo najväčšiemu počtu ľudí, v celej zasiahnutej oblasti.

Ľudia, na ktorých nezabudnem

Utečenci z Konga, ktorých príbehy sú tie najkrutejšie, aké som počula. Každý jeden z nich, ktorého som stretla zažil niečo otrasné. 16 ročný chlapec videl ako mu otca podrezali pred očami, ženám zabili pred očami mužov, uniesli ich a znásilňovali. Na chalana z ulice, ktorý bol šéfom pouličného gangu a mal celé telo pokryté jazvami od bitky vlastnou mamou, ktorá si s ním nevedela poradiť a bila ho mačetou. Na mladých ľudí v Bosne, ktorí kedysi stáli vo vojnovom konflikte proti sebe a počas povodní sa z nich stal jeden tím, ktorý strážil sklad s pomocou. Na vlastné náklady rozvážali pomoc, privezenú na ich sklad zo zahraničia, medzi miestnych ľudí. Mladý muž, ktorý ich koordinoval, prišiel vo vojne o nohu. Na odvážnych zamestnancov v Sýrii, ktorí každý deň riskovali svoje životy, aby zabezpečili pre ľudí hygienické potreby a chlieb aj napriek streľbe, či bombardovaniu. Na rodiny z Ukrajiny, ktorým bombardovanie zrovnalo dom so zemou a plakali, keď sa dostali na zoznam domov, ktoré sme mohli naspäť postaviť. Každý deň sledovali so slzami v očiach ako im rastie pred očami.

Na čo nikdy nezabudnem

Keď som čakala v lietadle  a nevedela som či poletím, lebo na letisku na ktorom som mala pristávať, zostrelili vrtuľník. Na to, ako sme dostali povolenie na zakrytie strechy jedného paneláku, aby ho sneh, vnikajúci cez rozstrieľané diery úplne nezničil a mohli sa tam ľudia po vojne vrátiť, hoci z bytov boli snajperské pozície. Pri obhliadke škôd ma sprevádzal vojenský dôstojník, ktorý kráčal predo mnou a kontroloval moju bezpečnosť pri každom rohu.

Na to, že ma po prílete na turecko sýrsku hranicu čakala v izbe taška s neprestrieľnou vestou a prilbou. A v kúte domu sa hromadili kufre ľudí, ktorí sa zo Sýrie nevrátili, lebo ich uniesli, alebo neboli o nich žiadne informácie. Na to, ako som po návrate z Južného Sudánu strávila 3 týždne v nemocnici, lebo mi čiastočne ochrnuli ruky s podozrením na sklerózu multiplex a po návrate do kancelárie ma čakala všetka zameškaná práca, lebo nie sú peniaze na viac ľudí a moju prácu nemal kto spraviť.

Na to, ako som sa musela zo dňa na deň zbaliť a prenechať celú misiu mojím kolegom, ktorí práve prileteli, lebo som nedostala pracovné povolanie a tak som zo dňa na deň stratila aj prácu.

Ženy, ktoré si tak isto zaslúžia nomináciu

Nominovali ma na Slovenku roka. Podporiť ma môžete svojím hlasom tu. Ale poznám ženy, ktoré by si zaslúžili túto nomináciu rovnako, alebo možno aj oveľa viac. Vymenujem aspoň 5 z nich. Niektoré sa stále venujú pomoci vo svete, iné sa vrátili na Slovensku a rozbiehajú projekty doma.

Timea Szárková, ktorá  pracovala v tých najkomplikovanejších krajinách ako je Kongo, či Líbya. Nehrala sa na hrdinku, ale robila finančnú manažérku, aby dokázala vyúčtovať každé jedno Euro, ktoré daná organizácia minula na pomoc. A aby tí, čo na pomoc prispievali, viac dôverovali mimovládnym organizáciám. Sedela nad papiermi a občas jej prácu prerušili evakuácie kvôli streľbe, či bombardovaniu. Dnes pracuje už ako programová manažérka. Venuje sa programom na hľadanie mierových riešní v krajinách ako je Stredoafrická republika, či Mauretánia.

Mária Radváková, ktorá tak dokázala pomôcť ľuďom v Gruzínsku, ktorí prišli o svoje domovy, že keď som bola na monitorovacej ceste skontrolovať priebeh projektu, musela som si pripiť na jej zdravie takmer v každom dome, ktorý som navštívila. Tak na ňu v dobrom ľudia spomínali. Na Ukrajine sme sa stretli v jednom meste a po večeroch zdieľali svoje obavy zo zvukov, ktoré bolo počuť. Snažili sme sa rozpoznať, či ide o výbuchy, streľbu alebo niečo iné. A bola skvelou mentálnou podporou. Veľa sme sa po večeroch v malom, vojnou zničenoum ukrajinskom  mestečku nasmiali.

Edita Bednárová, ktorá bývala v Keni v byte bez vody a vodu si musela do bytu na poschodí vynášať, aby mala čo piť a v čom sa umyť. Spoločne sme prežívali, keď nám v tíme dobrovoľníkov zomrela počas školenia vo Francúzsku dobrovoľníčka z Kene. Spolu s ostatnými dobrovoľníkmi musela po ich prílete do Kene absolvovať návštevu v rodine zosnulého dievčaťa.  A potom, hoci sama nemala v byte vodu a poriadny záchod, musela vybavovať pre ostatných dobrovoľníkov v Keni také bývanie, aby spĺňalo ich štandardy, aké chceli – teda ideálne presne také, aké mali doma v Európe. Nakoniec ich pre obavy z nepokojov počas volieb musela pomôcť evakuovať do inej africkej krajiny.

Jana Jakubíková, ktorá rozumie pomoci v Afganistane ako málokto. A počas návštevy v Afganistane mi zorganizovala narodeninovú oslavu. Ale jedlo alebo voda mi tak uškodili, že som zvyšok pobytu trávila na stretnutiach s hnačkou a vysokými horúčkami a ona sa o mňa snažila starať. O rok neskôr prišiel do tej istej reštaurácie samovražedný atentátnik s bombou. Majiteľ reštaurácie, ktorý mi spieval k narodeninám Happy Birthday zomrel, spolu s niekoľkými ďalšími cudzincami.

A určite najviac by si ocenenie zaslúžila Marcela Ondeková, ktorá mi napriek mojim minimálnym skúsenostiam dala šancu naučiť sa robiť pomoc čo najlepšie. Nepoznám nikoho, ani v zahraničí, kto sa dokáže neustále tak vzdelávať a tak mu záleží na tom, aby bola pomoc efektívna, ako je ona. Sama pracovala v tých najkomplikovanejších krajinách ako sú Afganistan, Pakistan, či Bangladéš, ale aj Južný Sudán, či Keňa. A po zemetrasení na Haiti tam tiež bola medzi prvými.

Možno sa nestanem Slovenskou roka, ale dúfam, že začínam etapu oceňovania Slovákov a Sloveniek, ktoré sa venujú humanitárnej pomoci a rozvojovej spolupráci v zahraničí. Lebo my Slováci sa akosi nevieme chváliť. A keď na Slovensku nastane akákoľvek humanitárna kríza, dúfam že v krízovom štábe budú aj ďalší odborníci a odborníčky na pomoc. Nielen pán profesor Krčméry, ktorý je zatiaľ jediným verejne známym a veľmi často oceňovaným Slovákom, ktorý sa venuje pomoci v zahraničí. Nechcem spochybňovať jeho skúsenosti, ale on za zameriava primárne len na jednu oblasť pomoci, pričom pomoc je oveľa komplexnejšia a nedá sa na ňu pozerať len cez zdravie a zdravotníctvo. Koniec koncov aj pandémia COVID-19 potvrdzuje, že oveľa viac ako naše zdravie, ovplyvnila finančnú situáciu obyčajných ľudí a ekonomickú situáciu krajiny. Preto tých odborníkov potrebujeme poznať oveľa viac.

 

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.