Denník N

Európu sužuje (pridružená) pandémia domáceho násilia 

OSN koncom mája varovala pred „tieňovou pandémiou“, ktorá sa šíri popri pandémii COVID-19. Je ňou globálny nárast domáceho násilia. S ohľadom na blížiacu sa druhú vlnu, by sme na tento problém rozhodne nemali zabúdať. Ako ho ale budeme riešiť?

Počas období, keď bolo v rámci protipandemických opatrení obmedzené vychádzanie, na celom svete prudko stúpol počet prípadov násilia voči ženám a  dievčatám. Mnohé z  nich sa totiž ocitli v  jednej domácnosti s  násilníkmi, bez možnosti uniknúť do bezpečia či využiť profesionálnu pomoc.

V  Poľsku sa  môže situácia žien a  dievčat ešte viac zhoršiť v  súvislosti s  nedávnym návrhom ministra spravodlivosti Zbigniewa Ziobra, aby Poľsko odstúpilo od Istanbulského dohovoru, významnej európskej dohody o prevencii násilia na ženách vrátane domáceho násilia. Ziobro vyhlásil, že dohovor je „škodlivý“, pretože „obsahuje prvky ideologickej povahy“, spočívajúce podľa neho v  požiadavke zahrnúť do školských osnov vyučovanie o  rode a rodovej identite. Kritičky a  kritici takto formulovaných výhrad upozorňujú na širší kontext, v  ktorom sa poľská vláda snaží démonizovať práv žien a  rodovej rovnosti, s  cieľom upevniť v  poľskej spoločnosti patriarchát.

Poľský predseda vlády Mateusz Morawiecki 31. júla vyhlásil, že Ústavný súd by mal preveriť, či je Istanbulský dohovor v  súlade s  poľskou ústavou. Tento krok by mohol rozhodnutie o  odstúpení Poľska od dohovoru prinajmenšom oddialiť, ale vzhľadom na narušenú nezávislosť súdnictva sú obavy o  práva žien, transrodových a  ďalších osôb opodstatnené.

Vládna strana Právo a  spravodlivosť (PiS) a  jej koaliční partneri sú úzko napojení na katolícku cirkev a  aktívne presadzujú neokonzervatívnu sociálnu agendu. Ich prekrútený výklad práv žien a  rodovej rovnosti, ktorú označujú ako „rodová ideológia“  už dlhé roky podnecuje útoky na práva LGBTI ľudí. Istanbulský dohovor si zvolili za svojho emblematického nepriateľa populisti, ktorí rovnako ako minister spravodlivosti hlásajú, že dohoda ohrozuje „tradičné rodinné hodnoty.“

Za týmito slovami sa skrýva hlboké pohŕdanie právami žien, dievčat a LGBTI ľudí. Odstúpenie od dohovoru by malo ďalekosiahle následky na milióny žien a  dievčat, ako aj na organizácie, ktoré poskytujú základnú pomoc a  podporu ľuďom, ktorí zažili sexuálne násilie a  domáce násilie. Odstúpenie od dohovoru by zároveň signalizovalo, že na osobnom prežívaní týchto ľudí nezáleží a  ich bezpečnosť nestojí za ochranu. Takisto by šlo o  retrogresívny krok, aké medzinárodné právo v  oblasti ľudských práv zakazuje.

Oficiálne policajné štatistiky, vykresľujú desivý obraz. V  roku 2019 v  Poľsku viac ako 65 000 žien a 12 000 detí nahlásilo, že bolo voči nim v  domácom prostredí použité násilie, resp. v  niektorých z  týchto prípadov násilné trestné činy ohlásili ich svedkovia a svedkyne.  Naproti tomu, súdne vyšetrovanie bolo v  tom istom roku začaté len v 2 527  prípadoch znásilnenia. Mimovládne organizácie na dôvažok odhadujú, že nahlásené prípady predstavujú len veľmi malý podiel všetkých prípadov znásilnenia.

Nedávny celoeurópsky prieskum ukázal, že ženy v  Poľsku menej často nahlasujú  domáce násilie, v  porovnaní so ženami v ostatných krajinách Európskej únie. Amnesty International uskutočnila v  Európe výskum, z  ktorého vyplýva, že nízka miera nahlasovania prípadov sa  spája s  nedôverou polícii a  trestnému súdnictvu, ako aj so strachom, že výpovede obetí sú  spochybňované.

Od vypuknutia pandémie COVID-19 zaznamenali linky pomoci a  azylové domy pre ženy v  celej Európe alarmujúci nárast počtu žien, ktoré ich kontaktovali v  núdzových situáciách, keď ich ohrozovali násilníci, s  ktorými boli nútené zotrvať v  uzavretom priestore. Ani Poľsko nie je výnimkou.  Zatiaľ čo obmedzenia pohybu a  sociálnych interakcií s cieľom zastaviť šírenie nového koronavírusu môžu byť opodstatnené, štáty by mali v  rámci prijatých opatrení zároveň zabezpečiť ženám a dievčatám primeranú ochranu pred násilím. Odstúpenie od Istanbulského dohovoru by znamenalo presný opak.

Istanbulský dohovor poskytuje ženám a  dievčatám zásadné zábezpeky. Ide o  prvú európsku dohodu, ktorá sa zameriava špecificky na eliminovanie násilia na ženách a  domáceho násilia, zahŕňajúc všetky formy rodovo podmieneného násilia. Štáty, ktoré dohovor ratifikovali, vrátane Poľska, sa zaviazali chrániť a  podporovať ľudí, ktorí takéto násilie zažili. Takisto sú povinné zriadiť služby ako linky pomoci, azylové domy, zdravotnícke služby a sociálne či právne poradenstvo.

Dohovor do dnešného dňa podpísala Európska únia ako celok a  jednotlivo veľká väčšina európskych štátov, pričom 34 z nich ho už aj ratifikovalo. Počas  roka 2018 ho uviedlo do platnosti 9 krajín: Chorvátsko, Cyprus, Nemecko, Estónsko, Grécko, Island, Luxembursko, Severné Macedónsko a  Švajčiarsko. V  roku 2019 sa k  nim pridalo Írsko, po historickom hlasovaní, ktorým poslanci a  poslankyne ukončili platnosť takmer absolútneho zákazu vykonávania interrupcií.

Je však viacero krajín, ktorých predstavitelia a  predstaviteľky by veľmi radi od dohovoru odstúpili. V  Turecku ženské iniciatívy vyjadrili znepokojenie nad oficiálnymi výzvami na odstúpenie od dohovoru, ktoré silneli pred zasadaním výkonnej rady vládnej strany 5. augusta. Napriek tomu, že tureckými médiami rezonovalo viacero prípadov surových vrážd žien, ktoré spáchali muži, na programe zasadnutia bola aj diskusia o  odstúpení od Istanbulského dohovoru.

V  ďalších krajinách, ako Bulharsko, Slovensko a  celkom nedávno aj  Maďarsko, parlament neratifikoval Istanbulský dohovor kvôli nepochopeniu, s  akým poslanci a  poslankyne pristupujú k  výrazu „rod“ a  zámerne ignorujú škodlivé následky rodových stereotypov, ktoré vystavujú ženy a  dievčatá zvýšenému riziku násilia.

Podobné nepochopenie brzdí ratifikáciu dohovoru na Ukrajine, kde sa aktuálne platné zákony o boji proti domácemu násiliu uplatňujú len zriedka. Hoci ukrajinský parlament pôvodne nemal v  pláne rokovať o  jeho ratifikácii, bude sa mu musieť venovať na základe petície, ktorou viac ako 25 000 ľudí vyzvalo prezidenta, aby ratifikáciu dohovoru inicioval.

V  Bulharsku v  roku 2018 Ústavný súd rozhodol, že Istanbulský dohovor nie je v  súlade s  bulharskou ústavou, čím ešte prispel k  reprodukovaniu škodlivých dezinterpretácií podstaty a rozsahu pôsobnosti dohovoru.

Prudký nárast počtu prípadov domáceho násilia počas pandémie COVID-19 zvýraznil potrebu, aby vlády na celom svete posilnili ochranu práv žien a dievčat. Odstúpením od Istanbulského dohovoru by Poľsko vyslalo znepokojivý signál, že zo zoznamu svojich priorít vypustilo snahy o  vytvorenie bezpečného prostredia, v  ktorom by ženy a  dievčatá mohli žiť bez násilia.

 

Článok vyšiel v angličtine 31. júla 2020 na webe euronews.
Autor Nils Muižnieks je riaditeľ Amnesty International pre Európu.
Do slovenčiny preložila členka tímu Amnesty Slovensko Elena Teplanová.

Teraz najčítanejšie

Amnesty Slovensko

Chceli by ste žiť v krajine, kde sú si všetci ľudia rovní a kde vládne ľudskosť a dôstojnosť? My rozhodne. Preto v Amnesty International bojujeme za ľudské práva pre všetkých. V tomto blogu sa dozviete viac o našich projektoch, ľuďoch, ktorých podporujeme alebo ktorí podporujú nás a mnoho ďalšieho. A ak chcete nášmu zápasu pomôcť, môžete nás podporiť svojím podpisom na www.pripady.amnesty.sk alebo si môžete zaobstarať Pas do Krajiny ľudskosti, aby sa vám ľahšie cestovalo https://darujme.sk/2405/ Blogy vyjadrujú osobný názor autorov a autoriek a nutne nereprezentujú stanovisko celej organizácie.