Je nepríjemné byť permanentne v depresii, chcem plachtiť
„Je lepšie, keď ste v miernej depresii, tá vás nehádže do relapsu. To skôr mánia vám spúšťa ďalší atak,“ vravievala mi psychiatrička.
Dlhodobo sa liečim na schizoafektívnu poruchu. Od začiatku mojej liečby som užívala rôzne lieky – rôzne antipsychotiká, rôzne antidepresíva, benzodiazepamíny…
Vo väčšom množstve to bolo pri hospitalizáciách v nemocnici. Po návrate do ambulantnej liečby mi moja psychiatrička dávkovanie vždy znížila, pretože brala ohľad na to, že doma mám iný režim ako v nemocnici. Potrebujem a hlavne chcem fungovať minimálne ako matka a manželka (niekoľko rokov som i pracovala).
Neraz sa stalo, že sme museli niektorý liek vysadiť a nahradiť ho novým. Pretože užívanie liekov ide často ruka v ruke aj s akousi subjektívnou nepohodou. Psychiatrické lieky majú neraz také vedľajšie účinky ako sú únava, ospalosť, svalová stuhnutosť, triaška, kŕče, vnútorný nepokoj, zvýšená chuť do jedla, prírastok hmotnosti, zvýšenie hladín krvných cukrov alebo tukov, poruchy menštruácie, poruchy sexuálnych funkcií a iné. Niektoré sú dočasné, po dlhšom užívaní odoznejú (napr. sucho v ústach), iné pretrvávajú. Preto sa človek často pri ich užívaní cíti akýsi nesvoj a má tendenciu lieky vysadiť. Takýto pacient je potom onálepkovaný ako nespolupracujúci pacient. Dôležitejšie však je, aby psychicky chorý človek nenatrafil na nespolupracujúceho lekára – lekára, ktorý lieky len predpisuje. Pravdou je, že v našom zdravotníckom systéme má psychiater na jedného pacienta asi tak 10-15 minút. Je fajn, ak si pacient pred kontrolou premysí, čo chce lekárovi tlmočiť, čo je preňho dôležité lekárovi povedať. Vzájomná komunikácia a porozumenie sú nevyhnutné. Mne sa podarilo natrafiť na psychiatričku, ktorá so mnou spolupracuje, načúva mojím potrebám a snaží sa hľadať riešenia – samozrejme v rámci svojich možností. Práve preto som nikdy v ambulantnej liečbe neužívala vysoké dávky liekov. Vždy sa jej podarilo stabilizovať ma a dosiahnúť tak, aby som sa cítila čo najlepšie.
Napriek tomu som sa dlhodobo necítila sama sebou, dlho som pociťovala určitý diskomfort. Vyššie dávky liekov ako beriem teraz ma permanentne utlmovali a takmer stále som bola viac či menej bez energie. Neustále som sa musela k činnostiam premáhať, robiť ich nútene. Postupne som sa stala invalidnou. Stratila som svoje záujmy, nerozvíjala žiadne koníčky. Nezvládala som stres a tak som musela zanechať aj svoju prácu. „Je lepšie, keď ste v miernej depresii, tá vás nehádže do relapsu. To skôr mánia vám spúšťa ďalší atak,“ vravievala mi psychiatrička.
Po čase mi to však začalo prekážať, stále byť unavená, stále sa premáhať…Až keď som dávky liekov začala znižovať s cieľom psychiatrické lieky postupne vysadiť, prišla do môjho života energia. Je pravdou, že ma to viac zmieta, nálady mi kolíšu, ale dá sa to ustáť. Je príjemné mať znova dobrú náladu, byť veselá a plná energie a zároveň inokedy zas smutná, unavená. Hlavne je to prirodzené, že máte výkyvy nálad a žijete s nimi, zvládte ich. Mám viac pocit, že to mám vo svojich rukách.
Krásne to vystihol kolega Jirka Bryan, človek s duševnými „potížemi“ (ako sám o sebe hovorí) vo svojom článku http://bryan.blog.respekt.cz/a-co-cesi/ , kde píše o rozdiele medzi konvenčnou a alternatívnou liečbou duševných potiaží veľmi trefne: „Léčit se konvečně je jako nasednout do autobusu a nechat se vézt po pohodlné silnici. Že vás vezou vlastně na popravu, se ukáže až cestou. A taky, že je řidič pod vlivem a nezvládá zatáčky. Mnozí pasažéři (ti, co mají ještě sílu) pak vyskakují za jízdy a podle toho dopadají. Zvolit alternativu je jako vyrazit v plachetnici na širé moře. Člověk se musí začít sám orientovat. Napínat plachty a chytat vítr. I když cíl té své plavby prozatím jenom tuší. A samozřejmě hrozí i to, že hned při první větší bouři utone.“
