Denník N

Desatoro poníženia otca, muža i syna niekoho…

Na rovinu, toto už bude silnejšia šálka kávy ako obvykle?! Čitateľ sa oprávnene môže pýtať, prečo týmto spôsobom saturujem, respektíve kompenzujem neprítomnosť dcérky vo svojom živote. Úprimne, príde mi to menej deštruktívne ako hrubé a ťažko akceptovateľné formy ľudského násilia a deštruktivity, ktoré sú poháňané tými najprízemnejšími ľudskými pudmi bažiacimi po pomste presiaknutými nenávisťou, zlobou a bolesťou v tej najrýdzejšej podobe, akú si vie naša myseľ predstaviť.

Dopúšťam sa veľa chýb, učím sa takpovediac za pochodu, ale nikdy som nedal plný voľný (rozumej radikálny) priechod hnevu, ktorý prirodzene cítim. Akonáhle som si túto emóciu uvedomil, rýchlo som to stopol. Pre tých, čo si neprečítali niektorý z predchádzajúcich textov, by som rád uviedol, že za žiadnych okolností necítim hnev, či nenávisť voči matke nášho dieťaťa. Adresátom mojej frustrácie sme my – ľudia, verejnosť, mlčiaca väčšina, vrátane mňa.

Vybudovali sme si určitý systém ochrany najlepších záujmov dieťaťa, o ktorých sa domnievame, že v minimálnej forme by malo dostávať každé jedno dieťa. Základom tohto systému je rodina. Nanešťastie systém, ako sa asi čitateľ  domnieva, nefunguje efektívne, účelne a predovšetkým profesionálne. V kombinácii s nespracovanými vlastnými rodinnými traumami a určitými rodinnými konšteláciami, respektíve nastaveniami, do ktorých sa rodíme, tak vzniká v mojom prípade neopísateľný pocit hanby. Ten som zjednodušene zhrnul to „Desatora“. Ide o akýsi návod pre poníženie otca, muža i niekoho syna. Dá sa poľahky aplikovať aj na opačné pohlavie. Predstavuje tak pomyselné biblické desatoro, ktorému by sme sa mali vyhýbať, aby cesta k zmiereniu bola ešte za nášho života možnou.

Opora v inštitúciách sociálno-právnej ochrany detí – Pokiaľ Vašim deťom doslova nejde o život a natrafíte na ľudí, ktorí sa míňajú poslaniu svojho povolania, tak po mesiacoch nátlaku, sťažovania a obracania sa na kontrolné inštitúcie zistíte, že v zásade rozporovaný skutok sa nestal. Operácia sa podarila, ale pacient neprežil. V mojom prípade „dieťa má zabezpečené všetky predpoklady pre zdravý psychosociálny vývoj vrátane finančného zabezpečenia u svojej matky“. Vnímavý čitateľ si určite všimne v hodnotiacom výroku absenciu zmyslu a podstaty otcovstva ako takého.

Peniaze za lásku – Nech už máte akýkoľvek pocit zrady, poníženia, nevďaku, či hnevu, nikdy sa prosím neznížte k tomu, aby ste za každý deň, ktorý ste spolu strávili a som o tom pevne presvedčený, že to neboli jednoduché dni, si budete nárokovať denné finančné odškodné. Tobôž, keď Vám druhá strana povie, že vyslovene predtým trvala na tom, aby ste neplatili za svoju prítomnosť a s tým náklady spojené, „hlavne, že ste spolu“… Raz sa Vám to oblúkom vráti a verte mi, nestojí nám to za to.

Návšteva namiesto výchovy a partnerstva – Som viac ako presvedčený o tom, že deti si vyberajú svojich rodičov, ktorým sa narodia a aj okolností, za ktorých prichádzajú na svet. Nie my rodičia, ale detí nás vychovávajú a učia. Čím skôr pochopíme podstatu ich sveta skrze empatiu, ich jazyk lásky, ktorým komunikujú, tým skôr sa staneme ich partnermi, či sprievodcami na ceste ICH, nie NAŠIM (neraz zbabraným) životom. Po rozpade vzťahov matky a otca sme však svedkami toho, že „porazeného“ partnera staviame do roly návštevníka vlastného dieťaťa žobrajúceho o pomyselné omrvinky z chleba, ktorý voláme život dieťaťa.

Účastník zájazdu – Do tejto pozície sa dostávame v momente, keď nie je vôľa, nieto zhoda na tom, čo všetko napĺňanie životných potrieb dieťaťa si vyžaduje. V dehonestujúcom zmysle slova rodičovstvo sa stáva úžerou, výpalníctvom, či vydieraním neraz s požehnaním štátnych inštitúcií. V zjednodušenej podobe rodiny, ktoré spája láska a žijú niekde v chatrči v niektorej z krajín tretieho sveta a majú zabezpečené základné životné potreby, sú neraz šťastnejšie ako my v Európe, kde sme sa naučili prikrývať takou perinou, na ktorú nielen, že nemáme, ale ani by sme si nemali dovoliť mať, aj keď nám to býva častokrát umožnené.

Facka na kolenách – Nebuďte zaslepenými láskou a opojenými ideálmi, že sa niečo zmení, keď jeden z partnerov po tom, čo opúšťa rodné hniezdo a zakladá si vlastnú domácnosť s Vami, vo svojej podstate ani nemá záujem meniť naučené rituály a vytvárať si tak vlastné spoločné s novou rodinou, teda svojou. Ľahko sa Vám môže stať, či už tá pomyselná alebo materinská facka s plačúcim rodičom na kolenách nemusí byť dostatočným varovaním, že niečo nie je v poriadku.

Telefonáty a nekomunikácia – Kľúčom k úspechu je neutrálne miesto, kde sa obaja partneri môžu cítiť ako-tak bezpečne a je im po blízku tretia osoba odosobnená a nespájaná s rozporom, ktorý ich ťaží a rozdeľuje. Ignorovanie správ, telefonátov, či vyhýbanie sa fyzickému stretávaniu len prehlbuje frustráciu toho druhého partnera. Rodičom sa stávame po zvyšok života, či sa nám to páči alebo nie. Len tak zvyšujeme pravdepodobnosť chýb, ktorých naprávanie náš môže vyjsť draho.

Drobnosti života – Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Akonáhle partnera odstrihnete od bežných drobností života vášho dieťaťa, tak dôsledok na seba nenechá dlho čakať. Či už je to správa o zranenej nohe na trampolíne na tretí deň od návštevy lekára. Či už je to absolvovaná „rodinná“ dovolenka, o ktorej sa len tak náhodou po niekoľkých mesiacoch dozviete alebo vám bude len oznámené, že dieťa berú do škôlky. Akoby tento dôležitý akt vzájomného odpútavania matky po emočnej a psychologickej stránky od dieťaťa sa zúžil na pár slov na papieri.

Mal si predsa možnosť – Jedným z najkrajších argumentov je zdôvodňovať tú ktorú situáciu, či stav skutočnosti tým, veď si mal možnosť v čase, keď rodina bola rodinou. O úroveň vyššie je, keď toto obdobie sa rovná prvým kľúčovým šiestim mesiacom života dieťaťa a obdobiu zápasu človeka, otca, o vlastný holý život.

To ty predsa – Nie je nič náročnejšie ako vychádzať z pozície, keď sa domnievame, že len ten druhý je zodpovedný za stav, aký teraz panuje medzi rodičmi. Keď ignorujeme skutočnosť, že na problém musia byť minimálne dvaja. Keď odmietame pozrieť sa do zrkadla. Keď to aj so sebazaprením dokážeme, tak tam nehľadáme príčiny, ale riešime dôsledky, ktoré nás aktuálne ťažia. Najťažšími sú očividné klamstvá samému sebe, keď v kritických okamihoch vyhadzujeme na oči tomu druhému, že vlastné trasúce sa údy a kútiky úst sú vlastne u teba a nie u mňa.

Sila prítomného okamihu a sebaláska – Nedajme preto prosím voľný priechod vlastnému strachu, obavám na úkor vyššieho dobra, ktorým je spoločná, rovnocenná a zdieľaná výchova, či sprevádzanie vlastného dieťaťa na ceste životom. Nedovoľme, aby energia plynúca z aktuálne prežívaného prítomného okamihu bola zatemňovaná minulosťou. Bráňme vlastné ego pred jeho deformačným a sebazničujúcim potenciálom na lásku. Lásku k sebe a od seba. Ďakujem.

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.