Denník N

Cinkanie príborom ma privádzalo do šialenstva, neverili mi terapeuti ani rodina, hovorí mladá žena, ktorá trpí extrémnou citlivosťou na zvuky

Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.
Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.

Jej cesta za vhodnou liečbou bola naozaj strastiplná, napriek tomu nestrácala nádej. Trvalo roky, kým našla psychologičku, ktorá sa jej stala oporou. Mladá žena s umeleckým nadaním a tendenciou pomáhať druhým opisuje svoj život so psychickou poruchou.

Kedy si si uvedomila, že máš vážny problém a chceš ho riešiť?

Jeden z prvých zlomových bodov nastal, keď som mala desať rokov. Problémom bola a stále je moja extrémna precitlivenosť na zvuky. V tom čase stačil celkom malý podnet, ako napríklad cinkanie príborom pri jedení, a ja som z toho dostala záchvaty zlosti. Moja rodina tomu nerozumela a sama som sa s tým nikdy predtým nestretla. Vtedy som rozhodla prvýkrát navštíviť psychiatričku. Ani ona však nevedela prísť na to, že čo mi je. Jej odpoveďou bolo, že mám nosiť slúchadlá a že je to pubertou.

Takže tvoje prvé skúsenosti s liečbou a terapiou boli skôr negatívne?

Tá prvá skúsenosť bola veľmi negatívna. Moja psychiatrička tvrdila, že si vymýšľam a neskôr to tvrdili aj iní ľudia v tomto obore. O to horšie to bolo, že mi v tej dobe neveril ani môj otec, aspoň tak som to vnímala minimálne prvé štyri roky. Ale rozumiem, že aj preňho to muselo byť náročné a nehnevám sa naňho. Pocit, že uznáva túto moju realitu, som nadobudla až vtedy, keď som na internete našla pomenovanie pre môj problém, ktorý sa nazýva mizofónia.

Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.

Na začiatku si si teda musela sama hľadať informácie prostredníctvom internetu. Bolo to pre teba potom jednoduchšie, keď si si o tom niečo zistila, alebo si poprípade spoznala aj podobné prípady?

Dokonca som našla aj podpornú skupinu na Facebooku, ktorá spája ľudí s týmto problémom. Ja som si však nebola úplne istá, či k nim patrím, pretože som mizofóniu nemala diagnostikovanú, nijako mi to teda nepomohlo. Približne v tom čase, keď som mala pätnásť rokov, sa u mňa zároveň objavila porucha príjmu potravy, ktorá sa stala mojim hlavným problémom. Problém so zvukmi sa dostal do úzadia.

Čo u teba vyvolalo poruchu príjmu potravy?

Jednoznačne to bol mix viacerých faktorov: gastroenterologické zdravotné problémy, nespracované emócie a tiež už spomínaná frustrácia zo zvukov. Posledným podnetom bolo, že som chodila na tanečnú a silou mocou som chcela do absolventského vystúpenia schudnúť. Vyústilo to až do toho, že som prestala jesť a v dôsledku toho aj menštruovať. Toto obdobie trvalo asi pol roka. Potom sa to zo dňa na deň zlomilo a ja som svoje emócie začala spracovávať negatívnymi spôsobmi vo forme sebapoškodzovania: prejedaním, hryzením a škrabaním sa. Spočiatku som si nahovárala, že žiadny problém nemám. Až keď to prešlo z nejedenia do prejedania sa, tak som vedela, že mám problém a musím ho riešiť.

Mala si aj obdobia, kedy si sa mala lepšie?

Áno, spomínam si na jedno svetlejšie obdobie, kedy som mala lepšiu náladu. Stravovala som sa zdravšie a chodievala som behať. Vnútorne som stále trpela a svoje telo som nenávidela. Potom som nastúpila na strednú umeleckú školu a znova to so mnou išlo dolu vodou.

Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.

Čo ti pomáhalo v tomto ťažkom období?

Určite na mňa malo veľký vplyv umenie. Dlhšie mi slúžilo ako forma psychohygieny a sebavyjadrenia. V súčasnosti už tvorím menej, čo práveže beriem ako pozitívnu vec. Počas tých najtvorivejších období mi totiž bolo psychicky najhoršie.

Tvoja kreativita teda pramenila zo zlého vnútorného rozpoloženia?

Určite áno. Chvíľkový pocit upokojenia nastal po vytvorení diela, ale bol naozaj len chvíľkový. Moje obrazy boli skôr chaotické s rôznymi symbolmi. Spolu s mojou psychoterapeutkou som z tých obrazov vedela vyťažiť celkom zaujímavé veci, ona v nich našla rôzne skryté významy. Trvalo niekoľko rokov, kým som našla vhodného odborníka. Ona je v poradí moja štvrtá terapeutka a som s ňou spokojná.

Berieš aj nejaké psychiatrické lieky?

Áno, momentálne beriem lieky už dva roky. Antidepresíva mi boli predpísané už v období, keď som trpela anorexiou a rapídne som schudla. Vtedy som ich však odmietala brať. Bola som presvedčená, že kvôli nim budem mať väčšiu chuť do jedla a priberiem. Potom som mala veľmi dlho zlé obdobie, kedy som si vyvolávala nutkanie na zvracanie. V tom čase som už nevedela normálne existovať medzi ľuďmi. Preto som požiadala o pomoc mamu a bola som ochotná tie lieky naozaj začať užívať, pretože sa to bez nich už nedalo vydržať.

Dostávaš sa naďalej do vyhrotených situácií? Alebo sa to aj vďaka liečbe ustálilo?

Moje reakcie na stresové situácie sú teraz omnoho miernejšie než v minulosti. Predtým to bol taký kolobeh s jedením a zvracaním, ktorý trval nepretržite dva roky. Nálady mám stále kolísavé, ale som rada, že som sa zbavila toho zvracania a už trištvrte roka nemám problém s príjmom potravy. Myslím si, že nie je dobré úplne sa spoliehať len na lieky. Lieky vedia veľmi pomôcť, ale najväčšiu robotu musí človek spraviť sám. Samozrejme je dobré, keď má zároveň podporu priateľov alebo rodiny. To je niečo, čo som ja vždy nemala, respektíve nie tak, akoby som to v danej chvíli potrebovala. Nikomu však už nič nezazlievam, možno len niektorým „odborníkom“, ktorí mi svojimi nemiestnymi poznámkami a neprofesionálnym prístupom ešte viac uškodili.

Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.

Prečo je pre teba dôležité podeliť sa o svoj príbeh? Pomáha to tebe osobne alebo si chcela osloviť ľudí, ktorí sa ocitli v podobnej situácii?

Asi oboje. Chcela som svoj príbeh vyrozprávať aj touto formou. Ak to niekomu pomôže, tak budem len rada.

Z čoho pramení tvoja bezprostrednosť a schopnosť vedieť o týchto veciach rozprávať otvorene?

Nemyslím si, že som úplne bezprostredná, lebo toto o mne nevie každý. Dlho mi trvá, kým sa rozhodnem niekomu porozprávať svoj príbeh. Najskôr toho človeka musím naozaj dobre spoznať. V škole som mala dve kamarátky, ktoré často videli, že sa so mnou niečo deje.

V škole sa to riešilo aj medzi študentmi a učiteľmi?

Áno, na konci prvého ročníka strednej školy, keď som začínala so zvracaním, mi dokonca museli zavolať sanitku. Mala som vtedy búrlivé obdobie aj kvôli rozchodu, ktorý som veľmi ťažko niesla. Celé sa to nejak nakopilo a mňa opustila chuť do života. V jeden deň som dostala tak silný záchvat, že ma museli držať piati ľudia a bola som takom amoku, že som sa nevedela upokojiť. Nakoniec ma odviezli do nemocnice, kde som bola hospitalizovaná na dva týždne. To bola moja prvá skúsenosť s hospitalizáciou.

Aká to pre teba bola skúsenosť? 

Brala som to skôr pozitívne a trochu ma to nakoplo. Začala som sa o seba viac starať. Potom prešli asi dva mesiace a ja som dostala ďalší podobný záchvat, kedy ma opäť hospitalizovali. Po tejto druhej hospitalizácii už vo mne prevládala apatia. Moja najdlhšia hospitalizácia trvala tri mesiace a bola to pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť, keďže som sa tam rozhodla ísť sama od seba. Bola som motivovaná prestať s tým zvracaním a dať si dokopy svoje telo, ktoré bolo v naozaj príšernom stave. Bola som celá opuchnutá a mala som bolesti.

Autorkou týchto ilustrácií je respondentka rozhovoru.

Zanechalo to na tvojom tele následky, ktoré pretrvávajú až dodnes? 

Odniesli si to najmä lymfatické uzliny. Teraz, keď mi je reálne zle od žalúdka a zvraciam, tak cítim bolesť a opúcham. Určite by som s tým svojvoľným zvracaním nemohla pokračovať, pretože mi už hrozila aj operácia, ktorú samozrejme nechcem. Ten proces liečby bol veľmi ťažký a pomalý, trval asi pol roka. Posledná hospitalizácia bola pre mňa veľkým zlomom. Nevyriešila síce všetky moje problémy, ale určite zmenila môj pohľad na určité veci.

Čo si si v nemocnici uvedomila?

Dostala som tam odpoveď na moju precitlivenosť voči zvukom. Na základe diagnostických testov a rôznych cvičení mi diagnostikovali hraničnú poruchu osobnosti. Myslím, že do seba všetko zapadlo ako puzzle. Na začiatku som z toho bola dosť v šoku, ale neskôr som svoj problém akceptovala a chcem sa naučiť s ním žiť. Doteraz nemám rada to nálepkovanie typu „to je tá s bulímiou“, „to je ten alkoholik“ a podobne. Pre mňa je človek osobou s nejakými hodnotami a nie s diagnózou.

Mizofónia

V princípe ide o vyvolanie abnormálnej reakcie na nepríjemný podnet, napríklad na mľaskanie, chlípanie, poťahovanie nosom, povzdychy, ale aj na zvuky, ktoré sú bežné v našich životoch, napríklad zívanie. Ľudia, ktorí trpia touto poruchou, môžu byť podráždení, nahnevaní alebo až rozzúrení. Dôvodom však nie je sluchový problém, ale to, že sa v mozgovej kôre rozpútajú negatívne pocity.

Hraničná porucha osobnosti

V princípe ide o emočnú nestabilitu, čiže striedanie silných a opačne nabitých emócií vo vzťahu k blízkym. Príčiny vzniku hraničnej poruchy osobnosti nie sú dostatočne známe, avšak predpokladajú sa biologické vplyvy. Typické sú chronické pocity prázdnoty a tendencia k intenzívnemu správaniu bez uváženia následkov. Niekedy býva prítomné aj zdravotne rizikové správanie.

Autorka textu: Lucia Illy

Autorka ilustrácií: respondentka rozhovoru

Jazyková korektúra: Ivana Čellárová

Odborná korektúra a definície: Matúš Alexander Lavrík

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na FacebookuInstagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.