Denník N

Rok 1968 + dve generácie

Akosi nebadane a nepozorovane sme minuli výročie 21. augusta 1968. Uplynulo odvtedy už 52 rokov, čo nie je okrúhle výročie, dokonca ani prvočíslo. Tak prečo by nás to malo zaujímať? Žeby tých 290 mŕtvych a 577 ťažko ranených (evidovaných k 1.11.1991)?

52 rokov to sú približne dve generácie, nie počítačové, len také obyčajné, ľudské. Aké posolstvo sa k nim dostalo o tejto historickej udalosti v našich dejinách? V čom sme sa poučili (lessons learned)? Na čo sme zabudli? V čom sa mýlili? Na čo sme radšej zabudli? Ako to prakticky ovplyvnilo životy priamych účastníkov a ich potomkov? Priveľa otázok a málo kandidátov na odpovede. Tí mŕtvi, ktorí zahynuli (niektorí v revolučnom pátose a silnom citovom pohnutí), keď sa postavili, resp. ľahli/kľakli pred sovietsky tank. Iní len preto, že jednoducho boli v tom čase na nesprávnom mieste, ale kde bolo vtedy to správne miesto? Nestoja ani za spomienku? V niektorých prípadoch žijú ešte ich pozostalí, blízki príbuzní, často v zabudnutí a chudobe. Spomenul si v týchto dňoch niekto aj na nich, ocenil to ťažké bremeno, ktoré tých 52 rokov nesú? Z toho tých prvých 21 rokov v utajení, pretože do Novembra 1989 sa to nesmelo ani spomenúť na verejnosti!

Informácie, ktoré by chceli priami účastníci týchto udalostí odovzdať ďalším generáciám sú vo väčšine prípadov silne emotívne podfarbené. Veď, kto by nebol emotívne excitovaný, keď vidí sovietsky tank s nezastaviteľnou silou dôsledne rozrývať jemné pradivo jeho, aj keď naivných snov, že aj v socialistickej krajine sa dá nadýchnuť a aspoň čiastočne slobodne žiť. Vo viacerých prípadoch tie sny zahynuli spolu s ich nositeľmi.

A v tom je však zásadný komunikačný problém: „Celistvý obsah citovej informácie je totiž neprenosný“ (F. Koukolík: Sociálne úspešní psychopati). Dejiny osobnej skúsenosti preto v princípe neexistujú! Natoľko milujeme sebaklamy, že sme ľahko manipulovateľní. Radi vidíme a počujeme len to, čo radi vidíme a počujeme. Takže tie staré hrôzy sa generácia za generáciou rodia znovu.

A tak sa mohlo stať, že nám tu vyrástla dosť veľká skupina ľudí, ktorí buď s akousi podivnou  zábavnou nostalgiou spomínajú na tie časy: „Však to nebolo také zlé, čo všetko sa od ruských vojakov dalo kúpiť za lacný peniaz“, benzín, ruské cukríky zabalené v novinovom papieri, mlynček na mäso a ďalšie výdobytky sovietskeho hospodárstva. Ale existuje aj mladšia komunita, členovia ktorej  to síce osobne nezažili, ale alternatívne žijú v presvedčení (ich vlastnom?), že oni vedia, ako to naozaj bolo a je. Aj také Veky sú na tejto Zemi.

V tejto súvislosti možno poznamenať:

  1. Kahneman a A. Tversky svojimi praktickými experimentmi dokázali, že ľudia v praxi nekonajú racionálne a namiesto optimálnych si vyberajú napríklad tradičné vzorce správania, resp. sa vyhýbajú intelektuálnemu úsiliu tým, že jednoducho kopírujú správanie/názory ľudí v svojom okolí.
  2. Kritické myslenie by mohlo byť liekom na túto diagnózu, len je potrebné pripomenúť, že kritické myslenie nie je stav, ale súbor nástrojov a proces. Je to celoživotná, namáhavá cesta, ktorá nás sama o sebe neurobí šťastným, môže však znížiť pravdepodobnosť nešťastia. Záleží od toho, do akej miery nám na ceste životom ide o poznávanie alebo o potešenie, resp. spôsob, ako sa vyhnúť problémom. Poznávanie by malo byť súčasne aj potešením (F. Koukolík).

S týmto poznaním sa vráťme k augustovým udalostiam roku 1968. Začnime s trochou poézie:

Přišli včas 

Přišli včas, jak legendární vojska z dávných kronik.

Zvítězili: Nyní sedí v hloučcích u harmonik.

…    (Vítězslav Nezval)

Prišli na zlú adresu a nepozvaní

Tento Víťazoslav ich NEpoZVAL

Namiesto harmoník tentokrát doniesli tanky

A nezvíťazili. Odišli po tom, čo federálny parlament schválil zneplatnenie zmluvy medzi ČSSR a ZSSR z roku 1968 o pobyte cudzích vojsk u nás.

Ale „posedeli“ 23 rokov a spôsobili ekologické a iné škody v hodnote niekoľkou miliárd korún československých.

Ak sa na to pozrieme kriticky, dospejeme cca k záveru:

Hrdinstvo v našich podmienkach vydrží približne tri dni, charakter vydrží masovo tak 30 dní.

Skôr, ci neskôr cca 95% populácie abdikuje a prispôsobí sa. „Však nie som blázon,  aj tak nič nezmením“. Samozrejme súkromne vyhlasujú, že patria medzi tých zvyšných 5%, ktorí  vytrvajú, nedajú sa zlomiť a nakoniec zlomia celý systém. Akurát, že to trvá cca 20 rokov.

Pre úplnosť pripomeňme, že ruskí okupanti zaranžovali iba ouvertúru okupácie. Na manažment tých ďalších fáz sme tu už mali svojich vlastných „interných okupantov“. Rusi už iba vykonávali dozor.

Po  roku1968 emigrovalo z Československa takmer 100 000 ľudí – medzi nimi vedci, spisovatelia, umelci, napr. Ladislav Mňačko, Miloš Forman, Milan Kundera, Karel Kryl, Jan Tříska, atď. Emigrovala nielen intelektuálna  špička národa, ale aj chrbtová kosť.

Na druhej strane, zostali Gustáv Husák, Vasiľ Biľak, Viliam Šalgovič, Gejza Šlapka, Viliam Plevza, Peter Colotka, Jozef Lenárt a ďalší.

To bol teda díl!

A začala normalizácia, ktorá mala iba tri fázy:

  1. Ouvertúra, prijatie dokumentu „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti od XIII. zjazdu KSČ“
  2. Pokračovanie normalizácie
  3. Neustále pokračovanie normalizácie

V tom čase tí ešte nie celkom osvietení  komunisti ešte nezvestovali Urbi et orbi, že to práve oni, dovtedy proletárski internacionalisti, sú tí praví národniari, ktorí spasia slovenský národ a že vlastne celý čas, ako praví kresťania, chodili do kostola, za čo, samozrejme naležíte trpeli (asi na tých svojich straníckych schôdzach). To si naplánovali až po roku 1989, keď to bolo bezpečné. Až počas korona krízy vyšlo tiež najavo, že oni chodili do kostola online ešte predtým, ako bol vynájdený internet.

Po masovej emigrácii a normalizácii sa dovtedy jednorozmerný čas rozbehol všetkými smermi. Inak plynul čas ľudom v emigrácii, inak v okupovanej domovine a inak špičkovým politickým kolaborantom. V domovskej krajine čas plynul stále viac na východ, emigrantom, nie bez problémov, ale postupne na západ a domácim politikom vytrvalo do zabudnutia.

Je zrejmé, že znalosti mladej generácie o tom, čo sa to tu vlastne dialo v r. 1968 sú minimálne. Ak by teraz v televízii uvideli zábery na tanky v uliciach nejakého mesta, asi by nevedeli, či je to v Mali (kde došlo v auguste 2020 k vojenskému prevratu) alebo v akomsi, už neexistujúcom Československu.

Štokholmsky syndróm, t. j. fenomén ktorý opisuje situáciu, v ktorej rukojemník začína vyjadrovať súcit a sympatiu voči páchateľov, zjavne zafungoval u istej časti obyvateľstva aj v prípade okupácie.

Okupanti pošliapali nielen celú krajinu, ale aj dôstojnosť a identitu jej obyvateľov.

Skôr liberálny koncept dôstojnosti (ale snáď sa dá na tom zhodnúť aj s konzervatívcami) je založený na práve jednotlivca ukotvenom aj v zákone, ktorý uznáva občanov za morálne bytosti schopne užívať spoločný priestor a vládnuť si na základe vlastných rozhodnutí, ako aj  na možnosti voľby medzi dobrom a zlom.

Tento princíp, ktorý uznáva človeka ako autonómnu bytosť, bol však nad rámec chápania sovietskych okupantov a komunistických politikov. Tí chápali ešte tak odkaz boľševického veliteľa Čapajeva, ktorý im zanechal vo filozofickom rozmare „Môžete vyvrátiť/poprieť matematickú hypotézu, ale nie guľomet“ (tanky v tom čase boľševici ešte nemali k dispozícii).

To len, aby bolo jasné, čo vlastne podporujú tí, ktorí glorifikujú túto smutnú kapitolu našich dejín. Vytrvalo pracujú na vlastnom etickom aj intelektuálnom zmrzačení. Svojimi skutkami dokazujú, že hodnoty ako sloboda, osobná identita, dôstojnosť človeka nemajú v ich živote miesto. To vyzerá ako „samo-rozsudok“, t. j. rozsudok sám nad sebou.

Sudca Najvyššieho súdu USA Anthony Kennedy vo svojom stanovisku k súdnemu konaniu pojem slobody ešte rozpracoval: „Sloboda znamená právo definovať vlastný koncept existencie, zmyslu, vesmíru a záhady ľudského života“.

Mimochodom, kedy sa dočkáme tak filozoficky ladených rozsudkov aj od slovenských sudcov?

Teraz najčítanejšie