Denník N

O dvoch partizánoch z Liptova

• 3. príbeh k výročiu Slovenského národného povstania. •

 Vincent Kandera mal dvadsať rokov a päť mesiacov, keď sa dal k partizánom. Vojtech Rázus začiatkom mája 1944 oslavoval osemnáste narodeniny – a to už bol v odboji. Tu sú ich povstalecké príbehy.  •
•  „Partizán – parašutista Janko Kondor z Podtúrne prišiel z Prašivej do Ľubele a verboval k partizánom,“ spomínal Vincent Kandera. „Bol 18. august 1944, keď som s jedenástimi Ľubeľčanmi išiel na Prašivú k partizánom. Do ruksaku som zbalil slaninu, kus chleba, cigaretle a vykročil som. Na Prašivej nás privítal interbrigadista Peter Kubík a ruskí – sovietski parašutisti.“  
 Pamäť pána Kanderu je obdivuhodná, pamätá si mená, odkiaľ mali na Prašivej zbrane, a že ich partizánsky oddiel Kirov a jeho radistku Lídu, teda Lidiju Maksimovnu Večkanovovú – Riabovovú – proviantom zásoboval Igor Furdzík, syn židovského obchodníka zo Zvolena. Asi po desaťdňovom výcviku v streľbe z pušky a z ruského automatu, ktorý samozrejme nikdy predtým mládenec Vinco nedržal v ruke, sa oddiel presunul na Kováčovú. V septembri 1944 pri Trnavej Hore padol ich prvý kamarát, Peťo Kubík. „Stiahli nás do Kováčovej, na horárni na Biskupskom Majeri bolo asi štyridsať Nemcov, dva naše útoky odrazili, strieľali mínometmi, večer sme zaútočili tretíkrát a horáreň sme dobyli. Bol som hrdým veliteľom družstva.“  •

• Vincent Kandera • (Foto © Martin Droppa)

 Partizáni z Prašivej, mládenci z dolného aj horného Liptova a z Horehronia, mali okolo dvadsiatky, zvíťazili nad veľmi skúseným, ostrieľaným nepriateľom, ktorý prešiel ruským frontom, bojiskami Európy, možno aj severnou Afrikou. O čosi neskôr dvanásť Liptákov ‚od Dúbravy‘ hrdinsky padlo pri Hronských Kľačanoch, kde dodnes majú pamätník.  •
 „Za celé Povstanie som sa nikdy nedostal k boju zblízka, strieľali sme po sebe samopalmi, guľometmi, padali oni, padali sme my,“ povie Vincent Kandera a zaprie sa do vozíka, akoby sa chcel postaviť. Nejde to, pred rokmi mu amputovali pravú nohu nad kolenom, na protéze sa mu nedá dobre chodiť, lepšie je sedieť na posteli alebo v tieni slivky na dvore.  •
 Počúvame príbeh za príbehom, o bojoch, náletoch nemeckých lietadiel, presunoch kamsi za Zvolen, o snehu vyše pása, brodení sa v rieke nad Dobrou Nivou pri útoku. Kamienky zo súkromnej povstaleckej histórie sa zliepajú do mozaiky podľa mnohých kritérií najväčšieho protinacistického a protifašistického povstania v II. svetovej vojne.  •
•  „Z 23. na 24. marca 1945 som zišiel do Ľubele, dohodnutý, že na druhý deň preberiem chlieb, ktorý pre nás piekli v dedine. Jeden bochník som už mal keď som prišiel domov, ľahol som si v izbe, pod posteľou automat, vedľa v kuchyni za šparheľtom dve pištole. O jednej v noci rozrazili dvere dvaja esesáci. Našťastie bol na stole len ten jeden bochník, tak im nič nebolo podozrivé. Vedľa spali otec s mamou. V kuchyni bola tma, nevideli ako beriem pištoľ do ruky, mohol som ich odstreliť, ale niečo mi pošeplo: ‚Nerob to, tí sa tu nie sami.‘ Vyviedli nás von, vo dvore dvadsiati esesáci, na cmiteri ďalší zo štyridsiati, dedina obsadená. Zviazaných zajatcov šikovali z horárne Čerpiať do Kľačianskej doliny, zrazu prestrelka, partizáni zaútočili, rozpŕchli sme sa,“ rozpráva Vincent Kandera.  
 Partizán sa nemýli, boli to esesáci. Nie si je istý, keď hovorí, že to bolo komando, ktoré 21. januára 1945 vypálilo Ostrý Grúň; bolo to protipartizánske Sonderkommando 7a.  Dnes sa len môžeme dohadovať, čo by sa asi stalo, keby sa nebol ozval ‚niečí hlas‘ a partizán Kandera by z kuchyne na esesákov vystrelil. Nie je vylúčené, že obec Ľubeľa by bola do tla vypálená a jej obyvatelia povraždení, alebo deportovaní do koncentrákov.  •
 V horúcom dni súčasného augusta do Ľubele prichádzajú turisti, aj nemeckí. „Predstavte si, pán Kandera, že by dnes podvečer zaklopali na dvere dvaja starí Nemci a v jednom z nich by ste spoznali niektorého z tých esesákov. Čo by ste spravili?“ pýtame sa. Pán Kandera dlho uvažuje, privrie oči a po chvíli povie: „Ťažko by sme sa lúčili,“ a odmlčí sa.  •

~  ~  ~

 Vojtech Rázus ako šestnásťročný, počujúc v rádiu výzvy z Londýna a z Moskvy, nocami roznášal po Liptovskom Svätom Mikuláši protištátne letáky, v prvom rade tým, ktorí boli proti režimu v slovenskom štáte. Raz ho gardisti pristihli, zatkli, zbili, posadili do väzenia najprv v Liptovskom Svätom Mikuláši, potom v Žiline, neskôr v Ilave. Odsedel si asi tri mesiace, pustili ho, doma sledovali. Rázusovci mali odboj a ilegalitu v krvi.  •

• Vojtech Rázus • (Foto © Martin Droppa)

 „Ujček Milan bol za protištátnu činnosť zavretý, ujček Jano, zvaný Capko, bol so slovenskou armádou na východnom fronte, prebehol k Červenej armáde, naspäť sa vrátil so Svobodovým 1. československým armádnym zborom. Doma sme mali každú chvíľu gardistov, prehliadky. S kamarátmi som odišiel k partizánom, k veliteľom Kučerovi a Lošakovovi. Robili sme čo bolo treba: stavali sme bunkre v Krčahove, pomáhali so zásobovaním,“ vravel mi  pán Rázus po predlhých rokoch. Pavol Rázus, brat ujčeka Milana, zásoboval partizánov na Čertovici, z kasární v Mikuláši poľnými cestami vozil strelivo, zbrane. „Keď sa blížil front, boli sme s partizánskym oddielom pri Liptovskej Porúbke, vtedy asi najchudobnejšej dedine v Liptove, ale miestni nám vždy dali čo mali: kapustu a zemiaky,“ spomína Vojtech Rázus, dodávajúc, že dodnes sa za to cíti Porúbčanom dlžníkom.  
 Po bojoch v oblasti Liptovskej Porúbky, Kráľovej Lehoty sa celá partizánska partia rozhodla prejsť k Svobodovmu zboru do Popradu: „Išli sme peši, lesmi, okľukami, na cestách boli nemecké hliadky. V Poprade sme odovzdali zbrane, všetkých zobrali do zboru, len mňa nie. Bol som primladý, a tak ma poslali späť do Mikuláša, aby som dal správu, že sú všetci nažive. Zasa som sa musel vyhýbať nemeckým hliadkam, okolo ciest a po priekopách medzi Važcom a Východnou bolo plno mŕtvych Nemcov, boli to mladí chlapci ako ja, rovesníci.“  •
 Po oslobodení Liptovského Svútého Mikuláša 5. apríla 1945 sa mladý Vojto vrátil do učenia a vyučil sa za krajčíra. Z jeho niekdajších spolubojovníkov žil už len Dušan Albíni, ktorý po vojne doštudoval gymnázium, neskôr teológiu a ako evanjelický farár na penzii žil v Bratislave.

~  ~  ~

• Pamätník Slovenského národného povstania a oslobodenia v Liptovskej Porúbke. • (Foto © Martin Droppa)

 Vincent Kandera bol po oslobodení zopár mesiacov ako vojak pri delostreleckom pluku v Ružomberku, odtiaľ išiel na Ministerstvo národnej obrany ČSR v Prahe. Na šestnásť dní – pomáhať v administratíve pri sumarizovaní žiadostí o udelenie Osvedčenia podľa zákona č. 255 / 1946 Zb. „Najkrajšie oslavy výročia Povstania? Tie prvé. Tri dni a dve noci vyhrávali tri muziky, varil sa guláš, keď mi môj niekdajší veliteľ Sečanský pripínal vyznamenanie, aj ma veru poriadne ihlicou pichol do hrude,“ povie veselo veterán Povstania, už predtým vyznamenaný prezidentom Dr. Edvardom Benešom medailou Za zásluhy v Slovenskom národnom povstaní.  
 Vojtech Rázus odišiel do dôchodku ako krajčír. Celý život bol verný športu: turistike, bol aktívnym členom Horskej služby, potom členom Klubu dôchodcov Horskej služby. „Bolo to na chate v Demänovskej doline, asi dvanásť rokov po vojne. Jedného dňa tam prišiel zájazd rekreantov zo ZSSR a o deň na to rekreanti z Nemeckej demokratickej republiky. Pri spoločnej večeri jeden Rus a jeden Nemec, obom chýbala ruka, zistili, že cez vojnu nosili jeden uniformu Červenej armády, druhý Wehrmachtu. Povadili sa, poškriepili, rozhodli sa definitívne ‚vyhrať vojnu,‘ div sa nepobili. Chatár volal ujčekovi Milanovi i mne, aby sme ich prišli upokojiť. Nechali sme to tak, nech sa vyhádajú. Do noci bol pokoj, vyžalovali sa jeden druhému – a bolo po vojne,“ usmial sa veterán.  

Teraz najčítanejšie

Martin Droppa

Som novinár, reportér, editor, bloger, reportážny a dokumentárny fotograf. Prvý článok som mal zverejnený v novinách v roku 1977. Písal som pre okresné noviny Liptov, pre SME na..., SME, Hospodárske noviny, Formát, .týždeň, na web SME blog. Spolupracoval som s režisérom Martinom Hanzlíčkom a s Fedorom Gálom na tvorbe niekoľkých filmových dokumentov. Organizujem Literárnu súťaž KongenScript. Zaujímam sa o umenie - výtvarné, kinematografiu, fotografiu, hudbu, literatúru, o dejiny II. svetovej vojny. Mojou najobľúbenejšou hudobnou skupinou života je Pink Floyd a tvorba jej sólistov. Milujem Psíkov, Psov, Francúzsko, Poľsko a Sever. Autor mojej profilovej fotografie: © Andrej Bán. Môj e-mail: droppa.martin (at) gmail.com