Pomocník

Mohli by sme spolu stráviť noc.

Každý inde, samozrejme.

Uvažovala som, ako to poňať, aby článok nebol príliš dlhý, a potom mi napadlo, prečo by nemohol byť dlhý, ba najdlhší v mojom živote.

Na stole je kniha, samozrejme, zároveň ako obvykle nejde iba o ňu. Kniha tu predsa nie je sama pre seba. Kniha tu nie je preto, aby sme sa bavili o literatúre.

(Ešte to tak!)

Tak ako v každej intelektuálke, aj vo mne drieme obyčajná žena, ktorej odľahne, keď je príbeh priamočiary, a ideálne ešte pútavý. Ballekov román Pomocník sa začína vo vlaku, opisuje sa tu vagón a železnica, a hrdina je nevýrazný ťuťmák – držíme mu palce, ale radšej by sme sa presunuli do iného kupé.

Potom si hrdina, Štefan Riečan, niečo vybavuje na úradoch, dvadsať strán takto sledujeme jeho cestu a pochôdzky, napísané je to úhľadne, ale ináč neviem, čo ma pri tom tak držalo, objektívny dôvod to asi nemá.

Potom sa na scéne objaví Volent Lančarič.

Dej postupne prezradím celý. Do rána medzi nami nebudú žiadne tajomstvá.

Riečanovi doma v horách vyhorelo mäsiarstvo, jeho malá živnosť, a tak sa šiel dole na juh pozrieť, či by mu povojnová správa v mestečku na hranici nepridelila nejaký tamojší podnik. Pôvodní majitelia sú po smrti, iní poutekali, možno sa dačo nájde.

Ponúknu mu veľmi pekné mäsiarstvo. Majiteľ sa vytratil, zostal tu len jeho pomocník, ktorý je trochu problematický, ale ak Riečan chce, môže ho rovno vyhodiť, má na to právo.

Riečan si však Lančariča nechá.

Mnohé pritom zostáva nejasné. Zdá sa, že úradník, inak úslužný a milý, by veľmi chcel, aby nový majster Lančariča okamžite vykázal. Lančarič vyzerá dosť drzo, nepoddajne, možno v duchu Riečanovi našepkávame, nech počúvne úradníka a rozlúči sa s ním. Riečan sám pôsobí zakríknutý, životom ubitý, už sme s ním strávili niekoľko strán a začína nám na ňom záležať – dúfame, že bude v poriadku.

Zároveň sa tešíme, že onedlho dorazí Riečanova žena, vraj veľmi pekná, konečne tu bude nejaká romantika!

Riečanová dorazí a Lančarič, pomocník, na nej spočinie lačným pohľadom. Šípime problémy. Ale nič sa nedeje. Chlapi sa pustia do práce, dávajú do poriadku obchod, kým ženy – Riečanová s dcérou – zariaďujú novú domácnosť a pritom si trochu ťažkajú, že museli opustiť rodnú hrudu.

Včera a dnes

Riečan do pol roka pekne zbohatne.

Mäsiarom všeobecne sa darí, mesto si ich váži, kladie ich na roveň zlatníkom, lebo, dozvieme sa, po vojne ľudia najväčšmi túžili po mäse, zlate a starých melódiách.

Na tom sa asi nič nezmenilo, stále sa ženieme za tým istým, mäso, zlato a staré melódie sú taký bežný štandard, nie?

Riečan je zo svojho rastúceho majetku nervózny, radšej by mal menej, je to prostý človek, zvyknutý na nepriazeň osudu, za každým rohom čaká katastrofu. Cnie sa mu za maličkým mäsiarstvom, čo mal doma v horách, to mu úplne stačilo.

Zato jeho ženu veľmi rýchlo prejde všetka clivota za domovom, čačky sa jej páčia, začne honobiť a muža podporuje – veď to robíme pre dcéru! Decku by si nedoprial?

Lančarič je ešte väčší podnikateľ, v neistých časoch, keď sa mesto vyprázdnilo, chodil po opustených domoch a pozbieral cennosti, všetko to má zakopané a schované, a k tomu využíva strategickú pozíciu, na hranici je doma, Riečanovi za chrbtom obchoduje s pašerákmi. Nie že by zneužíval Riečana, naopak, zháňa pre jeho obchod mäso, aké sa len tak zohnať nedá.

V súvislosti s touto prózou sa hovorí o povojnových dobách a najmä o uvoľnených mravoch ako o čomsi pre túto dobu špecifickom, pritom dnes sú mravy nepochybne ešte omnoho uvoľnenejšie.

Nič špecifické nevidím.

To len my sme potmehúdi, povieme si, aká to bola rozmarná doba, rozpadávali sa hodnoty a ľudia utrácali, zahýbali a špekulovali. Literatúra to zobrazila, dejiny literatúry zaznamenali.

Lebo dnes sme iní?

Chvejeme sa spolu s Riečanom, čo mu pomocník vyparatí, strachujeme sa, že ten závratný rast a pahltný konzum povedú ku katastrofe; napriek tomu Riečanovci asi tak tristo ďalších strán bohatnú. Katastrofa, a to je veľmi pekné, nepríde naraz – iba sa čosi začne zadrhávať.

Utrhnutý býk pred porážkou rozmetá na kusy Riečanovho psa, Lančarič po masakre zametá po dvore rozvláčené vnútornosti.

To je možno – literárne – zbytočne veľký výkričník. Ale pôsobivý.

Ďalej sa chodí do kostola, ďalej sa pred voľbami agituje. Obilie na poliach dozrieva, víno tečie prúdom, slnko sa opiera do gaštanov v alejach. Iba hlad je čoraz väčší, túžba neukojiteľná.

Riečan čaká udanie, veľký súd a biblicky závratný koniec všetkého. Miesto toho sa čosi len naštrbí – ani sa nezdá, že toto by mohol byť začiatok konca.

Predbehnime:

Po tejto správe stratil náladu a náhlil sa domov, aby mohol v pokoji rozmlátiť stoličku. Aj ju rozmlátil.

To je Lančarič, samozrejme. Riečan by také niečo nikdy neurobil.

Južné kraje

Teoreticky by sa povedalo, že Ballekova kniha má ohromnú epickú šírku. Jeden čitateľ sa na to v diskusnom fóre posťažoval, vraj zbytočne zdĺhavé opisy všetkého. Možno stačí povedať „zbytočné“ alebo „zdĺhavé“, je zbytočne zdĺhavé povedať oboje.

Mne už je tento druh škrtov pomaly cudzí, opakovanie mi prekáža čoraz menej. Jedna vec sa dá povedať dvomi rôznymi spôsobmi, ale potom už to vlastne nie je to isté.

Samozrejme, v ideálnom prípade viem, čo robím. Neopakujem sa preto, že som slabý autor a chudobný spisovateľ, ale preto, že chápem, aké sú slová čarovné a silné.

Na strane 245 Ballek intenzívne pritlačil. Z dvora vybehlo vyľakané dievčatko, odkiaľsi sa náhli kŕdeľ sliepok, akoby dačo viselo vo vzduchu. Chystá sa búrka? Nie, ulica je tichá, rozpálená slnkom, tieňa niet a niet sa kam skryť, zdalo sa, že čosi zlovestného vstúpi do ulice a bude sa zakrádať popri domoch do ktoréhosi vchodu, odkiaľ potom vyvezú zohavenú mŕtvolu (!).

Tam nekončí, naopak, ešte valí pol strany. Spara je zadúšajúca, mihne sa dievča, zmizne za rohom ako stratený sen (!), ťažké popoludnie visí nad ulicami, je v ňom čosi zlovestné.

Do toho sýtenie všetkých zmyslov, celkom po lopate:

Farby červených, zelených, žltých, bielych a modrých domov vypálilo slnko.

Nadviaže sa vôňami:

Kvitne agát, jazmín, orgován, zapáchajú dvory bez kanalizácie, voňajú staré vínne pivnice.

Tá spomínaná strana by sa určite dala zoškrtať. Ale treba? Neviem.

Literárne som bola trochu v rozpakoch z tých jednoduchých enumerácií. Napríklad:

Lančarič až hore na kalváriu cítil vôňu prachu, slamy, sena, obilia, kukurice, múky, otrúb, orgovánu, agátu, jazmínu, ruží, líp, ovocia, gaštanov… Cítil oheň, dym, papriku, korenie, víno, pálenice, zem, kone, kravy, majer, dyne, stanicu, mlyny, zeleň, vysušené múry mesta, pekárne, vodu, no najväčšmi predsa len orgován, biely, modrý, fialový.

Orgován zaklincoval.

Na druhej strane, formálne je to síce lineárny zoznam, ale prakticky sa ním buduje trojrozmerný svet – ak si to všetko predstavím, skladám si veľmi komplexný obraz. Ani sa nenazdám a ten svet ma vtiahne. Nestrhne, vtiahne; ako ten kraj som malátna a melancholická, ledva sa vlečiem.

Ako tá rieka – živel v najvlastnejšom zmysle – svet emócií, ktorý je majstrovi cudzí a ktorého sa pomocník bojí ako ničoho iného. Iba ženy sa v nej kúpu, keď sa vracajú z polí, mocné ruky a široké bruchá, biele vchádzajú do pokojnej vody, v ohybe, v tieni hustej, nepreniknuteľnej zelene tráv.

Sýti ľudí rybami, zavlažuje lúky a záhrady, napája statok, píše Ballek, a každý rok si vezme nejaké dieťa, akoby daň za to všetko.

Z dvoch strán čistí mesto, a dvakrát za rok sa vyleje z brehov, vstúpi do dolných ulíc mesta, kradmo, v noci, s tichým šumom, ktorý vopred desí.

Ľudia sa prebúdzajú na hrmot, kvik a stony. To sa už pri posteliach na tmavom, beztvarom tele rieky hojdajú hrnce a ľahší nábytok.

Všemocná rieka! Bola som z toho úplne hin, keď som nedávno čítala Fomu Gordejeva, ako Gorkij opisuje Volgu a roviny naokolo, že sa to vôbec dá – a zrazu Ballek, úplne iný level. Chápem, že umelecký zámer bol asi u oboch iný. Ale Ballekova rieka hrá, nie je to popis prostredia, je to rozmer príbehu, jeho integrálna súčasť.

Sýti a vymýva krajinu textu.

Preteká medzi riadkami.

Ballek sa nebojí, že bude opustený; rozpisuje sa na mnoho strán. Nerozmýšľa nad tým, či s ním niekto nestratí trpezlivosť.

Dvaja v práci

Režú, vymývajú črevá, cedia krv, až kým nevyhladnú. Prinajmenšom Lančarič, ten by jedol stále Navyberá si z rozvareného mäsa a vnútorností, napicháva nožíkom a strká si do úst, zapíja vínom. Šermuje nožom, ukazuje si na hlavu a hovorí, toto je jeden stroj, a toto druhý, udrie sa po bruchu. A toto, ukáže si nožom na rozkrok, tretí. Ja sa len o to starám, aby každý dostal, čo potrebuje. Či zle hovorím?

„A srdce?“ opýtal sa Riečan. Rukami sa opieral o dosku stola; hodnú chvíľu zamyslene hľadel na uvarené prasačie srdcia.

Na to Lančarič zabudol. Veľa sŕdc pojedol za život, a nikdy mu to nenapadlo. Ani nad tým nebude premýšľať. To ja nemôžem tak… nie som ja cukrár… Ja musím byť henteš a musím vedieť robiť dobrý kšeft.

Lančarič je skvelý mäsiar, vyzná sa lepšie než jeho majster, aj narobí lepšie klobásky, chutnejšiu tlačenku, je živelný, nebojí sa nahádzať do mäsa, čo mu príde pod ruku. Aj ľudí si vie podmaniť, vie ich odhadnúť a dá im, čo chcú.

Zdalo by sa, že je tu Riečan zbytočný.

Napriek tomu spočiatku spolu predávajú a spolu chodia nakupovať dobytok, a ide im to výborne. Pomocník je stále len pomocník, chvíľami možno až príliš žoviálny; pokojný a tichý Riečan ho ideálne vyvažuje, dodáva obchodu potrebnú dôstojnosť.

Problém je v tom, že Riečanovi stačí to, čo má, chce svoju trošku a svätý pokoj, kým Lančarič chce stále viac a nezastaví sa pred ničím. Keď to nejde s majstrovým súhlasom, spolčí sa s majstrovou ženou, ktorú tie pozlátené ciferníky a maľovaný porcelán zaslepujú čoraz väčšmi.

Vyzerá to jednoducho.

Ale to jediné jednoduché je v tomto príbehu asi len tá Riečanova žena. Zastavíme sa pri nej?

Úskalia emancipácie

Volá sa Eva a bola síce odjakživa veľmi pekná, ale pochádzala z veľmi chudobnej rodiny, a tak o ňu v rodnej dedine nebol záujem. Z vedľajšej dediny prišiel Riečan, ktorý ju chcel, a tak sa vydala.

Z početných náznakov je úplne zrejmé, že ženin sexuálny apetít je podstatne živší než mužov a táto nerovnováha ju trochu frustruje – rada by, aby bol aktívnejší, sám za ňou prišiel, aby si zavystrájali.

Doma v horách ich ťažili existenčné starosti a navyše sa Eva hádala so svokrou, a tak bola dostatočne zaneprázdnená. Keď sa presťahujú na juh a začnú bohatnúť, už toho nemá veľa na práci, len sa obliekať, vyťahovať slamu z topánok a vychovávať dcéru. Vychováva intenzívne, prijme do služieb učiteľa klavíru a sama sa snaží naučiť sa spisovne rozprávať a správne narábať príborom, aby obe rýchlo zapadli do lepšej spoločnosti.

Riečan však naďalej chodí po meste v krátkom kabátci a vo svojom starom kožúšku, a nechce ženu sprevádzať do salónov.

Žena trpí.

Zároveň prekvitá, a tým sa jej utrpenie iba násobí; vie, že dni má zrátané, že jej krása je možno na vrchole, ale dlho už nepotrvá, a premáha ju pocit, že pri mužovi nič nezažila. Nejde len o vášeň – snívala o hrách a o blízkosti, zostať ráno v posteli a rozprávať si sny, preberať budúcnosť dieťaťa, zverovať sa s tým, čo sa im deje v duši, kým sa svet ukrutným tempom valí ďalej.

Ale Riečan je človek neistý, rozkolísaný aj bez toho všetkého; a rozprávať sa o pocitoch, to ho nikto neučil.

Trpkosť je silnejšia, strach z toho, že jej utekajú posledné roky, prevládne, Riečanová sa spustí. A keď to šlo raz, dá sa aj znova. Napokon sa zo strategických dôvodov zameria na Lančariča.

Na konci románu sa dozvieme, že po jednom pobyte v kúpeľoch, dávno po rozpade manželstva, sa ešte raz objavila v meste aj s nejakým dobre oblečeným mužom, mámila z dcéry peniaze a potom zmizla kamsi do Čiech.

Podivný osud!

Pripadala mi ako najmenej rozpracovaná a možno najmenej zaujímavá postava, spomedzi hlavných. Je dobre, že jej boli pripísané tie frustrácie, to jej dodáva akýsi ľudskejší rozmer, ale inak pôsobí celkom plocho – zlostná, peniazmi posadnutá ženská. Neznesiteľná – a pitoreskná, v tých scénach, kde sa priúča zvykom vyššej spoločnosti.

Lančariča zvábi počas spoločnej cesty do lesa ozaj prapodivným manévrom.

S Lančaričom ju spája ten bezuzdný hlad po majetku, a ja som si hovorila, že je to pre nás taká samozrejmá charakteristika, ktorá akoby objasňovala samu seba – že je človek hrabivý, ziskuchtivý – to je bežná vlastnosť, nad ktorou sa nezamýšľame, každú chvíľu niekto spreneverí, ukradne. Ale kde sa to berie? Za tým predsa musí niečo byť. Ak zrazu chcem o toľko viac, než reálne potrebujem, alebo ak mám zrazu o svojich reálnych potrebách až takú pokrivenú predstavu, za tým niečo je, nie?

A čo?

Na tej otázke nezáleží?

Keby sme si ju zodpovedali, neboli by sme bližšie rozriešeniu dosť zásadného problému?

S husličkami

Aj Lančarič má jasnejšiu chvíľku, keď chápe, že len naháňa prízraky. Riečanová už si ho omotala okolo prsta, ale nohy ešte neroztiahla, na to Lančarič zatiaľ netrpezlivo čaká. Teraz sa dostavil na obed, sedí v prijímacom salóniku. Riečan nie je doma, prebehla zásadná roztržka a on protestne zmizol.

Chystá sa teda spoločný obed bez neho.

Riečanová Lančariča privítala a vytratila sa.

Lančarič v kresle:

Hľadel na vysoké biele dvere s pozlátenou kľučkou, za ktorými zmizlo to telo, pre ktoré nespával. Trochu zvrtol hlavu, aby myslel na čosi iné, a upriamil pohľad na izbové kvety, ktorým sa tu viditeľne darilo. Prezeral si chvíľu obrazy. Z pozlátených rámov hľadeli naňho vyzývavo neznáme tváre. Krajinky boli farebné, staré, na ktoré si už nikto nepamätá.

Cítil, ako sa doňho vkradla neistota. Prišlo mu na um, že veru mal ostať na vojne, lebo náhle zatúžil po krutosti.

Za vitrínkami a v rozložitom sekretári svietilo ušľachtilé sklo, chladné a vybrúsené, aké človek z času na čas aj znenávidí, lebo sa tvári a správa pyšnejšie ako on.

Čosi ho nútilo myslieť na ohoblované dosky a hlinu.

Toho sa mu raz dostane. A toto, čo videl okolo seba, budú už samé hlúposti. Chvíľu pred odchodom do večnej noci nebude vedieť, pre kieho boha po tomto všetkom tak túžil. Ešte mal ďaleko do času, keď zatúžil aj za prostými slovami, no čo ak ani tých už nebude? Nepodarený život je ťažký, a predsa sa pred ním nikto nevaruje. Človek akoby márne túžil žiť iba s husličkami.

Vyrásť z lona hôr

Riečan na pohľad nepochybne pôsobí ako dobrý človek. Vezme len to, čo si poctivou prácou zarobí, k okoliu je slušný a jedinou jeho métou je harmonický rodinný život.

Problém zrejme bude v tom, že je taký nie zo slobodnej vôle, ale zo strachu. Riečan má tie „správne“ názory, „správnu“ predstavu o tom, aký život by človek mal viesť, ale je neschopný čokoľvek urobiť, aby k nej dospel. Čaká, že sa to proste nejako stane.

Poznačili ho aj skúsenosti z povstania, dostal hadicou po holom chrbte a čosi sa v ňom zlomilo, odvtedy už je celkom prikrčený, akosi fatalisticky sa odovzdáva prúdu udalostí:

Celý život hľadí na zabíjanie zvierat. Akoby sám z ich osudu čosi prebral. Ak ho prenasledujú starosti, najradšej sa im pasívne prizerá. Je presvedčený, že to stretáva každého človeka. Svet má svoj poriadok a on sám má v ňom svoje presne vymedzené miesto, z ktorého niet úniku. Nič na tom nezmení.

Keď ho raz žena počas roztržky namrzene plesne po hlave (násilie na mužoch!), to už je príliš, ale ani vtedy sa nezmôže dokopy na nič – na pár hodín zmizne z domu.

V tom čase už ani nespáva vo svojej posteli, líha noc čo noc v kuchyni na malý gauč, a celý podnik vedie jeho modrooká fúria vedno s pomocníkom.

Čia je to vina?

Môže za to povstanie? Môže za to povojnový rozpad hodnôt? Slovom, môžu za to okolnosti?

Ponúka sa tu postreh, že je rovnako trestuhodné zlo páchať ako zlu sa nečinne prizerať, a tak je Riečan vinný, lebo presne to robí, nečinne sa prizerá.

Ale mohli by sme sa vzchopiť a odtrhnúť sa od tejto starej hry na dobro a na zlo, od tohto naháňania zlodejov a ukazovania prstom, kto je horší. To predsa ani literatúru nectí, ak takto polarizuje.

Riečan si v ťažkých chvíľach spieva. Je to také jeho dychové cvičenie, zanôti si niečo krátke ľudové, pľúca sa roztiahnu, hneď sa mu lepšie dýcha.

V ešte ťažších chvíľach sa utieka k spomienkam na domov, na vrchy, kde boli ľudia iní, príroda iná, život priamočiary. Riečan vyšiel z bezpečného lona hôr na šíru rovinu, kde je priveľa možností, priveľké diaľky sa pred ním rozkladajú, a on nevie, kam sa obzrieť, podľa čoho sa zorientovať. Keď kríza vrcholí, Riečan sadne na vlak a do tohto lona sa vracia, beží naspäť k mamičke, poprosiť ju, aby prišla a urobila poriadok s jeho rodinou, lebo už sa to nedá zniesť.

Možno nevyrástli ani jeden, ani druhý. Lančarič je pahltný, chce všetko a bez rozmyslu si to berie. Riečan je malý pocikaný chlapec.

Mentalita nesamozrejmých

Minulý týždeň sa nakrúcalo krátke video, kde som mala rozprávať o literatúre a o živote. Napriek istej rozpačitosti (pred kamerou sa necítim doma) to celkom šlo, iba keď som na pokyn režisérky vstala z miesta a mala sa hýbať, uvedomovala som si, že mám tendenciu uhýbať zo záberu.

Možno som zvyknutá byť skôr pozorujúcim než pozorovaným.

Potom som sedela doma v kuchyni a vracala sa k tým pocitom, a hovorila si, že možno som tak vychovaná – hlavne nikde nikomu nezavadzať. Nezaberať priveľký priestor, nepokúšať trpezlivosť, vyjadriť sa čo najstručnejšie. Minimalizovať svoju existenciu.

Spomenula som si na jednu starú fotku, kde je moja babka – stojí pred domom a vyzerá, akoby sa po čosi načahovala, ale to len uteká zo záberu, lebo si všimla, že ju niekto ide fotiť. (Škoda aparátu!)

Paradoxne je to dosť pekná fotka. Momentka, proste.

V polovici minulého storočia spísal maďarský historik István Bibó krátku správu, aby pomohol západným hlavám pochopiť mentalitu východných národov, vyšlo to neskôr pod názvom Útrapy východoeurópskych malých štátov. Okrem iného autor upozorňuje na to, že stáročia v područí iných národov zanechali na nás svoje stopy, sme úzkostliví. Strážime si hranice, lebo ich v minulosti nikto nerešpektoval. Bojíme sa cudzieho, lebo cudzie sa nás príliš často snažilo pohltiť.

Chceme existovať, ale nie sme si istí, či vlastne smieme, lebo sa to odnepamäti spochybňovalo – možno na to nemáme právo.

Sme nesamozrejmí.

Ženy sú možno ešte o čosi nesamozrejmejšie.

A nebude žiadny zásadný rozdiel v tom, že Lančarič sa na svete tak bujne rozťahuje, kým Riečan by sa zo sveta najradšej vymazal. Ak sa bojím sám v temnom lese, môžem si čupnúť za strom a triasť sa hrôzou, alebo môžem vykračovať a veselo si pískať, to sú len dva rôzne obranné mechanizmy.

Ešte Riečan:

Sedel v parku na lavičke a hľadel uprene ponad živý plot hore na tržnicu, kde stálo Polgárovo mäsiarstvo. Nehýbal sa, akoby túžil zliať sa s tieňom stromu, pod ktorým sa uvelebil.

Načo je nám pomocník

Keď sa Riečan vráti domov do hôr, zisťuje, že matka už je príliš stará. Rozhodne sa s ním nepovlečie niekam na juh, aby mu upratala život. Zostane však na čas u nej a všeličo mu beží hlavou.

V jednej chvíli, a to mi pripadá vskutku impozantné, mu napadne, že sa stalo len to, čo sa pri jeho spôsobe jestvovania stať muselo, a že to všetko vlastne vyvolal sám. Zažije akýsi takmer katarzný pocit, akoby sa z jeho útrob vyvalila špina a kal – ale rýchlo o ten pocit zasa príde.

Je pekné, že Ballek neidealizuje.

Na druhej strane, je tragické, že Riečan zostane Riečanom. Svojím spôsobom si to odnáša dcéra, ktorú na konci vidíme v dokonalom osobnostnom rozklade, s vybitými zubami a tromi deťmi na krku.

Načo bol Riečanovi pomocník?

Pri Lančaričovi nepochybne vyniklo, že Riečan je povahovo úplne iný. Namiesto toho, aby túto svoju inakosť, aby svoje vlastnosti, Lančaričovi také vzdialené, ako skromnosť či rozvaha, chápal ako svoju devízu, začne ich pod tlakom okolia vnímať ako nedostatok, a čoraz väčšmi sa sťahuje do seba.

Pomocník mu mohol pomôcť, aby sa našiel, aby sa vymedzil.

Lančarič si Riečana váži ešte vo chvíli, keď ním už jeho žena úplne pohŕda; v jeho očiach je to stále majster, stále má hlavné slovo.

Ale v Riečanovi sa kúsok po kúsku úplne rozmrví predstava akejkoľvek sebahodnoty. Riečan uhne, kam až sa dá. To neznamená len jeho osobné nešťastie; stiahne dole celú rodinu.

U pánbíčka v kútku

Lančarič je sirota. K predošlému majstrovi a jeho žene prilipol ako k rodičom. Tí ho síce vychovávali a správali sa k nemu relatívne slušne, ale rozhodne nie ako k vlastnému. Keď sa objaví Riečan, v ňom Lančarič nepochybne tiež vidí otcovskú postavu. Má ho úprimne rád.

Riečanka jeho slabé miesto vycíti a začne sa k nemu správať, akoby patril do rodiny. A neskôr, pretože sa jej to hodí, ho pomaly zvádza.

Vedel byť nadmieru samostatný, ale bál sa žiť sám. Bál sa, že ho odkiaľsi vyhostia, že sa ho zbavia, vyženú, že ho nedocenia. A cítil sa iba vtedy isto, ak mal za sebou určitých ľudí, ktorých jeho osud zaujíma. Bál sa stratiť Riečana. A túžil po jeho žene.

Čo je úplne skvelé, dozvedáme sa, že Lančarič v sebe uchováva spomienky na dobu pred narodením, ba pred počatím. Lančarič vie, aké to bolo, keď bol ešte u pánbíčka v kútku, na brezovom prútku.

Neraz sa mu videlo, že obraz tamtej stratenej krajiny je omnoho skutočnejší a vierohodnejší ako jeho reálna existencia. Opustil jeho duch tú krajinu? Opustil ju vôbec? Neprebýva v nej aj naďalej? Sem, na tento svet azda vystúpil iba nohami, rukami, bruchom, očami, nosom… Ale niečo tam zabudol, veď neprestajne mu tu čosi chýba.

Ani Lančarič nie je doma.

Môžeme Lančariča démonizovať a hľadieť naňho ako na pôvodcu všetkého zla, ale takú rozprávku Ballek nenapísal a také nálepkovanie hádam aj ide proti zmyslu umenia ako takého.

Toto je literárne pekné

Keď už sa Riečan presťahuje do kuchyne a spáva na gauči, spoločnosť mu robí rádio.

Skrinka ako malý židovský pomníček sa rozsvietila, v kruhovej stupnici sa zjavili názvy miest veľkého a vzdialeného sveta. Z tmy naňho hľadelo magické oko, zelenkavé, krátkozraké, chvíľu neisté, impulzívne. Hľadel doň zakaždým užasnuto, akoby čakal, že sa ešte väčšmi zväčší, rozleje, vytečie na dlážku a odtiaľ ako zelená kalúžka prehovorí tichým, pokojným hlasom. Jeho hlasom. A povie mu toto: „Štefan, ty už nie si ten človek, čo si bol…“

Do živého

Pretože je Lančarič beťár, vbehne raz s hovädzím stehnom na ramene k susedovi, do kaderníctva. Šokované zákazníčky vyskakujú z kresiel a jačia. Lietajú natáčky, tečú slzy.

To sú panie z lepších domov, obskakujú ich slúžky a kuchárky, nemajú bežne príležitosť rozmýšľať nad tým, že ten rezeň mal raz oči, že prebehol nejaký boj a tiekla krv.

Tá scéna sa mi nepáčila, neviem prečo. Možno bola – v tom inak veľmi pozvoľna plynúcom, minuciózne tkanom príbehu – zrazu príliš hrubá, anekdotická.

Ale možno na tom niečo je.

V tejto pozícii, blažene nevedomí, sme dnes skoro všetci.

A potom je dobre, že to je do príbehu hodené práve takto – surovo.

Nie preto, že sa práve teraz niekde na zvieratách pácha genocída a my by sme sa mali spamätať, ale v širšom zmysle – nejaká protiváha k tej ilúzii kultúrnosti a civilizovanosti, niečo neumelé k tomu nastrojenému.

Trocha idealizmu

Patril k tej generácii, čo vedela ošetrovať stromy, zavárať ovocie, poznala bylinky, z trávy, lístia a z oblohy čítať predpovede; nepotrebovala tak často rádio, lekára, lekárnika, psychiatra.

Možno potrebovali, ale jednoducho nebol?

Atrament noci

Rozliala sa noc ako tá rieka, hustá a čierna, rozhojdala predmety, poniektoré zhltla; nič nie je isté.

Lančarič netúži majstra nahradiť; prijali ho do rodiny a on je spokojný. Iba toho majetku treba stále viac, opevniť svoje miesto, aby mu ho nikdy nikto nemohol uprieť. To je jeho problém, nestarajme sa.

A Riečan – nestačí predsa, aby sme to tu nejako vydržali – treba žiť.

Lančarič neprišiel rozvracať a ničiť.

Lančarič je pomocník.