Šesť mŕtvych vojakov Wehrmachtu

•  Náš otec bol v odboji, aj počas Slovenského národného povstania. Podobne ako jeho otec – teda náš starý otec, i naša stará mama, teda otcova mama, tak ako môj krstný otec, ktorý bojoval o oslobodenie Liptovského Svätého Mikuláša a vojna sa pre neho skončla bojmi proti banderovcom.  •
•  Veľmi rád som počúval, od chlapčenských liet, rozprávanie otca i krstného otca o bojoch, o II. svetovej vojne. S dramatickými príbehmi vnikala mi do krvi a do srdca aj hrdosť – na našu rodinu, na odbojárov a na odbojárky, na tých, ktorí a ktoré sa s nasadzovaním životov zaslúžili o našu slobodu. Sú to príbehy, ktoré nevyblednú – stratia sa iba v dychu mojej Smrti. Jeden z nich teraz rozpoviem – ako drobný kúsok do mozaiky k 76. výročiu hrdinského Slovenského národného povstania. Dúfam, že zaujme.  •

•  S otcom sme kráčali popod les, ktorý sa prudko vzpínal do strmého svahu masívu smerom od Liptovskej Porúbky na Kráľovu Lehotu. Aj v týchto miestach sa cez vojnu bojovalo – na východ od Liptovského Hrádku a Liptovskej Porúbky, tiež v oblasti Červený kút, kde je dnes vychýrená koliba – motorest. V miestach, kde stojí, mali Nemci jeden či dva tanky – a pálili ponad Váh, smerom k povstalcom a československým vojakom. O niekoľko kilometrov vyššie, nad Kráľovou Lehotou, povstalci vyhodili do vzduchu železničnú trať aj s nemeckým transportom, naloženým tankami, technikou, muníciou. Tam aj tu – všade sa bojovalo proti okupantom a ich domácim prisluhovačom – za bez pochybností dobrú, správnu vec.  •
•  Zastavili sme sa v tôni pred zapadajúcim Slnkom, do očí bijúcim na krvavý zvon. „Tu to bolo,“ vraví otec, ukazujúc pred seba, na lúku. V tráve sa pásli kravy: „Tu som uvidel prvého. Visel na natiahnutých ostnatých drtôch, dolu tvárou, z rozdrapeného brucha mu tiekli, viseli črevá, na ktorých sedeli chmáry múch. Mal špinavú uniformu a na hlave posunutú prilbu. Zbrane už pri sebe nemal. Ďalších piatich sme s kamarátom našli neďaleko, na tej lúke.“ Kravy zdvíhali a skláňali hlavy. „Povyťahovali sme ich k ceste, holými rukami, na kopu,“ spomína si otec: „Chlap z dediny prišiel na voze, ťahanom koňom, naložili sme ich a odviezli do dediny. Prišiel farár a vraví: ‚Chlapci, tých treba pochovať. Pochovajte ich.‘ Cesta s mŕtvolami šiestich vojakov Wehrmachtu viedla na iné miesto, pretože na dedinskom cintoríne by asi nikto nechcel, aby tam ležali, ani farár nebol takejto myšlienke náklonný. To bolo pochopiteľné, v tých časoch obzvlášť“  •
•  Otec s kamarátom a s chlapom na voze za koňom odviezli mŕtvych tam, kde bolo radno pochovať ich. Vykopali hlboký hrob a bezduché telá do neho uložili. Prišiel farár, odriekol modlitbu, hrob zalopatovali, udupali, ešte raz zahodili liptovskou hlinou. A bolo po pohrebe.  •
•  Viem, kde otec s kamarátom mŕtvych vojakov Wehrmachtu pochoval. Ale neprezradím to miesto. Niet dôvodov. Tak isto neprezradím, kde by mal byť pochovaný major Wehrmachtu. Niet dôvodu. Mŕtvi nech už majú svätý pokoj. Na tie hroby nechodievam, ani na Dušičky. Sú zarastené trávami a kvetmi, v zimách pod snehom. Nič o tých mŕtvych neviem – iba to, že boli mladí. Možno dodnes niekto na nich čaká, pátra po ich osudoch, hľadá hroby – ale ja mlčím – ako taký hrob. A náš otec už dávno nežije.  •
•  Prešli roky, prišiel November 1989. Vybral som sa do Prahy. A tam, na Malé Straně, kdesi v Nerudově ulici, sedí na stolčeku chlap, pred sebou krabice – a v krabiciach staré gombíky z vojenských uniforiem, pracky z opaskov, kadejaké vyznamenania, aj nožík, dýka, aj nemecká prilba a sovietske čiapky – lodičky. Všetko drahé ako fras, ešte v československých korunách. Prídem domov, rozprávam o tom otcovi, a on si len povzdychne: „Jo, jo, jo, jo… …keby som to býval vedel, mohol som mať takých gombíkov, celé uniformy aj s metálmi, dýky, bodáky, opasky… Ale načo by to bolo? Priekopy boli plné mŕtvych Nemcov – nikomu ani na um neprišlo okradnúť ich aj o to, čo mali na sebe v okamihu Smrti.“ ‚A tak je to dobre,‘ myslím si dodnes.  •
•  Myslím si, že Mŕtvi majú mať pokoj – nech už boli v akýchkoľvek uniformách, alebo i nahí. Nahí a mŕtvi.  •