Denník N

Farby

Neviem prečo práve tieto…

Hnedá a zelená, dve farby z pestrej ponuky. Neviem prečo práve tieto, ale skutočnosť je potrebné prijať. Nič viac, nemá to význam. Zamýšľam sa, zasa to na mňa prišlo.

Oči, jedno i druhé, asi najväčšou zvláštnosťou pre mňa je ich podobnosť. Pravé rovnaké ako ľavé, neviem, ako je to možné. Dve farby, ani najlepší maliar by ich nepomiešal lepšie. Nedalo by sa, je to dokonalé. Zrkadlo. Veľké nie je, ale hľadím do neho so záujmom. Asi viem prečo, skúmam oči. Nikoho iného, len tie svoje. Musím, vraciam sa k nim stále a stále. Je to kdesi vo mne, hlboko vo vnútri.

Aktovka, hm, dnes by deti o takú ani pohľadom nezavadili. Boli časy, len čo sa školou rozliehal zvonček siganlizujúci koniec vyučovania, už som ju mala na chrbte. Dva popruhy, jeden pohyb a hotovo, najvyšší čas utekať domov. Vlastne, ešte jedáleň. Boli dni, keď som čosi zjedla a potom také, keď som to nedokázala. Nedalo sa. Čosi také sa stalo aj vtedy, pamätám si to úplne presne. Zelerová polievka a kapustové fliačky. Hm, nič pre mňa. Zeler, tá jeho aróma, nedokážem povedať vôňa. Nič pre mňa a druhé jedlo ešte väčšia pohroma. Kapusta na sladko. No nie, čosi také by som nikdy nejedla, ani vtedy nie. A ten smrad, narážal mi do nosa a provokoval môj žalúdok.

Obrátka, rýchla a účinná. Ešte kontrola, aby som nestretla učiteľku, ktorá by mi kázala o zdravom jedle a rodičoch, ktorí sa budú hnevať a hotovo. Budova školy je za mojím chrbtom. Super, okamžite je svet krajší. Dvor posypaný žltými hlavičkami púpav, ktoré sa predvádzajú, aby som si ich všimla. Stalo sa, dokonca som si niekoľko kúskov odtrhla. Páčili sa mi, odolať im, bolo ťažké.

Hm, sú to už roky dávno minulé. Ale, nezabudla som, akoby som ani nemohla. Asi áno, je to stále v mojom vnútri. Kytička púpav v ruke, množstvo radosti nahromadenej v mojom tele. Typické dieťa, hovorím si dnes, už sa na tieto veci pozerám inou optikou. Kľúč zavesený na krku, šnúrka farebná, celkom sa mi páčila. Otváram si, snaživo pchám kľúč do zámku. Veľmi mi to nejde, ale poradím si, aj mamina ma tak navigovala.

Podarilo sa, zhadzujem topánky z nôh a letím dovnútra. Je po škole, už len táto skutočnosť mi prináša radosť. Izba, stojím kdesi medzi dverami. Ocko, je taký zvláštny, ani pozdrav som nepočula. Akoby som sa tu objavila v nevhodný okamih. Ale prečo je tu? V tomto čase predsa býva v práci. Dva kroky, len toľko spravím, viac nie. A potom… Viem viac, vidím ju. Jej tvár, leží na zemi. Mamička, okamžite k nej chcem bežať, musím ju objať, robím to vždy po príchode zo školy. Ale on, pozrie na mňa prísnym okom. Zostávam stáť, začínam sa báť, okolo je ticho, žiadny hlások, nič.

Sledujem ho, ale viac sa venujem jej. Potrebujem ju, už aby bola pri mne. Červená farba na jej tvári, akoby jej čosi vytekalo z úst. Nie, čosi tu nesedí, s mamičkou sa niečo deje a vôbec sa mi to nepáči. Rýchlo, zvrtnem svoje telo a som na schodišti. Schody, beriem ich minimálne po dvoch, možno aj viac. Ale čo tam po tom, musím jej pomôcť, potrebuje ma. Asi by som mala premýšľať aj nad otcom, ale nemôžem. Namiesto toho utekám ulicou a hľadám niekoho dospelého, potrebujem pomoc.

Teraz najčítanejšie