Nikdy nezabíjajte Pavúkov!

•  Tento príbeh mi rozprávala stará pani, stretli sme sa na slávnosti výročia Slovenského národného povstania. V predjesennom Slnku leskli sa strieborné vlásky pavučín. Pani mi vraví: „A viete, prečo ja ani nikto z mojej rodiny nikdy nezabije žiadneho Pavúka?“ „Nie, neviem – aj keď ja Pavúkov nezabíjam už od detstva. Páčia sa mi a obdivujem ich,“ bol som zvedavý. Pani sa usmiala a jala sa rozprávať príbeh povstalecký – ale netradičný.  •

•  „Bolo to v jeseni. Môj brat, nech mu je večná zem ľahká a Boh milostivý, bol pri partizánoch. So spolubojovníkmi v jeden podvečer prišli do dediny po nahotovaný proviant: napečené chleby, slaniny, cibuľu, po mliečko, tabak, cukor…“ Spomenul som si na to, ako naša stará mama piekla partizánom v horách chlieb a otec – spojka im ho nosil, aj v snežnej zime… „…brat prišiel domov, jedlo ho už nachystané čakalo. Zrazu susedka búcha na okno – že ‚Nemci idú!‘ Partizáni utekali do lesa, môj brat schytil automat a vybehol na dvor. Lenže už bolo počuť motory nemeckých hliadok. Brat sa rýchlo skryl kde sa dalo – do šopy so senom a slamou. Tam sa zahrabal. Nemci prekutrali dedinu, dom od domu, poriadne. Aj k nám prišli. Prezreli, pod postele, do pitvora, skríň nazreli, samopaly, pušky odistené. Jeden z nich vyšiel na dvor, aj do studne nazrel. Prišiel k šope – ale dnu nevošiel. Všimol si, že cez vrátka je natiahnutá hustá pavučina a v nej Pavúk, taký križiak. Nemec usúdil, že v šope nikoho niet, pretože pavučina bola neporušená. Takže vrátka neboli otvárané a vo vnútri nemohlo nikoho byť. To bolo šťastie – pretože tam bol môj brat, ešte aj ozbrojený. Keby ho bol Nemec objavil – ktože vie, ako by to dopadlo. Za také niečo mohli Nemci s gardistami vypáliť aj celú dedinu, aj ľudí postrieľať, aspoň odvliecť do lágrov, na práce…“  •
•  Stará dáma sa odmlčala a potom, vytrhnutá zo spomienky, strúc si slzy za brata z líc, dokončila: „Odvtedy nikdy nezabijem žiadneho Pavúka! Ani za svet. Veď nebyť toho Pavúčika – brata by určite zastrelili.“  •
•  Odvtedy mám ďalší dôvod chrániť Pavúkov. Teším sa z ich prítomností, dokonca im občas chytím veľkú muchu, vložím ju do pavučiny a sledujem rituál Pavúka, čakajúceho na korisť – na pokrm. Pavúky sú súčasťou Prírody – a tú si musíme chrániť. Aj tým, že Pavúkov nezabíjame.  •